Hľadať

©Peter Tigrov – Šelmy a hyeny

Čítajte o posledných zvyškoch demokracie

Neprehliadnete nás

V predajnej sieti Panta Rhei našu knihu nájdete v sekcii Novinky a Thriller, resp. v e-shope:

https://www.pantarhei.sk/knihy/beletria/detektivky-trilery-horory/selmy-a-hyeny.html

http://www.martinus.sk/?uItem=291561

 

Reklamy
Featured post

Kniha v predaji

Aj vďaka Vašej odozve nakoniec uzrela svetlo sveta aj tlačená verzia knihy s finálnym názvom Šelmy a hyeny (pôvodný pracovný názov znel Svet sa točí, my nie).

Aktuálne je v predaji v sieti kníhkupectiev Panta Rhei a Martinus:

https://www.pantarhei.sk/knihy/beletria/detektivky-trilery-horory/selmy-a-hyeny.html

http://www.martinus.sk/?uItem=291561

 

Ďakujeme za Vašu podporu a nezabudnite naďalej sledovať aj FB profil pre špeciálne ponuky …

Featured post

Peter Tigrov – Šelmy a hyeny – 12 kapitola (pôvodne Svet sa točí, my nie)

12.

Ráno mi bolo zle, asi ako nikdy.

A u lekára bol k tomu taký dlhý rad ako za komunizmu pred mäsiarstvom. Vedel som, že nemám inú možnosť, iba ak tam stráviť tie tri-štyri hodiny.  A v práci budem mať prúser. Živnostníci, jednoducho, nemajú čo mávať peenku. Však aj pre mňa bude táto druhou PN v živote. A po prvý krát, to som mal zlomenú nohu.
Čakáreň bola plná trpiacich, kašľúcich, nervóznych ľudí. Dobíjali sa dnu, klopali na dvere, nič im to však nebolo platné. Sestrička bola paňou tohto vesmíru a doktor jeho pánom. Tu iné pravidlá neplatia, len tie ich. Od rána ma strašne, ale strašne bolela hlava. V živote som nič také necítil. Do toho som mal horúčku 39,1, ťažko som dýchal, triasol sa a kašľal. Nadával som si že, čo si namýšľam, že som detektív, že hasím, čo ma nepáli a vyťahujem kostlivcov dávno uložených do hrobu. Od rána som sa snažil dovolať Jane. Zavolala mi, až keď som už asi hodinu sedel v čakárni. S námahou som podišiel k oknu, kde som mal pocit, že ma nikto nepočuje a mnou vymyslenými kryptogramami som jej vysvetlil, že som mal ďalšie dobrodružstvo podobné tomu v sobotu, že som u lekára, lebo mám aj chrípku a že sa určite bude pýtať aj na tú hlavu.

„Mám mu vyklopiť, čo sa stalo?“
„Načo?!“ Odpovedala úsečne a bez pozdravu zložila.
Chcel som sa jej ešte spýtať, čo mám teda povedať, aby to nesmrdelo, ale evidentne si budem musieť niečo vymyslieť vo vlastnej réžii. Akási žena sa začala dusiť a zúrivo sa dobíjala do ordinácie. Chýbal jej jeden horný predný a dva dolné predné zuby. Vyzerala tak bezdomovecky a každého vôkol oslovovala.
„Toto je krajina! Toto je štát! Pokojne nás tu nechajú skapať…“ Hľadala, či niekto naskočí na jej nôtu a prerývané vzdychajúce dýchanie sa jej ešte zhoršovalo. Myslím, že väčšina ju podozrievala z toho, že ich chce predbehnúť a možno ani nie neprávom. Keď niekoho oslovila, snažil sa na ňu nereagovať. Tak som urobil i ja.
„Čo sme to my za národ?! Kopú do nás a my im za to ešte ďakujeme!“ Nebolo jasné, či myslí doktora, štát alebo koho. Či skôr, bolo to až príliš jasné. Všetkých.

Keď vyšla sestrička bola evidentné, že ženu pozná. Žena chcela lieky na astmu, ale sestrička tvrdila, že jej ich doktor predpísal minulý týždeň a že teda ešte musí nejaké mať. Žena tvrdila, že ich stratila. Spor sa stupňoval, až nakoniec bolo počuť ako doktor zavolal na sestričku, nech pani vpustí. My sme to mlčky pozorovali a každý si myslel svoje, iba akýsi puberťák sa nahlas uškrnul, obdivujúc túto predbiehaciu stratégiu. Ďalšie dve hodiny som hral stupídne hry na mobile, kým som sa nedostal dnu.
Doktor bol sympatický autoritatívny chlap, o čosi mladší ako ja. Bolo mi jasné, že aj on by bol najradšej, keby nemal čakáreň stále plnú, že sa o to úprimne snaží, že systém je systém, že on si nevymyslel, že musí toľko vypisovať, že stenografia sa študovala niekde inde… Vždy je nejaké oprávnené „že“. V tomto prípade je však naozaj oprávnené.
Začal ma klasicky prezerať – jazyk, tlak, dýchanie…
„Z čoho máte tú ranu na hlave?“ Spýtal sa, keď to dokončil.
„Spadol som.“
Spýtavo a pozorne sa mi pozrel do očí.
„Na tvrdý kovový predmet podobný tyči alebo obušku.“
„Niečo také.“
Stále čakal.
„Šmykol som sa, podo mnou bolo zábradlie. Na chvíľu som stratil vedomie.“
Vzdychol, ale už nič nepovedal. Svietil mi do očí a sledoval reakcie.
„Zvracali ste?“
„Nie.“
„Točí sa vám hlava?“
„Trochu.“
„Ešte vás pošlem na CRP, kvôli tej chrípke. Už to robíme na počkanie.“
Keď som sa po ďalšej hodine dostal opäť do ordinácie, zahľadel sa na výsledky.
„Ako som si myslel – akútna bronchitída. Musíte si okamžite ľahnúť a ležať. Tekutiny, antibiotiká. Čo sa týka toho druhého, pri zhoršení, ak budete cítiť mdloby, zvracať, okamžite navštíviť lekára, pohotovosť… V správe to máte tak ako ste to uviedli.“

Keď som vyšiel z ordinácie, boli dve hodiny popoludní. Čakáreň bola rovnako plná ako keď som do nej vošiel ja. „V tomto štáte raz niečo praskne,“ pomyslel som si.
Ledva som sa dotrepal do lekárne a potom s ešte väčším sebazaprením domov. Na maily mi svietil odkaz od Bočkaya. Kašlal som na to. Vypol som počítač, zapol telku, uvaril si čaj a začal sa potiť. Teplota mi stúpla na 39,5. Mal som takú triašku, že som sa ani nedokázal odokryť, lebo vzduch v miestnosti ma rezal akoby ho prifúkalo zo Sibíri. Nakoniec som sa k tomu za tlmených výkrikov predsa len musel odhodlať, bol som totiž mokrý ako húf morských myší. Rýchlo som sa prezliekol do suchých vecí, strhol plachtu, hodil namiesto nej na posteľ deku a obrátil vankúš s paplónom. Cítil som sa strašne sám a strašne ubolený. Ležal som, hľadel na nejaké rádobyvtipné hlúposti v televízii a čakal, kým zaberú antibiotiká a teplota trochu klesne. Veľmi sa jej však ísť dole nechcelo. Po troch prezliekaniach som takmer už nemal čo na seba, ani nehovoriac o suchých obliečkach.

O druhej ráno som asi na hodinu zaspal. Keď som sa zobudil, mal som znova triašku, teplota mi však trochu klesla. Nevedel som, čo robiť. Dúfal som, že ráno bude múdrejšie večera, ale nebolo to tak. Zobral som ďalšiu dávku antibiotík, zvesil polosuché veci z radiátorov a pre zmenu dúfal v lepší záver dňa. V pravidelných intervaloch som sa zadúšal kašľom. Prekliaty život! Prekliaty svet! Hromžil som. To nie je možné, aby si telo nevedelo s týmto vírusom či infekciou, či čím, poradiť. To je všetko vďaka zneužívaniu antibiotík a iných moderných liekov, ktoré spôsobilo takéto mutácie bacilov.

Drnčal mi telefón.
„Prepáč, že som ťa včera tak zrušila.“ Povedala Jana.
„V pohode.“
„Ako ti je?“ Spýtala sa asi skôr zo slušnosti.
„Nahovno. Ale poriadne nahovno… čo si chcela? Zistila si niečo?“
„Pozri, možno bude lepšie, ak sa na to celé vykašleš.“
„Choď, vieš kam!“ Tentokrát som ju nenechal dohovoriť ja a nahnevane som telefón odhodil kdesi na posteľ.
Vytočila ma až po Mesiac, či skôr až po Saturn, ale aspoň som na chvíľu zabudol na to ako zle sa cítim.
Večer mi znova stúpala teplota a prekonala aj včerajšie rekordy. Celkom vysilený som sledoval licitovanie exekuovaných skladov na Viasat History. Toto bol hit tejto stanice, ktorá mala v názve dejiny. Tie však dnes asi už nikoho nezaujímajú.
Okolo ôsmej mi niekto vytrvalo zvonil pri dverách. Keď som sa k nim doterigal, stála za nimi Žaneta.

„Pozri, zlatko, nejdem dnu, lebo si vážim svoje zdravie, ale doniesla som ti zopár vecí… Človeku dobre padnú, keď mu je na chuja…“
„Ako si vedela, že budem sám?“ Zaironizoval som.
„Riskla som to.“
„Ja, že ťa poslal Mečúň!“
Nijako ju to nevykoľajilo.
„Ty sa radšej staraj o to, aby si sa čím skôr pozbieral. Vyzeráš ako mŕtvola.“
„Veľa nechýbalo.“ Povedal som vyčerpane.
Nevšímala si to, poslala mi vzdušný bozk a už bola preč.

V jej záchrannom balíčku bolo naozaj všetko. Od nových prestieradiel po ovocie, od všetkých možných sirupov po dobrú knihu. Dashiel Hammet. To potrebujem.
Žaneta Cupáková, s dvoma zverákmi namiesto poprsia. Žaneta Cupáková, nepríjemná suka, čo vie zachrániť. Keby som vedel, že je stále za dverami, tak by som ich určite otvoril a hodil sa jej z vďačnosti za pomoc okolo krku. Samozrejme obrazne.

Ja, Kornel Karovič, som sa ešte nikomu z vďačnosti okolo krku nehodil.

Featured post

Šelmy a hyeny (pôvodne Svet sa točí, my nie) (11 kapitola z 34)

11.

V nedeľu sme hrali ligu v Modre. Hraciu miestnosť mali v miestnej základnej škole. Na stenách viseli detské obrázky a dospelí chlapi si medzi nimi žmýkali svoje opotrebované mozgové závity. Bolel ma trup a pravá ruka, ktorou som ten kop stlmil. Oproti mne sedel starý rozložitý chlap, z ktorého vyžarovala rozvážnosť a odhodlanie. Napriek tomu, že ako biely otváral hru klasickým otvorením D2-D4, Jf6, ktoré musel použiť nespočetne veľa krát vo svojom živote, dumal nad ním akoby to robil po prvý krát. Otvorenie väčšinou prebieha rýchlo, on však nad všetkým neskutočne dlho premýšľal. Aj keď sa konečne rozhodol, ktorou figúrkou potiahne, vzal ju do rúk a neuveriteľne dlho otáľal, kým ju zdvihol zo šachovnice. Položil ju na jedno políčko, na druhé, späť na prvé a až potom ju definitívne pustil. Pravidlá mu to dovoľovali, len musel potiahnuť tou figúrkou, ktorej sa dotkol. V druhej polovici partie som si už bol istý, že to robí zámerne. To som už ale napriek sľubnej pozícii strácal pešiaka. Keď videl, že to so mnou nebude až také ľahké, začal hlučne smrkať. Na začiatku to robil len občas, teraz však trúbil ako umierajúci slon. Vždy pritom vytiahol zasoplenú vreckovku a utieral sa do nej. No a do toho sa tváril tak sebavedome a normálne, dokonca prívetivo, že to človeka odzbrojovalo, aby sa akokoľvek ozval. Všetci už dohrali a my sme sa stále trápili. Ostatní stáli naklonení okolo nás a ja som si uvedomoval, že s každou minútou rastie percento pravdepodobnosti, že sa stanem ďalšou obeťou chrípkovej epidémie, ktorá práve zúrila. Napriek tomu som však bojoval. Keďže na začiatku stratil priveľa času, snažil som sa udržať ho v strednej hre tak dlho ako sa dalo. Nevymieňal som figúry ustupoval som a keď to bolo potrebné dokonca aj opakoval ťahy. V koncovke už úplne znervóznel, zostávali mu len 2 minúty. AJ trúbiť zabudol. Ja som tiež ťahal rýchlo, aby nemal čas rozmýšľať keď som bol na ťahu ja. A tak sa stalo, že som sa stal hrdinom dňa. Môj bod totiž rozhodol o našom víťazstve. Chalani boli nadšení, lebo sme si takto udržali nádej na postup do vyššej ligy.

Šli sme piati jedným autom a cestou domov sme sa ešte zastavili v Bratislavskom pivovare na pive. Dvaja, čo pokračovali do Zohora si dali po dve kofoly a pokračovali v ceste domov. My statní sme si dávali miestne pivo, z ktorého ma väčšinou bolela hlava. Začali ma štípať oči a nos som už mal mierne zapchatý. Asi sa tej chrípke nevyhnem. Bolo však dobre. S Karolom a Jožom, ITečkármi sme rozoberali zápas, Barcelonu a Sagana.
Asi pri treťom sa ma Karol spýtal.
„Ty Koro, vieš, že sa na teba niekto vypytoval?“
„Ako to myslíš?“
„Tak ako hovorím, minulú nedeľu keď si nemohol, prišiel chlapí k nám do klubu, ukázal preukaz…“
„Aký preukaz?“
„A čo je viem, bol tam štátny znak…“
„Tvrdil, že je z kriminálky, ale podľa mňa bol tajný…“ Pridal sa do rozhovoru Jožo.
„Tajný?“
„Nechcel vedieť nič konkrétne, iba aký si chalan, či si nervák, či poznáme tvoje frajerky…“ Pokračoval Karol.
„Aj tak sme to celé hrali do autu… nie sme blbí.“ Pokračoval Jožo.
„Vieš, čo to malo byť?“ Spýtal sa Karol.
Pokrčil som plecami. Pokrčil som plecami a odvrátil zrak. V rohu, na opačnej strane sály si práve sadal za stôl Mečúň. Bol ku mne čelom, ale nezbadal ma. Oproti nemu sedela nejaká žena. Zdala sa mi povedomá, ale nedovidel som tak ďaleko.

S chalanmi som si dal ešte jedno na cestu a pobrali sme sa domov. Ráno sme všetci vstávali do práce. Ešte pár krát som sa pozrel Mečúňovým smerom, neviem či si ma všimol, ale tú ženu som nerozoznal. Pred krčmou som sa rozlúčil s Karolom a Jožom a odbočil som opačne ako oni.
„Máš tu niekde nablízku nejakú čajočku, čo?“ dobrotivo si rypol Jožo. „Ach vy umelci…“
Nereagoval som, len som sa neurčito uchechtol. Popár minútach, keď som mal istotu, že sú ďaleko, som sa otočil a vrátil sa pred pivovar. Bolo dosť chladno, ale nedalo mi to. Hádam budem mať šťastie a zistím, s kým to tam je. Hnusák hnusný, len sa na tú jeho slizkú hranatú hlavu pozriem a mám koprivku. Blížila sa polnoc, chlad sa zvyšoval a ja som si tam stále podupkával premrznutý na kosť. Už aj ja som pokašliaval, a pri tom som si pripomínal, toho starého prefíkanca, ktorého som porazil. Vymýšľal som pri tom všelijaké spôsoby ako vojsť dovnútra a zistiť s kým tam toľko vysedáva a popíja. Žiadny sa mi však nezdal dobrým riešením.
Zrazu sa dvere otvorili a vyšiel z nich Mečúň v družnom rozhovore so Žanetou. Takže Žaneta. Čo tá tu robí? Vyzerali ako veľmi dobrí starí známi. Dokonca sa mu zavesila na rameno. Taxík už čakal na Dunajskej. Keď sa lúčili posunul jej veľmi nenápadne obálku, ona si potom so spokojným úsmevom sadla do auta a odišla.
Ja som sa pobral ďalej za Mečúňom, ktorý pokračoval ďalej pešo. Kráčal presne ako bulo. Ako bulo, ktorý zliezol z lazov a teraz sa tvári, že je pán sveta, teda prinajmenšom Bratislavy. Ukradne si pár miliónov a už mu nestačí ani americký prezident. A pritom vždy bol a bude len taký riťolezecký jebko.
Tomu koho potrebuje, alebo si aspoň myslí, že mu bude užitočný vlezie do útrob zadom a vylezie ústami. Peter Mečúň – jebo sveta.
Kráčal obozretne akoby mal pocit, že ho niekto sleduje. Ja som však bol presvedčený, že ma nevidí. Niekde na Palisádoch zabočil do tmavej uličky. Čosi ma varovalo, aby som tam za ním nešiel. Zvedavosť však bola silnejšia. Z tmy sa vynorila postava a zrazila ma na zem úderom do zátylku.

To bolo všetko. Neviem ako dlho som tam ležal, keď som sa však prebral, už svitalo. Taxikár videl v akom som stave a nechcel ma zobrať. Napriek tom, že na hlavu som si dal čiapku, aby na temene nebola vidieť zlepená krv. Keď som ho prenasledoval, mal som ju vo vrecku vetrovky. Ukázal som mu novinársky preukaz a povedal som, že nie som opitý, iba dobitý. Naveľa povolil. Sadol som si dozadu s úľavovým pocitom, že o chvíľu budem doma. Doma, v teple. Dve bitky za dva dni, to by bolo na každého veľa.

Keď som prišiel domov, dal som si dlhú horúcu sprchu, napísal som mail do roboty, že som chorý. Nepovedal by som, že som zaspal, jednoducho som upadol do bezvedomia.
Ráno mi bolo zle asi ako nikdy.

©Peter Tigrov

Featured post

Šelmy a hyeny (pôvodne Svet sa točí, my nie) (10 kapitola)

10.

V sobotu sme si išli s Janou zabehať do lesa nad Dlhými Dielmi. Mala obdivuhodnú kondičku, chcela si to dať cez les až do Dúbravky, keď však postrehla ako som na tom s dychom, putovali sme skôr len takým zrýchleným krokom. Na stromoch len kde tu povieval nejaký ten list, väčšina ich súrodencov nám už tvorila mäkkú prikrývku pod nohami. Jana sa znova pretransformovala. Vyzerala ako klasická manažérka utekajúca pre zdravie a so zdravím. Mala na sebe kvalitnú športovú súpravu, štýlové zlaté Niky a vlasy pevne zopnuté. Miesto okuliarov si nasadila čočky, čo jej dodávalo úplne iný výraz. Z očí jej sálala akási autorita a ostrosť. Áno, ostrosť je ten správny výraz. Teraz keď sa na mňa pozorne pozrela mal som problém zniesť jej pohľad, dievčatko vystriedala skúsená prezieravá žena. Čím ďalej viac som si uvedomoval, že vlastne o nej nič neviem. Nič osobné. Či niekoho má, čo má rada, komu sa vyplače, keď to na ňu príde. Každá žena niekoho takého potrebuje, aspoň tie čo som doteraz poznal to potrebovali. A častokrát som tou bútľavou vŕbou bol ja.

„Včera mi zavolal Ondrej Kittner. Potvrdil, že nenašli vôbec žiadne stopy. Dokonca ani po psovi, ktorý niekde zmizol.“
Vážne prikývla. „To sedí.“
Spoza polooblačnej oblohy na nás vykukli slnečné lúče. Pozrel som hore a pozoroval som ako rýchlo putujúci oblak tie lúče čochvíľa zakryje. Už už sa k nemu blížil, keď  zrazu slnko zo seba vydalo ešte jeden posledný a najsilnejší lúč. Potom sa znova zamračilo.
„Aká bola Saša?“ spýtala sa vtom Jana.
„Ťažko povedať. Iná ako ostatné… viem znie to ako strašné klišé. Pre mňa bola iná. Cítil som sa pri nej tak slobodne. Akosi som stratil všetky pochybnosti, bolo mi tak ľahšie na svete. Dodávala mi vieru, že je všetko tak ako má byť. Problémy čo som mal a bolesti čo som dovtedy mal sa mi zdali byť malicherné…“
„Hm, ale teraz skôr hovoríš o sebe.“
„Ako to myslíš?“
„Pýtala som sa aká bola…, nie čo v tebe vyvolávala a ako si sa pri nej cítil…“
To čo povedala ma zabolelo. Ani neviem prečo. Zamyslel som sa.
„Určite bola náladová… ale mne to nevadilo.“ Zháčil som sa. „Rozumiem, nie o mne…,“ poznamenal som skôr pre seba.“ Áno, ťažko o nej čokoľvek definitívne povedať… iba ak to, že bola premenlivá… nedalo sa v nej vyznať. Nikdy pri ničom nevydržala. Ale to sme boli mladí… A potom vznikali také vtipné príbehy ako že mi jeden deň povedala, že miluje narcisy, tak som jej ich na druhý deň kúpil a ona celú tú kyticu vyhodila von z okna, s tým, že ich nenávidí. Ale keď aj bola niekedy nervózna, potom zas bola milá ako nik…“
Zmĺkol som. Uvedomil som, že moje dojmy sú akési rozpačité, že ju vlastne obhajujem, že v nej vôbec nemám jasno.
„Jasné, že v nej nemám jasno. Zlomila ma.“ Povedal som nahlas trochu nasrdene.
Jana na mňa skúmavo zboku pozrela.
„Ako dlho ste boli spolu?“
„Dva a pol roka.“
„S Kápom spávala 2 roky.“
„Čože? Ako to vieš?“ Vzápätí som si uvedomil, že moja otázka je zbytočná.
„Netvár sa. Vieš, že spávala s kápom..“
„Prikývol som.“
„Muselo v nej niečo byť,“ Povedala napoly pre seba.
„Bola s ním aj keď… keď sa jej to stalo?“
„To nevieme.“
„Ako to?“
„Krútilo sa okolo nej veľa záujmov a nie sme si istí.“
„A čo Malík.“
„Čo Malík?“
„Ťahala to s ním? Myslím politicky…“
„Ani to nevieme.“
„Aha..“ Poznamenal som posmešne. A v duchu: „A čo vlastne viete.“
„Počkaj! Jedna z verzií je, že sa pred jej smrťou rozkmotrili.“
„Ako rozkmotrili?“
„Tak ako hovorím, je možné, že ho vydierala alebo sa pridala na jednu z dvoch strán, alebo už len toho mala jednoducho dosť.“
„Takže myslíš, že ju niekto naozaj zabil?“
„Je to najpravdepodobnejšie.“
„Máš nejaký dôkaz?“
„Povedzme to takto: na základe našich indícii sme oprávnení to predpokladať.“
Bolo zbytočné sa pýtať akých indícií.
„A čo s tým budete robiť.“
„Pravdepodobne nič. Ale závisí…“
„No výborne, takže vrah si bude veselo behať po svete aj keď vieme kto to je…“
„To som nepovedala! A my nie sme vyšetrovací orgán…“
„A čo ste? Načo sa tu teda hrám na detektíva….“
„Nenútila som ťa…“
„Na to, aby si prišiel o svoju kožu novinárik…“

Obrátili sme sa a za nami stál objemný chlapík v kukle a s pištoľou. Z rozopnutej vetrovky na hrudi mu vykúkali opičie chlpy. Aj cez kuklu bolo vidieť jeho široké pery nos. Celý bol akýsi široký a zavalitý.
Nevedel som čo robiť. Jana na neho hľadela pevným sebaistým pohľadom.
„Viete, kto som?“
„Je mi jedno kto ste.“ Mal akýsi cudzokrajný prízvuk.
„Nemalo by vám to byť jedno. Viete čo je SIS?“
Na plné hrdlo sa zasmial.
„To určite. Pozeráte veľa detektívok.“
Jana zachovala mrazivý pokoj a sebaistotu. Cítil som, že teraz sa celá situácia láme. Od vzrušenia sa mi nechty zadreli do dlane.
„V ľavom vrecku mám zazipsovaný preukaz. Viete, že ho musíme mať stále pri sebe.“
„Nehraj sa so mnou suka, lebo dopadneš ako tento tu.“ Pištoľou ukázal na mňa. „Pomaly, ale veľmi pomaly otvor to vrecko a modli sa…“
Vytrhol jej kartičku z ruky a striedavo hľadel na ňu a na nás.
„Bľaď“ povedal napokon.
Viditeľne zneistel, ale nevzdával sa.
„A čo, sme hlboko v lese, ani pes po vás neštekne.“
„Mýlite sa, ak si myslíte, že nie ste monitorovaní… BMW X5 SC… a vaša blondína!“
„Máte šťastný deň.“
V očiach sa mu zaiskrilo. Prestal na nás mieriť  a zberal sa na odchod. Vtedy som sa na neho vrhol. Stál však pevne ako dub a striasol ma. Kopol ma, sklonil sa nado mňa, aby ma udrel, vtom mu však Jana kopla zozadu medzi nohy. Na chvíľu stratil pozornosť a v tej chvíli som ho podkopol. Ako však dopadol opäť bleskurýchle vytiahol svoju devinu.
„Stačí,“ vykríkla Jana. V sekunde si kľakla ak spánku mu priložilo svoj malý revolver, ktorý naozaj neviem odkiaľ vytiahla.“
„Suka.“ Zopakoval znova ležiaci byvol od zúrivosti takmer bez seba.
Asi 200 m od nás sme začuli akési detské výkriky a zbadali skupinku na svojej sobotnej prechádzke.
„Pomaly.“
Obaja schovali svoje náčinie a chlapík po chvíli zmizol medzi stromami ako fantóm. Jana mi pomáhala na nohy. Rebrá našťastie zostali celé, ten kop som našťastie dostal pod ne a stlmil som ho nešikovným lakťovým krytom.
„A to som si myslel… že som celkom dobrý bojovník… kto to vlastne bol?“
„Neviem…“
„ Ale veď si povedala…“
„To čo si mi povedal ty.“  Doplnila.

Zrazu sa zošerilo a my sme sa museli vrátiť späť, keď sme nechceli ísť po tme. A to sme veru nechceli. Objal som ju a ona moje objatie opätovala. Vrcholky stromov sa už začali strácať v temnote.

©Peter Tigrov

Featured post

Šelmy a hyeny (pôvodne Svet sa točí, my nie) (9 kapitola)

9.

Ondrej Kittner patril do partie, s ktorou som pred pár rokmi chodil hrávať squash. Potom ma z toho začali  bolieť kolená. Boli to milí chlapíci, len väčšinou priveľmi súťaživí. Samozrejme aj ja som bol v športe poriadne ambiciózny, dokonca ma niektorí pri ňom pokladali až za nerváka, čo samozrejme nebola pravda. Áno kričal som, hádzal raketu a tak podobne, ale to len preto, že som sa potreboval odreagovať. No dobre, tak trochu som pri športe nervák bol. Trošku.
Ondra som nepoznal tak dobre, aby som sa s ním pravidelne stretával, ale ani tak zle, že by som ho bez problémov nezavolala na obed.
Keď vošiel do malého útulného sushi baru, všimol som si, že pribral. A dosť. Mal okrúhlu tvár s malým nosom a blonďavé vlasy, ktoré mu lemovali tvár. Pohyboval sa ešte komótnejšie ako obyčajne a málokto by povedal, že pod tou maskou ťarbavca sa nachádza mrštný a nadaný športovec.
„Už aj ja som si načal kolená,“ povedal po tom ako sme si podali ruky a usadili sa.
Keď si sadol, jeho pivné brucho bolo ešte markantnejšie. Na jeho konci mu z nohavíc vyliezala košeľa.
„Chalani ešte hrávajú, ale ja som to už zabalil. A kto vie či sa k tomu ešte vrátim. Na ľavom mi vyoperovali meniskus, pravé zas bolí ako hovädo a nevedia čo mu je. Aby som sa trochu vykompenzoval, hrám aspoň poker na nete. Je to celkom sranda. Skúšal si to?
„Asi raz, možno dva razy. Prišiel som o 10 Euro a mal som toho dosť.“
„No hej, poker je veda. Treba to vedieť, počítať, blafovať a tak…“
„Zaujímavé…“
„Čo mám robiť. Keď začne Marte hrabať, zavriem sa, poviem, že musím ešte robiť na prípade a trochu si zahrám…“
S porozumením som pokýval hlavou.
„…ľuďom úplne hrabe a tie tlaky čo sú dnes. Kradnú čím ďalej viac a tým viac sa aj boja. O rok budem môcť ísť do dôchodku a naozaj uvažujem, že začnem nový život… ale kto vie?“
„No hej, vy môžete ísť skôr… a nebude ti to chýbať?“
„Čo myslíš, že mi nebude chýbať… samé stresy a nahovno plat?“
„Napätie..“ Nadhodil som.
„Daj pokoj,  v tomto štáte , kde nič nefunguje to nie je napätie… to je v telke… je to každodenný boj o holý krk.“
Skúmavo som na neho pozrel.
„Počuj Ondro, potrebujem sa ťa niečo opýtať. Samozrejme, ak nemôžeš hovoriť, pohoda.“
„Tak to vysyp!“
„Ide o Malíka.“ Oznámil som.
Zarazil sa, ale zostal prívetivý.
„Dopočul som sa, že si na tom robil?“
„Odkiaľ to vieš?“ Potom mávol rukou. „Jasné vy novinári.“
„Môžeš mi o tom povedať?“
Nepovedal nič, len na mňa ďalej spýtavo hľadel. Nemohol som mu povedať celú pravdu, ale ani klamať som dobre nevedel.
„Nejde o článok. Saša Mrázová bola moja prvá žena. Prvá a posledná. Podľa všetkého sa zabila. Bola pravou rukou Malíka a jeho rodina. A Malík sa zabil deň po nej. Chcem zistiť o čo ide. Neviem prečo. Jednoducho ma to celé mrzí, mám pocit, že jej to dlžím a nechcem, aby sa to niekomu len tak prepieklo…“
„A to ti mám veriť, že nejde o článok?“ Pousmial sa. „To hovor vieš komu…“
Nepovedal som na to nič.
„Pozri, samozrejme nesmieš ma nikde citovať alebo čo, ale… na mieste sme nenašli nič, čo by nasvedčovalo cudzie zavinenie… laborka tiež nepreukázala, žiadne stopy násilia ani jedy v tele… ak ho k tomu aj niekto donútil, musel ho zhypnotizovať alebo čo… motívy sme neskúmali, šéfstvo zhora zatrhlo akékoľvek špáranie sa v tom… veď vieš teraz pred voľbami sú všetci strašne nervózni.. tá Mrázová… dve samovraždy za sebou, to bola asi náhoda. Aj keď,“ poškrabal sa na temene okrúhlej hlavy. „Keby to bolo na mne, trochu by som si na to posvietil. Tá samovražda bola až príliš dokonalá. Všade sterilne poupratované, akoby ten dom nikdy nikto nenavštívil…!
„A čo rodina?“
„Odcestovala deň predtým do Španielska. Mal dve dcéry. Dcérušky vysoká trieda, každá kabriolet za 50000…!“
„Vypočúvali ste ich?“
„Nie som im telefonoval. Ani na pohrebe sme neboli.“
„A po nich ste odtlačky alebo stopy v dome tiež nenašli…?“
„Hm, nie… teda neviem, ale to ti môžem zistiť… zaujímavé…“
Myšlienky sa mu vydali po svojej vlastnej ceste.
Číňanky v sushi bare boli príjemne nepríjemné ako vždy. Človek by si vedel predstaviť, že by ho vedeli aj mučiť s tým okato umelým úsmevom. Sushi bar mal svoju domácu pani, nejakí belosi jej krajanské otrokyne vôbec nezaujímali. Pre ich osud bolo dôležité čo povie mamasita Li.
Dali sme si all you can eat a Ondro do seba nasúkal zo 30 kúskov sushi napriek tom,  že ryžu, na ktorej je prichytené surové mäso robia v týchto baroch tak sýtu ako sa len dá.
„Ondro Kittner, postrach sushi barov.“
Zasmial sa a spokojne si potľapkal ovisnuté brucho.
„Pribral som 15 kilo. Keď to takto pôjde ďalej, budem nosiť traky…“
„Alebo kimono.“
Znova sa zasmial.
„Hasíš, čo ťa nepáli,“ povedal na ulici keď sme lúčili. „Ale ako sa hovorí, kto chce kam, pomôžme mu tam… zavolám ti..“

Keď som prišiel k autu, všimol som si, že hneď vedľa mňa parkovala mne známa X5. Vo vnútri sedeli dva páry očí, ktoré ma sústredene pozorovali. Otočil som k nim, oni však hneď zmenili uhol pohľadu. Bez rozmýšľania som k nim vyrazil. Zdalo sa mi, že blondína niečo vyštekla na šoféra, ten naštartoval a ufujazdili preč skôr ako som dorazil k autu.
„Asi by som si mal teraz zavolať zásahovú jednotku, či nemám v aute bombu,“ pomyslel som si.
„Aj keď dnes sa už nezabíja ako v 90tych rokoch. Dnes sa už zabíja samovraždou… ale taká nehoda je tiež spôsob!“

Ani mne samému to nebolo smiešne.

Featured post

Svet sa točí, my nie (8 kapitola)

8.

Keď som sa ráno zobudil a ešte so zalepenými viečkami vyzrel von oknom, na trávniku medzi bytovkami a na autách som zbadal biely povlak. Prvá srieň v tomto roku. Ružové líca ľudí ponáhľajúcich sa do práce vydychovali bielu paru. Slnko sa prevalilo do znamenia Škorpióna a ja som toto obdobie nemal rád. Pán jesene si so sebou berie na zimný spánok, čo sa mu zachce. Ešte že máme médiá, ktoré nám tak úspešne pomáhajú nemyslieť.  Zimy síce nie sú to čo bývali, ale ľudstvo vo vyspelejšej časti sveta ich aj tak strávi hlivením pred obrazovkami pojedajúc všelijaké jedy. Či už potraviny plné pesticídov alebo mediálne posolstvá plné zbytočností a nešťastia. Chvíľu som mal pocit, že vidím aj snehové vločky ako pokojne a neoblomne padajú na zem. Zamrznuté kvapky prinášajúce chlad a vlhkosť. Úzkosť. Všetko zbytočné odíde pri tejto mrazivej skúške, vyhnije a odíde. November.

Ubehli dva týždne od nášho stretnutia s Janou. Zbieral som silu. No a dnes ráno som vytočil Marošovo číslo.
„Ahoj Maroš.“
„Ahoj,“ ozvalo sa sucho po hodnej chvíli.
„Chcem sa s tebou porozprávať o Saši.“
Zase ticho.
„Zbláznil si sa? Daj mi pokoj!“
Aj cez mobil som podľa tónu vycítil, že ide zložiť. Na skladanie telefónov som bol odborník.
„Mám jej fotku s Malíkom.“
Nezložil.
„A čo?!“
Tentokrát som si dal na čas ja.
„Ty mi povedz…“ povedal som sebavedome. Riskoval som.
„Dobre, Príď ku mne.“
„Dobre, po šiestej budem doma.“

Tma teraz prichádzala náhle. Ako trojkový kôš v basketbale, keď hráči do poslednej chvíle márne dúfajú, že súper z tej diaľky nevystrelí. Pred dvadsiatimi dňami som tu postával a fajčil cigaretu, teraz som si pre istotu nezobral zo sebou nič čo obsahuje nikotín. Ťažoba v žalúdku vo mne vyvolával nepríjemný stiesnený pocit.
Keď mi Maroš otvoril vyzeral absolútne vyrovnaný. Mal čierne, vždy upravené vlasy a tvár, ktorá akoby zaspala vo vývoji. Bola akoby detská, trochu príliš opuchnutá a nehodila sa na dospelého muža v zrelom veku. Šmrncovné modré okuliare však ukrývali nebezpečný a zároveň ostražito zastretý pohľad.
„Mám otvorenú výbornú starú škótsku.“
„Dobre.“
Poriadne mi nalial a ja som si poriadne odpil.
„V podstate si mal také isté možnosti,“ spustil. „Ty si si vybral tento život bez zodpovednosti, bez cieľa. Ono to nie je ľahké mať rodinu, starať sa o ňu, viesť ľudí, zodpovedať za nich.“
Ešte vždy ma podceňoval. Ľudia to občas zvykli robiť, čo mi dodávalo výhodu. Po vrieskajúcom Marošovi plačúcom nad mŕtvolou svojej ženy už nebolo ani chýru ani slychu. Oddychovala navždy zakopaná niekde pod čiernou zemou.
„Kde je vlastne pochovaná?
Jemne ním trhlo.
„V Slávičom. Prečo si neprišiel na pohreb.“
„Nikto ma nepozval.“
„Na také veci sa nepozýva, tam sa jednoducho ide.“
„Nevedel som o tom.“
Uvedomil som si, že za tie roky si zvykol v rozhovoroch dominovať. Robil to nenápadne a s istotou. Kde bol ten ostýchavý uhrovitý prehľadný intrigán, ktorého som voľakedy poznal. Zostal sa korčuľovať niekde na Železnej studničke. Teraz som mal pred sebou ostrieľaného sebaistého manipulátora.
„Teraz sa na mňa nenahnevaj, ale prečo vlastne otravuješ. Prečo si tu a čo chceš!?“
„Chcem vedieť, prečo umrela Saša?“
„Ako to mám vedieť. To sa ti tu mám spovedať zo svojho manželstva. Lekársky nález poznáš.“
„Áno, zobrala príliš veľa sedatív a už sa neprebrala.“
„A?“
„Kedy ich začala brať?“
„A čo si ty, policajt. Pozri! Manželstvo nie je prechádzka ružovou záhradou,“ s obľubou používal takéto otrepané prirovnania. „Čo so sme si, to sme si. Vždy som ju miloval, vždy… ale ľahkú povahu nemala… a ty to dobre vieš. My sme mali deti! A to je niečo úplne iné, to nie je frajerenie sa a rozoberanie sprostostí…“
„Prečo ich začala brať?“
„Lebo chcela… čo ja viem…“
Získaval som prevahu ja, chcel som v ňom nájsť toho neistého chlapca, ktorý nikdy neudržal tajomstvo.
„Prečo bola nešťastná?“
„Nebola nešťastná… nič jej nebolo dobré… nič ju neuspokojovalo. Ani deti. Tak sa dala na politiku. Doviedol ju tam ten jej strýko… Malík. Tiež  podarený týpek, svätá tvárička a pritom zlodej najvyššieho druhu… chcel ojebať všetkých až mu to nevyšlo…“
Kusol si do pery, lebo si uvedomil, že asi pustil niečo čo nemal. Presne ako keď dostal gól medzi nohy, vždy sme ho totiž dali do brány.
„Vieš Koro, svet je taký aký je! Nie je iný. Nie je taký ako sme si ho vysnívali, keď sme liezli po stromoch a hrali opac-opac… je krutý a zlý… a my v ňom musíme prežiť! Aj naše deti.“
„Ku komu vlastne patril Malík.“
„K nikomu. Najprv k Bystričanom, ale potom k nikomu… veď som ti povedal čo si myslel… myslel si, že bude z ich rivality ťažiť…“
„A ty patríš ku komu?“
V momente nadobudol na okamih stratenú pôdu pod nohami a v očiach sa mu šedivo zablyslo.
„Veď vieš, že som z Bratislavy.“ Odpovedal s úškrnom.
„Jasné, z Bratislavy…“ Odpovedal som podobne.  Jeho rodičia sem pritiahli ako nádejné komunistické kádre v čase normalizácie. Ani neviem odkiaľ.
„A čo vlastne robila Saša pre Malíka.“
„Bola jeho pravá ruka.“
Povedal to tónom akým sa ukončujú porady. Bolo mi jasné, že z neho viac nedostanem. Hľadeli sme na seba plní sklamania a hrôzy jeden z druhého. Aspoň ja som tú hrôzu  mal. Bývalí najlepší kamaráti.
„Kde sú deti?“ Zmenil som tému.
„Deti sú u mojich rodičov… Koro, teraz je rad na tebe, kde je ta fotka… Sľúbil si, že mi ju dáš!“
„Nič som ti neľúbil!“
„Koro, toto nie je guľovačka na snehu. Si dosť inteligentný, aby si si to všimol. A nemysli si si, že nemáš čo stratiť. Každý má čo stratiť. Každý sa o niečo bojí. Daj mi tu fotku, aj tak vieme, že ju máš skopírovanú. Ja ju však chcem, kto má informácie sa vie pripraviť pre prípad potreby…“
Z vrecka som vytiahol čiernobielu fotografiu vytlačenú na počítačovej tlačiarni.
Pozorne sa na ňu zadíval.
„Bola pri tebe taká šťastná…“ povedal si skôr pre seba a potom sa obrátil ku mne. „Nie že ťa napadne čokoľvek, opakujem čokoľvek s ňou podnikať! Ber to ako poslednú kamarátsku radu z mojej strany, na rozlúčku.“
Položil som dopitý pohár na kuchynský bar a obzrel sa dookola. Byt bol moderný, štýlový, draho predraho zariadený, ale chýbala mu mäkkosť. Maroš ďalej nenalieval, vyzeral akoby trochu zostarol. Na stále hladkej tvári sa mu objavili jemné vrásky.
„Kto vie ako bude vyzerať o takých 10 rokov… ak sa teda toho dožijeme… „ pomyslel som si ironicky.
Vo dverách som sa obrátil.
„Videl si v poslednom čase Mečúňa?“
„Ahoj Koro!“
Vystrčil ma a zabuchol mi pred nosom.

Zrazu som si uvedomil, že mi toho veľa nepovedal, ak vôbec niečo z toho čo pustil bola pravda. Ale aj tak som cítil, že som na správnej stope.

©Peter Tigrov

Featured post

Svet sa točí, my nie (7 kapitola)

7.

Ráno som šiel rovno za Žanetou. Práve si užívala svoju raňajšiu kávu s veľkým kusom bábovky, mali sme ešte 10 minút do porady. Omrvinky v hustom počte pokrývali obe vzducholode, mimochodom zaručene pevné od prírody. To som už zistil.  Žmurkla na mňa ale potom sa ozvala tým svojím tradičným panovačným tónom.
„Vyspatý, miláčik?“
„Povedz mi všetko čo vieš!“ Povedal som.
Chvíľu rozmýšľala, ale potom jej to došlo.
„Čo ti mám povedať, visel v garáži na šnúre od prádla, či od čoho. Nikto z rodiny nebol doma, sú na lyžovačke alebo čo. Šiel na istotu, žiadna šanca prežiť, ruky si pred skokom zviazal akousi zvláštnou doťahovačkou. Ako vo filme..“
„Noviny som už čítal!“
„A čo chceš počuť. Robil to Ondrej Kittner!“
„Ondrej?“
„Čakajú na pitvu, ale už teraz si sú istí samovraždou. Vyzerá, že pred prokurátora to nepôjde.“
„Už mám toho dosť.“ Vyhlásil som potichu.
Žaneta na mňa zvedavo pozrela.
„Čo hovoríš?“
„Už mám toho dosť!“ zopakoval som nahlas.
„Zase ste v sebe?“ zapojil sa do diskusie Noro, ktorý sa k nám práve pripojil. „Nechcete si dať aspoň na chvíľu oddych.“
„Dúfam, že dnes budem mať pokoj,“ odsekol som neurčito.
Pri novinároch si treba dať vždy pozor, vycítia aj minivyrážku na vašom zadku.

Bočkay sa dnes prekonával. Najprv nám dal prednášku o etike a potom nám dal za úlohu brázdiť  po svete a rýpať sa v tej najväčšej špine. Ja som na etiku už rezignoval, ale snažil som aspoň veľmi nezašpiniť. Väčšine to však bolo úplne jedno. Úplne. Na všetko si našli vnútorné ospravedlnenie, ak ho náhodou potrebovali.
Po porade som prišiel za ním a na rovinu som sa ho spýtal.
„Kto vám vtedy volal, aby sme nepísali o Saši Mrázovej a jej podarenom mužíkovi.“
„A čo vás do toho, Karovič?“
Nevedel som čo odpovedať.
„Pýtam, čo vás do toho?“ Zopakoval.
„Nič. Získal som jej fotky z mladosti. Možno by sa z toho ešte niečo vytrieskať.“
Mlčal akoby čakal kam tým všetkým mierim.
„Na jednej je dokonca aj s Malíkom. Granák by sa potešil, nie?“
Rozmýšľal. Ak aj niečo vedel nezvyčajné, nedal na sebe nič znať.
„No vidíte, sami ste si odpovedali.“
„Chcete povedať, že Malík…?“
„Nič nechcem povedať.“ Otočil sa na päte a nechal ma tam stáť. Ako ešte vychádzal zo zasadačky sa otočil.
„Hľaďte si svojho Karovič, starajte sa o seba. Nestarajte do toho, na čo nemáte. Dostali ste odo mňa už prvú výstrahu. Toto berte ako takú polovýstrahu. Pri tretej letíte!“
Pred kanceláriou ma čakala Žaneta.
„Spomenula som si, že sa mi zdalo čudné, že v celom dome neboli žiadne rodinné fotografie. Žiadne.“
Neprítomne som na ňu pozrel ešte vždy pod dojmom Bočkayovej výstrahy. Nedarilo sa jej už veru byť takou odpornou. Láska, aj keď chvíľková, jednoducho robí divy. Len aby sa to nedozvedeli v redakcii. Tí vyčuchajú všetko. A to by bolo potom vtipov.
Pristavil sa pri nás Palica. Potľapkal ma po ramene.
„Meškáme.“

Šli sme do Piešťan, kde rómskej matke sociálka vzala deti. Na počudovanie to bola celkom slušná rodina. Mali doma čisto, naozaj  čisto, žiadna zájdená špina aká zostáva keď sa narýchlo upratuje pred príchodom cudzích návštevníkov. Nikto zo susedou sa na nich nesťažoval, skôr naopak. Matka bola upratovačka a otec zametal ulice. Jediný problém bol, že žili so štyrmi deťmi v jednoizbovom byte. Podľa všetkého so šťastnými deťmi. Ešte aj na Palicovi som videl, že je sklamaný lebo z toho nebude vedieť veľa vytĺcť. Klasická svojvôľa sociálky. Do naozaj problémových rodín sa chodiť boja a nejakú činnosť vykázať musia. Tak si nájdu obetných baránkov, ktorí nebudú klať oči. Veď čože je to trochu nespravodlivosti oproti zvýšeným prémiám.
Cestou naspäť niekde pri Senci Palica poznamenal.
„Vieš, že so Žanetou sme to pred dvoma rokmi spolu ťahali.“ Povedal to nevýrazným oznamovacím tónom bez emócie.
„Neviem.“
„Tak teraz to už vieš.“
„Mal by si byť k tým cigánom zhovievavý. Nemajú to ľahké a bojujú…“ Menil som tému.
„Ty sa staraj o svoje a ja sa budem starať o svoje.“
Pomaly začalo pršať a pred Bratislavou sa vytvorila zápcha napriek tomu, že bolo tesne poobede. Stierače sa pravidelne šúchali po čelnom skle a Palica si pustil Led Zeppelin.
„Dozvedel som sa, že tá tvoja ex bola neter Malíka.“
„Ja viem,“ povedal som po chvíli.
Pozrel na mňa, ale nič nepovedal. Myslel si, že ma prekvapí, ale ja som mu to potešenie neposkytol. S nevýrazným výrazom som ďalej hľadel na dažďové kvapky končiace svoju životnú púť na tvrdom skle.

Bolo pol tretej aj som nemal v ten deň už nič na práci. Nemal som si čím zamestnať myseľ a o to viac som myslel na to čo sa odohralo v posledných dňoch. Potreboval som sa niekomu vyrozprávať a všetko si to ujasniť. Sám v sebe sa dať dokopy. Predsa len som obyčajný nádenník, fotograf na jedno použitie. Handra, ktorá sa rýchlo vyžmýka. Do cudzích vecí ma nič.
Vytočil som číslo na Žanetu, ale mala vypnutý mobil. Rozmýšľal som komu inému zavolať. Jana bola prekvapená, že ma počuje.
„Aj som ti chcela zavolať, ale… dobre tak to berme ako znamenie… pohárik? Myslela som skôr na obed… ale dobre, končím o šiestej tak cca o pol siedmej v U magora.
„Budem tam.“
Prišla o trištvrte na sedem. Neviem či sa stihla prezliecť, ale mala na sebe džíny, športovú bundu a s vlasmi zopnutými do copu vyzerala ako milé dievča. Príjemná asistentka alebo čosi podobné.
„Takto si ma ešte nevidel, že…“ usmiala sa, keď som na ňu zaskočene pozrel.
Pil som pivo a ona tiež. Mala dobrý ťah, ale to bolo aj tým, že väčšinou som rozprával ja.
„… má to dve stránky. Ja viem, som len obyčajný fotograf, ale až také hovno nie som. Prvá je, že som ju mal rád. Nie, vôbec nie som sentimentálny, to mi je cudzie, ale jednoducho to celé nehrá… a potom za druhé, toľkých čo sú v tom namočený poznám a sú to svine…. Maroš, Mečúň… a mne sa nechce stále sa len prizerať. Chcem s tým niečo urobiť… ja viem, nie som žiadny spasiteľ… ale aspoň  vyriešiť toto… jeden malý prípad z tisíca… odvtedy som nikoho neľúbil… a možno, neviem, možno som sa mýlil, aj keď tomu neverím, keď som ju odsúdil… ja sa ničoho nebojím, ale chcem vedieť pravdu… je neuveriteľné čo s touto krajinou deje… keď to takto pôjde ďalej o chvíľu bude po nás… a nikto iný nebude na vine, len my sami… my sami!..!“
Počúvala ma asi ako keď pred učiteľkou odpovedá jej obľúbený žiak. Blahosklonne a so záujmom.
„Pozri.“ Vytiahol som z vrecka fotku, ktorú som si zobral so sebou.
Jemne sa zamračila a pozorne ju skúmala. V tom tričku a dievčenskom looku bola celkom sexi. „Potrebujem frajerku,“ pomyslel som si v mojej pripitej hlave. „Už sa mi páči všetko… nie Jana nie je všetko… ani Žaneta nie je všetko… každá má v sebe niečo  čo sa oplatí pohladiť… okrem tých naozaj zlých a skazených… s tými sa človek len zašpiní…“
„Kto je toto,“ prerušila moje myšlienky ukazujúc na nejakú ženu na strane ženícha.
Neodpovedám a ona si môj zmenený pohľad uvedomuje.
„Haló, pán Karovič!“
Nakloním sa nad fotku.
„Neviem, kto je táto blonďavá dáma. Ja som ti chcel ukázať tohto pána!“ zapichnem prst do nebohého Malíka.
„To som si všimla. Ale kto je toto?“ Znova ukáže na nenápadnú vychudnutú blondínku.
„Janka, veď to bolo pred 15 rokmi.“
A znova ju začnem hltať pohľadom.
„Ja si pamätám vždy každého aj po 20 rokoch…“
„Aj keď nie si v službe?“ nežne ju pohladím po ruke.
Rezolútne ju odtiahne a zmrazí ma pohľadom.
„Vieš prečo ťa firma nakoniec nechcela. Bolo to tesné, ale argument znel, že veľa piješ… a občas si násilný…“
Stiahol som sa a z predklonu, opäť som sa narovnal a oprel sa o drevené operadlo lavice.
„A myslíš, že som to naozaj chcel?“
„Čo myslíš?“
„Patriť medzi vás…!
„Neviem, asi nie… to bol tiež argument.“
„Bral som to len ako hru,“ pokračoval som. „A tie vaše záverečné testy som prekukol od začiatku do konca, aj toho psychológa… trápne… otázky pre malé deti, z 5 sekúnd som pochopil ich štruktúru… ako sa správate v riskantnej situácii?… a ako som to pochopil, už som to nechcel… som taká povaha ako môj otec, chcem to, čo nemám!“
Neurazila sa. Jemne zdvihla obočie, ale stále to bola zhovievavá učiteľka, ktorá prehliada malé zaváhanie svojho žiaka.
„Môžem si požičať tú fotku?“
„A ty si myslíš, že ju nemám naskenovanú..?“
„Beriem to ako áno.“ Rýchlo, takmer nebadateľne jej fotka zmizla v kabelke.
Kývol som čašníkovi, ktorý išiel okolo a objednal som si svoje 5 pivo. Jana dopíjala tretie.
Sústredene a neosobne sa na mňa pozrela, poobzerala dookola, pustila akýsi zvláštny zvuk na mobile, priklonila sa cez stôl ku mne a vyhlásila:
„Áno, máš pravdu o tej špine v tejto krajine. Ale to bolo pravdepodobne vždy, v každej dobe. Vždy sa však nájdu sily, ktoré chcú očistu. Či už zvonka alebo zvnútra…. nespýtal si sa prečo som ťa chcela kontaktovať… zbytočná veta… pozri neviem ti zaručiť bezpečnosť… ale viem ťa spraviť mojim osobným spolupracovníkom… externým agentom podriadeným len mne… a samozrejme bude aj nejaký honorár… 3-4 tisíc povedzme..“
Vedela, že ešte nie som opitý, ale po piatom ma už okrem žien nebude nič zaujímať. Možno to len tak spontánne so mnou riskla, ale vedela, že nech som akokoľvek opitý, nikdy si nepúšťam hubu na špacír. Iba ak naoko. Ľudia majú taký pocit, ale pravda to nie je.
Chvíľu som mlčal a potom som prikývol.
Nebadateľne sa usmiala a pohľad jej znežnel oveľa viac ako keď som ju hltal očami.
„Nechcem ti radiť, viem že to nemáš rád… si ten typ, čo nemá rád pánov… ale skús otestovať Maroša…“
„Ja viem!“
„A prípadne…“
„Ja viem!“
„A vieš, že Palica s nami voľakedy spolupracoval…
„Keď to ešte bolo legálne?“ Uškrnul som sa.
Dopila svoje pivo, utrela si celkom prirodzene opakom ruky ústa a postavila sa na odchod.
„A čo znamenia?“
„Aké znamenia?“
„No, ako si budeme dávať odkazy!?“
„Neblázni, nie sme predsa v detektívke!“ Zasmiala sa.
Ja som jej smiech opätoval. Hlasno a s miernou dávkou irónie.

©Peter Tigrov

 

Featured post

Svet sa točí, my nie (6 kapitola)

6.

Zobudil som sa až poobede. Na telefóne sa mi zobrazilo kopec neprijatých hovorov od Žanety. A tiež smsky.
„Zlatko, vyvolávam Ti lebo ťa chce mať starý na nejakej mimoriadnej akcii. Malík to zabalil.“
A potom druhá:
„Ok, tak to skúsim nejak nafotiť sama.“
„Malík to zabalil? To akože predsa len odstúpil? Hm.“ Zarazilo ma to, ale viac som sa tým nezaoberal.
Zapol som som telku a čumel som do nej do noci, až kým som znova nezaspal. Na History zase dávali niečo o Hitlerovi, tak som prepol na prírodopisný kanál a sledoval krokodíly v Austrálii. „Keby tie krokodíly spoznali našich politických krokodílov, možno by sa aj zľakli a zmenili spôsob obživy.“ Uchechtol som sa.

Ráno som musel skoro vstávať. Šachová liga sa hrávala vždy v nedeľu. My „ze Zohora“ spolu s ostatnými dedinami a mestečkami v okolí Bratislavy sme hrali 4 ligu. Šach bola moja vášeň. Vážnejšie som sa ním začal zaoberať až okolo 30, ale celkom ma pohltil. Zabúdal som pri ňom na všetko ostatné a môj svet sa zúžil len na kombinácie na tých šesťdesiatichštyroch poliach. Dnes nás čakal ťažký súper Pezinok C. Keď som dorazil do miestnosti, všetci už sedeli  za šachovnicami a náš kapitán už viedol krátky uvítací príhovor, v ktorom zopakoval základné pravidlá a pripomenul, že ak niekomu zazvoní telefón automaticky kontumačne prehráva. Náš tím pozostával z miestnych nadšencov v strednom veku a z dvoch mladíkov, ktorí sa sem na víkend vracali z internátu k rodičom. Pezinčania mali podobné zloženie, hoci podľa rebríčka bol ich hráči silnejší.
Oproti mne na tretej šachovnici sedel taký nesympatický pokašliavajúci holobriadok. Mal krátke tmavé vlasy a úlisný pohľad. Potom ako mi podal ruku mi na dlani zostal jeho pot. Utrel som si ho na stehne o texasky. Bol to taký zmrd z Pezinka.
Celú partiu som mal výhodu pešiaka, ktorú som získal na začiatku strednej hry. Zmrd sa však dobre bránil a mne sa ťažko udržiavalo sústredenie, takže som pri časovom strese nakoniec zachraňoval remízu. Zmrd sa na mňa celý čas uškŕňal, provokoval a ešte aj kašlal viac a viac. Cítil som jeho skazený dych v nozdrách a to ma tiež rozlaďovalo.
Keď som odchádzal, stav bolo 1:1 a na troch šachovniciach sa ešte hralo. Nečakal som kým sa skončí celý zápas, s chalanmi sme sa väčšinou aj tak stretávali večer na jednom pive či kofole v miestnej krčme a rozoberali sme všetky partie.

Babka sedela pri sporáku s navareným obedom a so zapnutým televízorom. Babke išla televízia stále. „Necítim sa pri nej tak sama,“ vravievala.
Ach babkine jedlá a babkine prívarky. Mňam mňam. Kto vie či sú naozaj také dobré alebo to je len chuťový zvyk. Aj buchty mi upiekla.
„Bola tu Milotka minulý víkend, tá jej Darinka už chodí do školy…“
Nereagoval som.
„Ako dlho si ju nevidel?“
Nereagoval som.
„Ach Kornelko, si hlavatý ako tvoja mama. Rodina je rodina.“
„Rodina sa pozná, keď si v úzkych babka.“
Babka pri tom prepínala televízor, keď bola na TA3 tak ma niečo zaujalo. Vstal som, vzal jej diaľkové z ruky a pridal hlas.“
„Všetko nasvedčuje, že podpredsseda vlády si vzal život v skorých ranných hodinách vo svojom prenajatom byte na bratislavských Kramároch…“ Viditeľne ma to zasiahlo. „…list na rozlúčku sa zatiaľ nenašiel…!
Vypol som to.
Sadol som si a civel kdesi na popraskanú stenu nad skriňou s pohármi.
„Poznal si ho?“
Po stene liezol pavúk smerom k plafónu, potom si to rozmyslel, zastal, obrátil sa a vracal sa späť.
„Kornel, poznal si ho?“
„Babka, na povale sú ešte tie moje veci zo starého bytu?!
Babka pokrútila hlavou. Drobná zvráskavená tvár jej pritom zosmutnela.
„A kde by boli? Sú tam v rohu pri komíne.“
Keď som liezol po drevených schodoch hore zakázal som si akýkoľvek smútok, ak sa to dá. Všade sa vírili kúdoly prachu. Stáli tu pekne vedľa seba, kôpky odloženej minulosti príslušníkov našej rodiny. Stopy nenávratných udalostí takých významných pre jej konateľov a takých bezvýznamný pre svet.

Prišiel som k tej svojej kôpke  a popretrhal som pásku malým vreckovým nožíkom, ktorý vždy nosím pri sebe. Tak trochu pre šťastie. Nehľadal som nič konkrétne, ale zrazu ma všetko zaujímalo. Bolo to ako ponoriť sa do bazéna so síričitou termálnou vodou, lahodné štípanie, príjemná bolesť.
Listy, dokonca ešte pohľadnice a fotky… denníkové zápisky a fotky.. lístky z ciest, z kina a fotky. Šťastné tváre mňa a Saši. Na Devíne, na hrade, len tak pred telkou… každý by jej uveril, že ho miluje. Fotky zo svatby niekde na strednom Slovensku, my vo Vegas… Clivota prišla na mňa. Rusi tomu vrava taska. Pekne slovo. Našiel som aj ten list, list, ktorý som nikdy neotvoril, list, ktorý mi nechala keď odišla.
„Kornel, ty tam niečo vôbec vidíš?“ Zakričala zdola babka.
Vonku sa začalo stmievať a malá žiarovka prestala na osvetlenie stačiť. Napchal som si do vreciek zo dvadsať fotiek, pri liste som zaváhal. Nakoniec som ho predsa zložil a strčil do zadného vrecka texasiek.

Na chvíľu som zabehol za chalanmi do miestnej krčmy, zápas sme prehrali a tak bola nálada pod psa. Asi po pol hodinke som ich tam nechal a zavolal som Žanete:
„Článok mám už hotový… aj s fotkami… našťastie mám na mobile dobré rozlíšenie. A nie že sa budeš v práci chvastať svojím úlovkom!“ povedala a zložila zanechajúc ma s nemým úsmevom na druhej strane dátového spojenia.
Domov som prišiel až okolo pol desiatej. Osprchoval som sa, otvoril si fľašu pezinského veltlínu. A potom aj fľašu nejakého Alibernetu. A otvoril by som si aj tretiu spásonosnú fľaštičku, keby som náhle takmer nevytriezvel. Ako som sa tak ľutoval nad tými fotografiami, upútala ma jedna zo svadby. Saša mala na Orave sesternicu, lebo odtiaľ pochádzala jej mama. Na fotke sme stáli celkom na kraji na strane nevesty, ale asi o 5 miest bližšie k neveste stál Eduard Malík. Áno ten Eduard Malík, nedávno zosnulý podpredseda vlády.
Taký opitý som vytočil číslo Žanety, chcel som sa jej povypytovať, čo sa vlastne stalo. Nezdvíhala. Zapol som internet, ale ani tam ešte nič zmysluplné nebolo. Šetrili si to asi pre ranné papierové vydanie, nech sa niečo predá.

A potom mi začalo byť zle. Ktovie čo za patoky som to vypil. Do čerta aj vínom, trvalo pol hodinu kým som ho zo seba dostal.

A po tom všetkom som zaspal spánkom unavených a opitých.

©

Featured post

Svet sa točí, my nie (5 kapitola)

5.

Lamač som mal vždy rád, vyrastal som tu do desiatich rokov. Potom sme sa presťahovali do Nového mesta, naši chceli byť bližšie k centru. Aj keď veľa sa nás rozpŕchlo do celého sveta, stále som tu mal kamarátov z detstva. Dnes som však nemal na nikoho z nich náladu a tak som dúfal, že ani nikoho z nich nestretnem. Rozhodol som sa, že domov pôjdem pešo a vyvetrám si tak hlavu. Pod holým nebom migréna trochu povolila, čo bolo povzbudzujúce. Poznal som tu všade každý kameň, či cestičku. Šťastné život Husákových detí. Lozenie po stromoch, hokejbal, opac-opac, kľúčik na krku. Krčma u Pantla, istota, ktorá preplávala všetkými režimami bola prekvapivo zatvorená. Smutné. Hold konzum je iná váha ako totalita. Alebo možno tá je to tá najväčšia totalita a k tomu s nevinnou maskou.
Vedel som, že si budem sám v sebe niečo vyriešiť a tiež som vedel, že na to nemôžem tlačiť. Príde to samo. Na udalostiach z posledných dní mi však niečo poriadne smrdelo. Mal som chuť nakopať všetkých do zadku. Počnúc predsedom vlády a končiac posratým revízorom. Kde to vlastne žijem?
„V riti.“ Odpovedal odpovedalo pokojne a vyrovnane moje druhé ja.
V chladivom vzduchu  bolo cítiť prichádzajúcu zimu, ak sa vôbec to obdobie dá tak v poslednom čase nazvať. Čistotu zasneženej krajiny vymenila špinavá plačkanica. Nie že by som bol veľký lyžiar, odkedy som si odpálil koleno, nestál som na svahu celé roky. Sneh som mal však rád. Páčilo sa mi, keď jeho biela perina všetko prikryla. Všetku špinu tohto mesta.
Svižným krokom som minul odbočku do Starého Lamača a keď som sa chystal zabočiť do Dúbravky, prešiel okolo mňa čierny bavorák X5. Nestihol som si prečítať celú špztku, ale zaručene začínala SC. A to ma presvedčilo ako posledná kvapka, ktorá presvedčí vodu v pohári, aby sa vyliala. Sfúkol som prach na pomyselnej kľučke mojej 13 komnaty, rozhodne som ju stisol a otvoril tak dvere, ktoré ovládala. Vyleteli z nej prízraky staré mnoho rokov, krúžili okolo mojej hlavy a vysmievali sa mi. Mne to však bolo jedno. Aj tak nemám čo stratiť. Nech idú všetci do riti. Posvietim si na nich, hoc som i ja malé posraté nič.
Myšlienky mi poletovali okolo Saši a Maroša, v hlave sa mi vynárali obrazy z tých čias a v srdci pocity hnusu a nesmierneho sklamania, keď sme sa rozišli a keď som zistil, že oni dvaja sú spolu. Zaručene som to takmer neprežil. Svojím spôsobom je zázrak, že som ešte stále tu a ako tak fungujem.
Vytočil som číslo.
„Ahoj babi… zajtra mám zápas a hráme doma, takže prídem… buchty… nie nebudem spať… nie nevolal som jej… áno, zavolám… nie ty jej nevolaj… nie  nechcem ich vidieť… nie, keď ich zavoláš tak neprídem…“

Babka mala malý domček v Zohore. Napriek tomu, že potreboval rekonštrukciu, stále bol útulný a žiaril pohodou. Vlastne všetci sme tak trochu z toho domčeka pochádzali. Mal som to tam rád, ale len na chvíľu.
Telefón mi začal vibrovať: Žaneta.
Napísal som jej: Zlatko, nechajme to tak.
A ona odpísala: Nenamýšlaj si!“
Vypol som ho. Tak som nemal chuť niečo riešiť.
Dúbravka sa prebúdzala do hmlistého sobotného rána. Koľko takýchto nocí som preflámoval. Zbytočne a opojne. Len tak aby sa nepovedalo, aby som pocítil aspoň trochu ľudského tepla.

Otcovia rodín venčili svojich štvornohých kamarátov, ktorými boli paneláky preplnené. Zostarnutí muži pofajčievajúci svoje cigarety. Určite tie potvory nechceli, ale nakoniec im najviac prirástli k srdcu. Aspoň niekto ich mal po tých rokoch v rodine bezvýhradne rád. A kto iný by v sobotu ráno vstal. Nevykvasený puberťák? Alebo večne sa sťažujúca manželka? Ale oni boli radi. Užívali si ten vzácny okamih relatívnej slobody a odobrenej samoty bez výčitiek. Ja som mal však často z niektorých psíčkarov divný pocit. Kam tento svet speje? Zo zvierat sa stali malé božstvá, malé idoly podporujúce náš poburujúci narcizmus. Narcizmus. Nikto nás predsa nebude tak zbožňovať ako úbohý zvierací tvor. Stačí mu dať, najesť napiť a je to. S ľudskými bytosťami je to o trochu zložitejšie.

Zrazu sa asi 100 metrov odo mňa objavil pitbul, ktorý nebol na  vodítku. Paradoxne všetci tí yorkshirovia a pudle boli pripútaní, ale tento fľakatý krásavec si slobodne vykračoval akoby mu patril svet. Tak ako aj jeho majiteľ. Už z diaľky bolo jasné, že to je chuj prvého stupňa. Obmedzený a namyslený hlupák. Podobal sa na Mečúňa. Akýsi yorkshir si to nenechal páčiť a rozbrechal sa, pitbul začal vrčať. Chlapík čo mal toho yorkshira na vodítku si ho chcel k sebe pritiahnuť a zobrať na ruky. Zároveň kričal na majiteľa nech si toho psa zavolá. Ten sa len usmieval a pozoroval, čo sa bude diať. Rozbehol som sa, ale prišiel som neskoro. Yorkshire bojoval statočne, ale pitbul ho zamordoval asi za 10 sekúnd. Pán zostal stáť ako prikovaný a nezmohol sa na slovo. Ja som kopal do pitbula, aby toho malého prestal trhať. Pitbulov pán, ktorý už medzitým dorazil k nám sa len potuteľne usmieval akoby sa dobre bavil. Pitbul na mňa vrčal, ale keďže som ho pár krát zasiahol do chrupu i medzi nohy mal rešpekt.
„Polícia“, hovoril do telefónu bývalý yorkshirov pán, kým majiteľ pitbula si toho svojho psa pomaly pripol na vodítko.
„Len pokojne volajte,“ povedal Mečúňov dvojník.
Mal som chuť sa do neho pustiť a myslím, že aj ten pán, ale čišalo z neho niečo také špinavé a boli sme z po tej potýčke takí unavení a zdesení, že sme sa na to jednoducho nezmohli. Od toho človeka by sa to evidentne aj tak odrazilo ako čestnosť od politika a ešte by bol spokojný.
Na hliadku sme čakali asi 10 minút. Obaja sme im striedavo porozprávali, čo sa stalo. Keď sa obrátili k Mečúňovmu dvojníkovi, ten im ukázal akýsi preukaz a spokojne sa uškrnul.
„V poriadku.“ Vysúkal zo seba policajt.
Mečúň 2 ešte na nás víťazoslávne fľochol pohľadom a spokojne sa pobral späť odkiaľ prišiel. Policajt nám začal rozprávať tie klasické policajné báchorky.
„Môžete podať oznámenie, ale načo to, áno ste dvaja, ale to nič neznamená… minule jeden kriminálnik pichol svojho soka ale prokurátor nezačal nič, lebo to bolo v jeho dome a povedal, že to bola nutná obrana… čo sú proti tomu nejakí psy…“ Keď sme obaja nereagovali trochu zmäkol. „Viete ako to je v tomto štáte…. a ako to je spravodlivosťou… sú spravodliví a sú spravodlivejší…“
„To mu akosi nevyšlo,“ pomyslel som si.
„…vlastne je to veľké šťastie, že sa vám nič nestalo… pri takom psovi človek nevie..!
„Nič nepodám,“ vydral zo seba majiteľ psa neočakávane rezolútne.
Mlčky sme spolu kráčali pár metrov. Potom zo seba vydral žalostný ston:
„Čo len poviem dcérke.“
Rezignovane som pokrčil plecami a súcitne som mu pozrel do očí. Po asi sto metroch som sa odpojil a kráčal som ďalej smerom k môjmu bytu na Ušiakovej.
Náhle za mnou pribehol a podal mi ruku.
„Palo. Palo Kováč.“
„Kornel Karovič…“
„Viete, ja som z východu,“ povedal otáčajúc sa a to bolo všetko.

Zrazu som bol akýsi unavený. Ledva som dokráčal domov. Otvoril som byt a keď som doň vošiel, cítil som sa náhle akýsi opustený. Niekedy dávno som chcel mať kŕdeľ detí. Niekedy dávno som chcel mať mať manželku a chcel som si pokojne katolícky žiť. A bol som k tomu tak blízko. Tak blízko, že som to mohol plnými dúškami ovoniavať. Nikdy sa to však nestalo. Nemohlo sa to stať. Muselo sa stať všetko inak. A teda tak ako sa to potom naozaj stalo.
zuýV hladine alfa sa mi pred očami vyrojili všetky tie prízraky, ktoré ma zlomili, a ktoré som pred pár minútami znova vypustil na slobodu v mojom vedomí. Po tej malej chvíli v stave medzi spánku som však zaspal spánkom bojovníkov. Spánkom po sexe a po boji. Spánkom bez snívania a nádeje.

Nad Dúbravkou zapadalo slnko a ja som stále spal. Až do rána.

©

 

Featured post

Svet sa točí, my nie (4 kapitola)

4.

V redakcii na mňa čakalo nemilé prekvapenie, kolegyňa Žaneta. Nielenže to bola pomerne nepekná rozložitá žena, ale svoju frustráciu si vylievala na všetkých osobách, ktorým sa medzi nohami niečo hompáľa. Voľakedy robila na vedúcej pozícii v súkromnej televízii a ešte stále jej zostal pocit, že môže všetkých dookola komandovať. Šéfstvu sa samozrejme vedela patrične strkať do zadku a boli dokonca chlapi, ktorým jej dominovské správanie divne imponovalo. Ja som medzi nich nepatril. Mal som jej plné zuby už aj kým nerozprávala. A keď otvorila ústa, zo samého strachu, že ju budem musieť počúvať som sa začal modliť hoci do kostola som celé roky ani nepáchol. Jediné čo bolo na nej objektívne ohromujúce boli jej prsia. Zrak každého chlapa o neho jednoducho musel zavadiť, a aj toho nehetero. Bol to jednoducho prírodný úkaz. Obrovské a pevné. Kornel ju síce podozrieval, že si ich nejak vystužuje, ale nemal na to žiaden dôkaz. Po čase si však človek aj na ne ako tak zvykol. Tak ako si človek asi zvykne na všetko. Iba na to jej panovačné škriekanie nie.
„Ideme“ panovačne vyhlásila skôr ako som ju stihol pozdraviť.
„Jasné“ pritakal som ticho a ironicky.
Výhražne sa mi zabodla do očí, potom si ma premerala a vydrala zo seba niečo ako: „Pchch!“
To malo znamenať: „Len s mi opováž priečiť, počkám si na teba a zjem ťa ako pripečenú Chorvátsku sardinku počas letnej dovolenky.“
Ja som dnes naozaj nemal náladu hádať sa. „Odolal som revízorovi a odolám aj tebe,“ povedal som si.
Cestou autom sme boli ticho. Asi dva krát sa mi začala rozprávať o tom ako bola u zubára, ale tváril som sa tak nezaujato, že by to odradilo aj Napoleona stať sa cisárom. Usilovne som behal prstom po mojom Androide, hoci som ani nevedel čo by som tam mal hľadať, správy sa mi čítať veru nechcelo a na ostatné bola tá obrazovka primalá a ja príliš znechutený.

Mala to byť rutinná tlačovka podpredsedu vlády o plnení programového vyhlásenia. Podpredseda Malík vyzeral ako jeden z tých slušnejších politikov, ale jeden nikdy nevie a novinári vedia až príliš, aby komukoľvek verili. Pred mikrofónmi stál sám, žiadna hovorkyňa, žiaden asistent a trpezlivo čakal kým sa všetci usadia. Bolo ich tam nezvyčajne veľa na takú bežnú udalosť. Pozoroval ich lesknúcimi sa zasnenými očami. Nevyzeral úplne pri zmysloch. Potom akoby sa prebral a pokašliavajúc začal skúšať mikrofón. Na počudovanie fungoval a nepískal.
„Najprv sa vám chcem ospravedlniť za zmenu obsahu tejto tlačovej besedy. Prišlo vás hojne, čo mi dovoľuje predpokladať, že kuloárne tamtamy fungujú ako vždy neobyčajne rýchlo. Tak to skrátime. Dnes na zasadaní vlády som sa vzdal funkcie podpredsedu vlády i všetkých ostatných straníckych funkcií. Nedokážem sa stotožniť s predkladaným interpretovaním daných skutočností, príčinou…!
Zrazu zo zákulisia prifrčal akýsi škaredý človek s bielymi vlasmi a hranatou hlavou. Poznal som ho. Bol to Peter Mečúň, môj spolužiak z výšky.  Odporný slizký Peter Mečúň, ktorého nikdy nikto nemal rád, niečo nástojčivo šepkal Malíkovi do ucha a pravou rukou pritom prikrýval mikrofón. Trvalo to až trápne dlho. Z Malíkovho postoja bolo vidno, že sa mu nechce podvoliť, nebadane krútil hlavou na znak nesúhlasu. Potom však Peter Mečúň ukázal niečo v mobile. Malík na to zopár sekúnd nehybne hľadel a potom sa akosi zmenšil, akoby v sekunde zostarol.
„Podrobnosti sa dozviete zajtra“, stihol ešte povedať tlmeným hlasom do mikrofónu a už si ho Mečúň odvádzal kdesi do zákulisia. Mal som sto chutí rozbehnúť sa tam a vyrvať mu ho z jeho supích pazúrov.
Žaneta bola v aute totálne nespokojná.
„Povedz mi, čo mám o tomto napísať? Veď neodpovedal ani na jednu otázku. Nič. Prišiel a odišiel. Kurva aj s takouto robotou,“ Žaneta bývala často vulgárna. „Čo si to mám celé vycucať z prsta. Komu mám zavolať pre info. Nikto mi ich dá. Seriem na to. Že som ja piča nedržala jazyk za zubami a nezostala v telke.“ Tak to toto sa ozaj nepočúvať nedalo. Modlil som sa, aby nezačala s tým svojím slávnym príbehom ako ju vyhodili. „Teraz budem jak taká sprostá tupá krava celý večer niečo vymýšľať.“ Žaneta bola ku všetkému aj lenivá.
Trochu som s ňou aj súcitil. Keď som sťahoval do kompu Malíka so zasneným lesklým pohľadom, zadrnčal v redakcii telefón. Počul som Žanetu ako doň odpovedá.
„Samozrejme… samozrejme… samozrejme pán šéf. Krátka noticka. Vy rozhodnete. Rozumiem..!
Chvíľu zostala ako obarená.
„Že som ja piča nezostala v telke,“ povedala si tichučko pre seba, ale ja som to aj tentokrát počul.
Chvíľu, malú chvíľočku vyzerala bezbranne.
„Ty Žaneta, nejdeš so mnou na pohárik.“
Pozrela na mňa: „Idem.“ A povedala to samozrejme. Bez akejkoľvek stopy iného než to bolo. Chuť uvoľniť sa vie občas poraziť a vzájomnú nevraživosť.

Začali sme bielym vínom, ale to nás po prvej fľaši prestalo baviť.
„Že vraj tramín červený a pritom je to biele…. to musel vymyslieť nejaký novinár.“ Zasmiala sa na vlastnom vtipe. Čím viac bola podgurážená, tým bola milšia. A tie jej dve prednosti sa opierali o stôl takmer ako dva zveráky.
„Keď som bola malá, mala som takého kamaráta. Bola som pre neho najkrajšia na svete a robil čokoľvek som si zmyslela. Aj otec ma mal strašne rád, s matkou to bolo horšie.“
Tieto výlevy, ktoré v podstate bývali ako cez kopirák ma vždy otravovali, teraz mi to ale až tak nevadilo. Žanete zmäkli črty a bola naozaj milá.
„Tak som chcela mať deti. Ja piča som bola v dvadsaťpäťke na potrate, potom som päť rokov poriadne nikoho nemala a potom to už nešlo. Teraz mám 45. Sestra má deti, ale tí jej pankharti sú takí rozmaznaní, že sa s nimi nič nedá. Presrala som si život a čo mi teraz ostáva. Pajediť sa kvôli somarinám. Keď prídem domov do Rimavskej Soboty, nevydržím tam ani pol dňa… matka je už úplne šibnutá a sestra so švagrom rozprávajú len o peniazoch. Nevidia mňa, ale prečiarknutú zátvorku a teda čo by som im mohla dať a čo im po mne zostane….“
Začal som niečo cítiť v slabinách. Ľútosť bola u mňa vždy tak trochu spojená so sexom. Možno to bolo tými mojimi nehodnými maskilistickými prapredkami spokojnými vo svojom testosterónovom mužstve ochraňujúcom ženy.
Pili sme whisky. Škótsku pre potešenie našich literárnych hrdinov a odporcov komunizmu.
„Ty si pán Koro. Si taký svoj. Nič ťa neserie a aj keby, serieš na to.“
„Nie som pán. Všetko dôležité som v živote prehral.“
„To sa ti len zdá… koľko máš 37? vtedy sa to zdá každému…“
Nevdojak som jemne zakrútil tými zverákmi.
Usmiala a oči je zaihrali spokojnosťou.
V Lamači mala podobný bytík ako ja v Dúbravke. Len v ňom bývala aj s dvoma yorkshirmi a bolo divné milovať sa pred nimi. Teda skôr prášiť. Ale prášiť s nehou.

Ráno mi doniesla raňajky do postele. Praženicu so slaninou a kávu. Ako vo filme. Mala na sebe taký zamatový župan, ktorý mal byť sexi a na chvíľu sa ku mne pritúlila. Čudoval som sa, že som tu zaspal. Tak dlho som nespal u niekoho cudzieho. Celé roky.
Svet sa točí a mne ušlo desať rokov ani neviem ako.
„Robíš dobrú kávu.“
Potešila sa akoby som jej povedal, že je najkrajšia žena na svete a že s ňou zostanem do konca života. Nakoniec ktovie, čo je v živote správne. To ozajstné nám aj tak vždy unikne vďaka našej slobodnej voľbe. Keby sme ju nemali, asi by sme boli oveľa šťastnejší.
Nenútene sme sa rozprávali o práci.
„Ten Bočkay je ale chuj.“ Povedala. „Všetci vedia, že je slobodomurár, ale keby sa tým aspoň všade nechvastal, ešte aj po telefóne. „Vieš, my sme sa uzniesli…“ napodobňovala ho. „že pre Slovensko… v záujme čestnosti a stability…. nech sa strčí.“
„Máš pravdu, kašlať na nich všetkých!“ Povedal som, aby sme zmenili tému.
Pozrela na mňa a na tvári vykúzlila niečo ako pôvabný úsmev.
„Koro, ja som dospelá žena, mňa sa nemusíš báť… to len aby si vedel…“
Dal som jej pusu na líce, trochu z vďačnosti za jej slová a trochu aby som ju potešil.  Bola sobota ráno, mal som opicu väčšiu ako gorila, no aj tak som mal znova chuť na pohárik. A tiež som mal chuť nadýchať čerstvého vzduchu.
„Pôjdem!“ povedal som.
Predsa len ju to trochu zasiahlo, ale zvládla to statočne.

Keď som vyšiel von, všimol som si, že stromy začali opúšťať prvé listy. Ako malý som si prírodné cykly uvedomoval oveľa viac.  Teraz to bol už len taký mechanický zvyk. Kontakt s prírodou som stratil niekde medzi nástupom počítačov a rozšírením mobilov tesne po nástupe nového tisícročia.

©

Featured post

Svet sa točí, my nie (3 kapitola)

3.

„Jedna zlá žena vie narobiť viac zla ako celá armáda, či celé stádo politikov,“ to bola veta, s ktorou som sa ráno zobúdzal a ktorá sa vo mne zahniezdila z predspánkovej „četby“. V telke nič nebolo a tak som si otvoril akýsi slovenský román, kde sa hlavný hrdina neustále sklamával v ženách. Celkom ma zaujal a tak sa moje bdenie pretiahlo asi do tretej. Väčšinou som zaspával pri telke, tentokrát ma však ukolísali peripetie sklamaného hrdinu. Tešil som sa, že prichádza piatok a tak som to oslávil nočným čítaním.

„Jedna zlá žena vie narobiť viac zla ako celá armáda, či celé stádo politikov.“ Je zvláštne ako to podvedomie pracuje. Napriek tomu, že sa mi nič nesnívalo, alebo som si to aspoň nepamätal, toto si moje vedomie oskenovalo a premietlo mi to hneď ráno tesne po zobudení. Napriek všetkým výskumom aj tak stále nevieme ako naša myseľ funguje.
Potom som si uvedomil, že vo vrecku džínsov vyzlečených v strede izby počujem vyzváňať mobil. Keď som sa k nemu konečne doterigal, pozrel som najprv na displej, ale bolo to utajené číslo. Neznášam utajené čísla.
„Áno?!“ Neznášam ich, ale aj tak ich kvôli mojej práci musím zdvíhať.
„Ahoj, čo robíš dnes doobeda.“
„Nič.“ Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomil, kto to je.  „Do Tempa mám prísť až poobede.“
„Fajn, tak o hodinu v Poluse, dáme si branch či ako to dnes volajú.“
„O hodinu a pol.“
„Dobre.“
Bola to Jana zo Služby. Z Firmy, Služby, Tajnej služby. Asi pred 7 rokmi, keď som ešte robil  na voľnej nohe si ma v nej oťukávali. Jana bola moja spojka. Robil som testy a tak podobne, potom sa však niečo zvrtlo. Jana vravela, že to stopol niekto zhora, niekto kto ma dobre poznal. Mne to ale bolo dosť jedno, bral som to len ako dobrodružstvo. Ju som potom stretol náhodne v Seventiens, dali sme sa do reči a zostali sme v kontakte. Raz za čas ma kvôli niečomu zavolala a ja som jej nemal prečo nepomôcť. Nikdy nešlo o donášanie, len o nejakú fotku či informáciu. Týchto ľudí si netreba pohnevať. Ona mi na oplátku niekedy vybavila zlé parkovanie a tak podobne.
Polus bolo ich miesto. Mali to blízko a tak sa tam radi stretávali. Pre mňa to však bola druhá strana mesta. Rýchlo som sa umyl, obliekol a vyrazil. Pri tejto premávke človek nikdy nevie koľko to bude trvať. Keď už som bol vonku a vyberal som z vrecka kľúče od auta, rozhodol som sa, že pôjdem električkou. Pekne v pohode, bez stresu. Možno tam budem aj skôr. A je predsa piatok. A v piatok človek nikdy nevie, čo sa udeje.
Električky som mal rád. Teda mal som ich rád, keď v nich nebolo veľa ľudí a ja som mal dobré miesto na sedenie. V čase rannej špičky a bez sedadla to bolo dosť peklo. Keďže však bolo už deväť, ranná špička ustávala a tak sa to celkom dalo. Ľudia nezúčastnene hľadeli von oknom alebo listovali vo svojich mobiloch. Keď sme išli okolo prázdnoty, kde voľakedy stálo PKO zas a znova mi prišlo z tejto krajiny zle. V aute to tak človek nevníma, musí sa venovať jazde. Spomenul som si ako sme tam chodili na lov. Tak sme tomu vtedy hovorili, keď sme sa prepašovávali na rôzne beánie a plesy. Slovo „lov“ znelo honosne, veľa sme toho však nikdy “netrafili“.
V električke sa objavil revízor. Asi polhodinu študoval môj mobil, v ktorom som mal smsku v podobe lístku. Akosi som sa mu nepáčil. Okuliarnatý s neupravenými vlasmi a s brašnou od fotoaparátu. Evidentne som nebol jeho typ. Keby mohol utopil by ma  v lyžičke vody alebo pokojne aj v Dunaji, keby ho nikto nevidel. A možno by to urobil aj keby ho niekto videl a bolo to dovolené. Napríklad počas vojny či revolúcie, keď neplatia zákony. Vzkypela vo mne z jeho správania žlč, ale nechcel som prísť do Polusu neskoro.  A to by sa určite stalo keby som sa s ním posekal. Mal také oduté buldočie pery a mastné vlasy. Páchol nejakým lacným sladkým sprejom.
„Máte šťastie, určite ste si ho zakúpili až keď ste ma zbadali…“
Kúsal som si do vnútornej strany pier namiesto odpovede. On sa ešte chvíľu na mňa s provokatívnym úsmevom díval.  Chcel ma rozobrať. Chvíľu zvažoval ako bude ďalej postupovať, ale keďže som mu nedal žiadnu reakciu, trochu sklamane sa pobral provokovať iného pasažiera. Predsa len bol deň, električka plná ľudí a nad ním viseli zvyšky právneho štátu, ktoré ho nútili kontrolovať sa.
„To určite,“ pošepkal som si pre seba keď už som mal pocit, že ma nepočuje.
„Hovoril si niečo?!“ Prudko sa otočil a zvýšil hlas.
Nevšímal som si ho.
„Veď preto.“
„Že si chuj,“ tentokrát som si to však len pomyslel.
Podobné incidenty sa mi stávali pomerne často. Bol som ako krmítko pre agresívne zakomplexované vtáky. O to horšie, horšie pre tých tupákov bolo to, že som mal za sebou pomerne dlhý a úspešný výcvik v ju-jitsu, takže ak prišlo naozaj do tuhého, vyvrcholenie bývalo prekvapivé.

Stretnutie sme mali foodcourte. Jana čosi usilovne ťukala do mobilu a zdvihla hlavu až keď som prišiel celkom k nej, chvíľu predtým ako som ju stihol pozdraviť. Určite ma zaregistrovala už oveľa skôr. Tréning je tréning.
„Počkaj, len toto dopíšem.“
Ženy ma mali rady, ale na druhej strane som im niečím ubližoval. Nikdy som nepochopil čo vo mne ich nútilo, aby sa vo vzťahu so mnou premenili na harpie, ktorým by závideli aj ich grécke pramatky. S Janou to bolo iné, také milé a korektné, nikdy o nič nešlo. Bola to nenápadná osôbka, ktorá pod maskou šedej myši skrývala osobnosť pantera. Viem si predstaviť ako ju milovali úradníčky a nadriadení. Presná, výkonná, nikoho neohrozujúca. Mala trochu chlapčenskú postavu, obliekala sa decentne a nosila okuliare s výrazným rámom. Keď doťukala vstala, podala mi ruku dali sme si suchú pusu na obe líca.
„Videla si to PKO. Teraz som tadiaľ šiel a zas a znova ma to omráčilo…“
Mrdla plecami.
„Čo narobíš.“
„Ty nie si z Bratislavy, že?“ Vedel som, že je z Ružinova.
„Ako to stým súvisí.“ Nedala sa chytiť.
„Takže McDonald zvíťazil?“ Spýtal som sa vidiac na tácke pred ňou kávu a Cheesburger. „Počkaj chvíľu, aj ja si niečo vezmem.“
Priniesol som si to isté. Gumené kalórie čo tak dobre chutili. Kapitalizmus neporazíš. O sto rokov si možno budú myslieť, že sme boli vyšinutí blázni požierajúci odpad.
„Počuj Koro, nechcel by si ísť k nám.“
Skoro mi vypadli oči z jamôk.
„Od kauzy Slováka predsa nesmiete spolupracovať s novinármi.“
Pousmiala sa.
„Či?“
„Aký si ty novinár? Živnostník, ktorý občas niečo nafotí.“
Nemôžem povedať, niekde v hĺbke moje druhé ja tá ponuka zaujala. Inak ako vtedy, keď ma tam volali.
„Myslíš to vážne, či ma len tak testuješ?“
„A išiel by si?“
„Neviem.“
„Tak to preverím… Vieš, vo firme nastali zmeny a vzduch je teraz čistejší.“
„Aké zmeny?“
Rovnako sa pousmiala ako pred chvíľou.
„Zmeny.“ Zopakovala s rovnakým neutrálnym tónom. „Mám ešte ďalšiu vec. Čo si mal so Sašou Mrázovou?“
„Nič.“ Odpovedal som podráždene.
„Kornel neblázni!“ Presne túto vetu používala matka keď ma chcela mentálne odzbrojiť. „Toto nie je hra o fazuľky. Je to domino kde sa strácajú tabličky. Je ti to jasné? Pekne mi všetko povedz. Ver mi.“
Buď potrebovala informácie a to ostatné bolo len také zastrašovanie alebo ma chcela naozaj vystríhať. Alebo oboje.
„Ty mi povedz prečo ťa to tak zaujíma? Že bola milenkou kápa?“
Teraz vytreštila oči ona. Menej ako ja, ale badateľne.
„Odkiaľ to vieš?“
Teraz som sa iba pousmial ja.
Začala si hrýzť pery. Nikdy predtým som to u nej nevidel, ale celkom jej to pristalo. Na tvári sa jej objavil urputný výraz akoby sa pre niečo rozhodovala. Potom sa jej mimické svaly uvoľnili a upokojila sa.
„Niečo sa deje Koro. Všade je zmätok. Nič nefunguje ako predtým. Možno začala vojna a my vo firme s tým nič nenarobíme.
„Vojna?“ Zopakoval som zdesene.
„Upokoj sa. Všetci na Slovensku vieme, že tu máme 2 veľkých drakov a tí doteraz žili v relatívnom prímerí. Teraz to však vyzerá… hľadajú si výhodnejšiu pozíciu pre útok. Povedz mi čo vieš o Saši a Marošovi.“
Zdvihol som obočie a prižmúril oči.
„Priezviská už radšej nepoužívajme. Volajme ich záhradník a jeho žena.“
„Fúha, aké ty máš básnické črevo. Nechceš písať balady ako taký Botto? Ako sa len volal vlastným menom…“
„Koro! No tak…“
Nechcelo sa mi do toho. Naozaj. Bolo to ako sa vrátiť po rokoch na miesta, kde vás mučili. Celé roky som to mal kdesi vo vnútri zamknuté. Chodil som okolo toho, poškuľoval po tom, držal som kľučku dvier od tej trinástej komnaty, ale nikdy som neotvoril. A pritom to bola banalita, historka, ktorá sa vo svete množí rýchlejšie ako rakovinové bunky. Uhnúť sa už nedalo, niečo som jej musel povedať.
„Saša bola moja žena. Miloval som ju a ona ma ojebala ako nikto na svete. O všetko čo som mal. No a Maroš bol môj najlepší kamarát.“
Zvraštila obrvy.
„Ako to, že to nevieme!?“
„Brali sme sa vo Vegas po škole a tu sme to nikdy nepriznali. Bolo nám to jedno. Veď to bolo pred 15 rokmi, Janka. Pätnástimi rokmi! Koho vtedy zaujímala.
„Preverím to.“
Chvatne sa postavila a keď bola tak dva metre odo mňa dodala: „Ozvem sa.“ Bez toho aby otočila hlavu.

Dostal som chuť na ešte jeden cheesburger, nech umriem na otravu.

©

Featured post

Svet sa točí, my nie (2 kapitola)

2.

Nič sa mi nesnívalo, aspoň si nepamätám, ale aj tak som ráno zaspal. Keď som potom uháňal do roboty tak som chytil snáď chytil všetky červené v Bratislave. Na chodbe v redakcii som stretol Nora. Ledva na mňa pozrel. Vyzeral akýsi zničený.
„Očakáva ťa starý,“ zasipel medzi zuby miesto pozdravu.
„Fúha!“ Vydralo sa zo mňa.
Šéfredaktor alias Martin Bočkay sedel vo svojej obľúbenej, rádoby intelektuálnej póze s prekríženými nohami a s rukou fingovane si podopierajúcou bradu. Bol to vychudnutý plešivejúci metrosexuál, ktorý celý život čakal na tento post a teraz si to plnými priehrštiami užíval. Nikdy nezvyšoval hlas a nikdy vám nepovedal nič priamo. A preto ste po stretnutí s ním mali chuť sa osprchovať alebo si prinajmenej umyť ruky. Človek pri ňom málokedy vedel odhadnúť mieru reálnej hrozby. Bol ako mentálny chameleón a vy ako virtuálna mucha, ktorú sa z rozmaru chystá uloviť.
„Pán Karovič.“
„Dobrý deň pán šéfredaktor.“ Chcel som sa ospravedlniť za to, že idem o hodinu neskôr na poradu, ale akosi mi to nevyšlo.
„Vy ste živnostník pán Karovič, pravda?“ Neznášal som tie jeho starosvetské výrazy, keď chcel pôsobiť svetaznalo.
Mal som sto chutí odpovedať „Pravda“ s poriadnym nádychom irónie.
„Áno, pán šéfredaktor.“ Strašne som sa usiloval, aby v mojom hlase nebolo cítiť opovrhnutie alebo sarkazmus. A mal som chuť dodať: „Ako takmer všetci.“
„Asi viete, koľko sa nám sem hlási fotografov… A mladých…“
„Určite veľa.“
Tento job som potreboval, bola to moja jediná istota. Svadby a rodinné albumy, z toho sa vyžiť nedá.
„Hovoril som o tom už aj s pánom Kornerom. Jednoducho sme ľudské bytosti a musíme sa tak aj správať… Tá včerajšia záležitosť…“ Otočil hlavu smerom k oknu.
Pochopil som. V novinách sa to stáva pomerne často a v princípe všetci vieme, kto je tabu. Ide o tých naozaj bohatých, nie o tých čo by nimi len chceli a preto sa tak radi kade tade predvádzajú, o ich frajerky a rodiny a potom o zopár vplyvných intelektuálov, ktorí majú dobré konexie. Ako k tomu príde matka toho zrazeného chlapca z predvčerajška, či pozostalí po tom dedkovi, ktorého si v nemocnici 48 hodín nikto nevšímal, to neviem. A ani to vedieť nechcem. Je mi len ľúto keď ich vidím dobrovoľne bľabotať  v šoku do novín bezprostredné komentáre po tých tragédiách s nádejou, že si uľavia a možno i s podvedomou radosťou, že sa o nich píše.
„Rozumiem.“
„To som rád… viete, že nemám rád nedochvíľnosť…“
„Ospravedlňujem sa“, vydral som zo seba s obrovskou námahou.

Na wécku som si pooplachoval, dôkladne tvár a umyl ruky. Inak sa nedalo. Keď som prišiel do kancelárie, Noro sa na mňa už usmieval. Modré oči sa mu pritom trochu zohriali. Naša kancelária pozostávala s trochu väčšieho openspacu s piatimi stolmi pre novinárov a kútikom pre fotografov. Počítače boli oblepené farebnými lepkami, na stene hučala klimatizácia a všade sa rozliezala hudba z akéhosi rádia pre mladých. Kancelária bola prázdna. Sedel v nej Noro.
„Aj dnes mi ťa pridelili, tak si vezmi svoje pakšametle a ideme. Náš starý to je rozprávka, že?“ Uškrnul sa.
„Ale hororová. Ani vlastne neviem, čo ma na ňom tak serie…“
„Aj tebe pripomenul, že si vlastne živnostník? To je jeho obľúbené… On už má ale deti po výške… lenže čo tí moji puberťáci, ako sa uživia. Ledva si vedia namazať chlieb s maslom. Ja v ich veku som už písal…“
Noro bol môj rovesník. Mal 37, ale nebol z Bratislavy. Pochádzal z východu a aj žurnalistiku študoval v Prešove. Mal troch synov, ženu z Martina, hypotéku na trojizbový byt v Petržalke a Renault z druhej ruky na parkovisku pred panelákom. Spoznal som ho pred 5 rokmi, keď som nastúpil do tohto slávneho denníka a nikdy sme spolu nemali žiaden konflikt, čo je v našej branži pomerne vzácne. Novinári a umelci sú hádam tí najpokryteckejší ľudia na svete.
Firemnú C4 šoféroval Noro. Sústredene pozeral na cestu pred seba a hlavou pohupoval do rytmu Nirvany, ktorú práve hrali v rádiu.
„Naozaj si poznal toho chlapíka zo včerajška?“
„Hm…“
„Aj jeho ženu?“
„Hm.“
„Nie je ti do reči?“
„Kam vlastne ideme?“ Prepočul som otázku.
„Neuveríš… Jankovičová chce dať rozhovor.“
„Tá Jankovičová-Jankovičová?“
„Presne tá.“

Zaparkovali sme v podzemnej garáži pod parlamentom. Jankovičová nás čakala v Parlamentnej reštaurácii. Naživo sa mi zdala ešte jebavejšia ako v telke. Nebola zaujímavá, to nie, ale jebavá to veru áno. Napriek štyridsiatke mala tvár hladkú akoby jej ju niekto vyhladil WS naparovačkou a na nose bolo cítiť rukopis známeho plastického chirurga Kolomana Wallnera. Chrbát jej ofukoval asi dvadsaťpäťročný vyštafírovaný zajačik, akiste osobný asistent. Sadli sme si a objednali kávu. Milo sa na nás usmievala, asi tak ako sa usmieva tarantula keď je najedená a do siete sa jej chytia ďalšie muchy. Ako poslankyňa za vládnu stranu a milenka vicepremiéra si mohla dovoliť všeličo. Pred pár dňami na tlačovke naznačila, že má podozrenie o tunelovaní štátnej vodárenskej spoločnosti. Noro sa z nej nijako neposieral, vždy si zachovával svoj odstup. Podali si ruku, zapol sa mikrofón a išlo to:
„Pred pár dňami ste vyslovili určité podozrenia, v akom je to teraz štádiu?“
„Žiaľ podozrenia sa nepotvrdili. Kontrolná komisia nezistila žiadne porušenie predpisov….. bla bla bla… štátna vodárenská totiž…. bla bla“
Norovi po prvej otázke viditeľne ovisli kútiky úst a očí. Bolo mu jasné, že po prvej vete bolo po zaujímavom rozhovore.
„Prečo ste nespravili aj na toto vyhlásenie tlačovku?
„Veď viete, veľa novinárov, veľa otázok. A váš denník premiér ešte ako tak berie.“ Rozprávala trochu afektovane a neobratne. Asi tak by rozprávala upratovačka keby sa stala riaditeľkou školy. Keď jej asistent podával plášť, oči mi nevdojak pristali na jej umelých kozách. Všimla si to a mal som pocit, že ju to na chvíľu tak žensky potešilo. Sú ženy čo sú jednoducho samice a sú s tým spokojné.
„Správu ste mali už včera, prečo teda až dnes…“
„Mali sme povyk, kvôli nejakej samovražde.“ Vyhuplo z nej a vzápätí to viditeľne oľutovala až sa jej Chanel náušnice zachveli.
„Premiér bol odcestovaný, čakali sme, čo na to povie…“ Snažila sa to zahovoriť.
„Koľko sa normálna žena nadrie, aby si mohla kúpiť hentaký Chanel kostým…“ Povedal som, keď sme už uháňali v aute naspäť do redakcie.
„Tá si ho nikdy nekúpi.“ Povedal a pridal hlas v rádiu.
Ja som ho stíšil.
„Čo myslíš? Dohodli sa…?“
„Hm…“
„Myslím kvôli tej vodárenskej…?
„Hm…“
Evidentne kamsi uletel a tak som znova pridal hlas.
„Samozrejme, že sa dohodli,“ pomyslel som si. „Niekde sa poharkali, Jankovičová urobila bububu a už  sú východniari s Bystričanmi v rámci strany zase jedna ruka.
Aspoň na niečo dokážu tie naše nezávislé denníky poslúžiť.

Keď sme sa vrátili do redakcie Noro si sadol za svoj počítač, aby to celé spracoval. Evidentne sa mu do toho nechcelo. Mňa si odchytil Jano Palička, ktorého všetci volali Palica. Tiež patril k inventáru nášho denníka a na starosti mal všetko čo zaváňalo nazvime to smrťou v ľude. To znamená dopravné nešťastia, opité zakáľačky v rodinách na dedinách, zmiznutia, atď. Medzi obyčajnými ľuďmi vzbudzoval akúsi prazvláštnu dôveru a tak mu vždy všetko vysypali ani sami nevedeli ako. Mal asi sto kilo, okrúhlu mäsitú tvár a pod prvou bradou ešte ďalšie dve. Keď sa mu niekto zdôveroval, vyzeral ako stelesnené porozumenie, v hlave však už kalkuloval ako z toho všetkého vytiahnuť čo najväčšiu čítanosť a klikanosť. Bez akýchkoľvek výčitiek, či vnútornej zainteresovanosti. Jediné čo ho naozaj bavilo a k čomu mal oduševnený vzťah boli motorky. Na tie nedal dopustiť a keď o nich rozprával prasacie očká sa mu roznežnili a celý až očervenel od vzrušenia. O dcére, ktorá mu zostala z akéhosi nepodareného vzťahu nikdy nerozprával a ja som mal pocit, že sa s ňou ani poriadne nestretáva. Táto práca ho jednoducho bavila, bral to ako hru a inak mu to bolo celé jedno. Ľudsky sa na neho nedalo v ničom spoľahnúť, ale aspoň nebol nervák.
Stáli sme v zápche smerom na Šamorín a on mi neustále niečo mlel do ucha. Mal som pocit, že ma chce presvedčiť, aby som si aj ja kúpil motorku.
„Stačí ako ma všetci ohrozujú, keď som v aute… čo potom motorka.“
On si však nedal povedať.
„Vieš aký to je pocit, nevieš si to predstaviť… svet vidíš úplne inak… a tie endorfíny…“
Mal som toho dosť a začal som sa hrať s androidom. Ešte chvíľu pokračoval, ale potom to pochopil.
„Vieš, kto bola tá žena zo včerajška…?“ Zmenil tému.
Vytrhol ma z čítania novín.
„Prosím“
„Tá mŕtva…“
„Hm..“ mal som pocit akoby na chvíľu preletel tvárou úsmev poznania. Akoby o mne a o Saše vedel.
„Bola poslankyňa.“
„Áno, áno mestská poslankyňa. A ešte?“
„Herečka.“ Nevdojak som hral jeho hru.
„A ešte?“
„Hm..“
„Milenka…“ Tak predsa o nás vedel.
„Kápova milenka…“
Vypleštil som na neho oči.
„Veru tak Koro, kápova milenka… preto mali včera taký povyk a premiér letel už večer z Bruselu.“
Nejaký imbecil nám vošiel do cesty. Pozrel do bočného zrkadla a zazdalo sa mi, že čierna X5 ide asi 5 áut za nami. „Začínam byť paranoidný,“ pomyslel som si.
„Hovado“, utrúsil pokojne medzi zuby Palica.
„Volala mi to jedna upratovačka z parlamentu… dal som jej za to padíka, aj keď samozrejme robiť sa s tým nič nedá.“ Usmial sa cynicky sám pre seba. „Čudoval by si sa koľko toho obyčajní ľudia vedia… sú oveľa všímavejší ako takzvaná stredná trieda… a človek nikdy nevie.“
„Kto vie k čomu smerovala tá posledná veta,“ pomyslel som si, ale po Dunajskú lužnú som už nič nepovedal.
Žena, ktorej vlak prešiel muža bola úplne zničená. Nechcela s nami vôbec hovoriť, ale Palica ju po chvíli predsa len spracoval. Vylučovala sebevraždu, ale priznala že sa včera večer pohádali a odvtedy nebol doma.
„No, občas sme sa vedeli posekať.“
Nechal som ich tak a šiel si urobiť zopár záberov z miesta činu. Policajti z toho neboli nadšený, ale nechali ma tak. Telo tam už nebolo, ale všade bola krv. No, zajtra veru čo to predáme. Foto priamo z miesta nešťastia, to vždy zaberá. Palica zanechal bývalú pozostalú a trpezlivo sa vypytoval ostatných zvedavcov postávajúcich za pruhovanou červeno-bielou páskou.
„Poznáte tú rodinu?“ „Áno?“ „A myslíte, že bol nešťastný…“ „Aha vyhodili ho z roboty…“ „Pil?“
Susedská láska na Slovensku jednoducho nemá hraníc. Keby sa nebožtíci mohli vrátiť späť a počúvali by čo sa o nich hovorí, určite by boli prekvapení ako vlastne žili, kým boli, čo urobili alebo neurobili. Začali by pochybovať či vlastne prežili to čo prežili a pýtali by sa ešte raz pred posledný súd s tým, že predtým ich určite súdili za život niekoho iného.

Zotmelo sa a tak sme sa mlčky vracali naspäť do redakcie. Zápcha smerom do mesta nebola taká hrozná, ale bola. Palica sa pri tom vypočúvaní trochu spotil a tak ho bolo cítiť na celé auto. Pri pravidelnom sťahovaní okna sa to však dalo vydržať. Ja som si vo foťáku pozeral zábery, ktoré som urobil. Vybral som už tie najsugestívnejšie, v kancelárii ich preberiem s Palicom lebo Palica si dával na fotkách obzvlášť záležať a hor sa domenko.
Keď sme zaparkovali pred budovou, Palica ledabolo poznamenal:
„A zajtra si už na kápovu milenku nikto nespomenie.“
Neviem prečo, ale zasiahlo ma to.
„Fotky mi stiahni do kompu, ja sa idem ešte najesť.“
Toto Palica ešte nikdy neurobil, vždy chcel zábery podrobne skonzultovať.
„Všetko je raz prvý krát,“ zafilozofoval som si sám pre seba, ale nepríjemného pocitu som sa nevedel striasť.

©

Featured post

Svet sa točí, my nie (1 kapitola)

1.

Začalo sa to veľmi jednoducho. Ležala na zemi mŕtva a vyzeralo to na jasnú samovraždu. Vraždy predsa nebývajú takéto prosté. Maroš kľačal na kolenách, objímal jej bezvládne telo a reval ako malé decko.
Bolo to také sugestívne, že som si musel ísť zapáliť. Von samozrejme. Prestal som fajčiť pred rokmi, ale zo zvyku som so sebou nosil vždy zopár cigariet. Boli svedkami mojej silnej vôle. Teraz to však nešlo vydržať. Maroša som poznal hádam odjakživa. Spoznali sme sa ešte vtedy, keď mal nádej stať sa slušným človekom. Ale kto vie ako to s nami vlastne je, možno sa už rodíme so všetkým tým svinstvom a časom z nás len vypláva naša pravá podstata. Jeho vzlyky sa zarývali priamo do srdca. Nič tak sentimentálne som nezažil celé roky. A to som už videl  vo svojom živote všeličo.
Vyšiel som von a dychtivo som do seba vťahoval nikotín zo zostárnutej cigarety. V hlave sa mi rojili spomienky a nevdojak sa miešali s čímsi, čo by sa dalo nazvať sklamanie, smútok, či zlá predtucha. Nemal som už túto Bratislavu rád. Zunovala sami. Človek si tu za žiadnych okolností nemohol vykonávať svoju prácu bez toho, aby nebol stále do niečoho osobne zatiahnutý. Do nejakej bačoriny. A ja som bol už z toho unavený. Jednoducho som nemal nervy na to, aby som stále stretával vlastnú minulosť, mladosť, ktorá sa tak pokazila a díval sa na ľudí, ktorým namiesto ideálov zostalo iba čosi ako ambícia a prázdnota. Aj Maroš si vlastne o sebe vždy myslel, že je niekto iný ako v skutočnosti bol. Mal o sebe predstavu, že je majster sveta a pritom bol len malý podrazák. A vždy keď si to niekde vo svojom nevedomí nechtiac uvedomil alebo mu to niekto pripomenul, začal byť neočakávane agresívny. Tvár sa mu zmenila a podobal sa na malého neovládateľného démona.
Zahanbil som sa, že práve teraz myslím na takéto veci. Z tej cigarety mi začalo byť akosi nevoľno a tak som ju chytro zahasil. Jakubovo námestie bolo tiché akoby boli tri hodiny ráno a pritom mi na mobile svietilo ledva jedenásť. Len kde tu sa svietilo a v zopár oblokoch bolo cítiť odrazy z hučiacej plazmy.  Nikdy ma neprestane fascinovať tá obdivuhodná ľudská výdrž v sledovaní televíznych hlúpostí. Námestie opatrne brázdili 3 tigrované mačky a zvedavo si ma obzerali. Zvažovali či sa priblížiť alebo nie. Nakoniec si to rozmysleli. Na druhom konci námestia, bližšie k Šafku zastalo tmavé SUV, také akých je v Bratislave kopec a vyplo svetlá.  Mal som pocit, že ma z toho auta niekto dôkladne pozoruje. Bol to len pocit, nič iné, lenže napriek tomu, že som sa považoval za pomerne racionálneho, život ma naučil takéto pocity nepodceňovať.
Noro ma vyrušil z môjho rozjímania.
„Tak čo Koro… nemyslíš, že by si mohol konečne urobiť zopár fotočiek.“
„Myslím… len som si musel zapáliť… veď si ho počul!“
„Počul, počul… ako nejaká ženská.“
Nora som mal rád, bol to dobrý reportér a nebol až taká sviňa. Robil si len svoju prácu, ale nevyžíval sa v tom ako podaktorí.
„Počuj Noro… veď vieš, že je to môj starý kamarát…“
„Každý v tomto meste bol niekedy s niekým kamarát, kašli na to a urob tie fotky, nech sme čím skôr doma…“
„A čo zelenáči?“
„Veď si ich videl… za stovku by sme sa v tom byte mohli aj vyšťať. Starý vždy nájde spôsob ako podchytiť ich šéfa!“ Uškrnul sa a pritom mu vrchná gamba ovisla, spodná sa stiahla a odhalila tak rad nepravidelných a zhnednutých dolných zubov.
Vošli sme opäť do bytu. Keď som tu bol naposledy všade bolo rozvešané detské oblečenie a vládla tu živá rodinná atmosféra. To však mohlo byť pred takými 6 rokmi. Rýchlo to veru ubehlo. Teraz tu však všade vládol neprirodzený poriadok, akási sterilita. Vzdychol som, vytiahol svoj Canon a hľadal nejaký decentnejší a predsa akože pôsobivý záber. Maroš zdvihol hlavu, zarazil sa a vyčítavo ma pozoroval. V očiach sa mu zaleskol pásik nevraživosti.
„To myslíš vážne?“
„A čo mám robiť? Je to môj job…“
„Nebuď hyjena… aspoň kvôli nej.“ Smutne pokýval smerom k nevládnemu telu. „Aj tak tu vlastne nemáte čo robiť… kto vás sem pustil… pýtam sa ťa ako ste sa sem dostali?“
„Ako spolupracovníci vyšetrovateľov… mali ste si to uvedomiť skôr.“ Odpovedal sebavedome Noro.
Maroš na neho tiež nenávistne zagánil a potom sa pomaly obrátil ku mne. Nozdry sa mu dramaticky rozširovali a telo sa mu naplo. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy.
„Poď Noro, kašlime na to. Je to vlastne môj kamarát.“
„Bol som tvoj kamarát.“
„Áno bol to môj kamarát.“
„Ako chceš Koro, ale vieš ako bude starý zúriť, ak to nebude ono. Chlapci zelení si už svoje zobrali… a vieš, že nie vždy sa nám podarí dostať až na miesto činu.“ Uškrnul sa. „A táto tu bola dokonca herečka, nie?“
„Poslankyňa miestneho zastupiteľstva.“
„Ja viem, ale predtým herečka.“
Vyšli sme na ulicu. Znova som dostal neodolateľnú chuť zapáliť si, tentokrát som jej však odolal. Čierne SÚV stalo zaparkované na tom istom mieste. Vypnuté svetlá, vypnutý motor. Stále som však mal pocit, že v ňom niekto je. Rozlúčil som sa s Norom.
„Nejdeš do redakcie? A čo fotky?“
„Pošlem ti ich mailom hneď ako prídem domov… som ustatý.“
„Ako chceš.“
Auto som mal zaparkované až na nábreží, asi 300 metrov od Jakubovho námestia. Večer v týchto miestach nijako nezaparkujete pokiaľ nie ste policajt alebo záchranka. Cestou som prešiel pár metrov okolo toho esúvéčka, ktoré ma tak znervózňovalo. Hodil som doň rýchly pohľad a napriek zadymeným sklám som mal pocit, že sa v ňom zaleskli dlhšie blond vlasy. Rýchlo som sa odvrátil a zrýchlil krok. Dunaj si pokojne tiekol tak ako zvyčajne, v tom tichu som mal pocit, že ho počujem šelestiť.
„Mám rád túto rieku,“ pomyslel som si. „Nemám rád toto mesto, ale mám rád túto rieku. V tomto meste niet spravodlivosti a nádeje. Rieka však tečie doďaleka a tam niekde za horami sa dá normálne žiť… možno.“
Sadol som do mojej Fábie a chvíľu som nechal len tak bežať motor. Bol som unavený. Na dovolenke som nebol už vyše roka. Nemal som s kým a keby aj bolo s kým, nechcelo sa mi. Na oblohe sa objavil mrak a odraz hviezd na hladine celkom zanikol. Prichádza jeseň. Jeseň ešte ujde, ale Vianoce sú hotové peklo. Hovel som si v tejto smutnej chvíli slobody.  Celkovo sa zdá, že nič nemusím, ale predsa som otrokom.
Vyšiel som na Vajanského nábrežie a pomaly som si to dával smerom k Riverparku. Ulice boli pusté, električky už nechodili. Pri Danube som videl odbáčať mojím smerom tmavé SÚV. Bola to X5 so seneckou poznávacou značkou. Znova sa v ňom niečo zabelelo. Auto počkalo kým prejdem, odbočilo mojím smerom a v tesnom závese ma sledovalo. Nerozumel som tomu a dosť ma to vytáčalo. Mal som chuť zastať a urobiť scénu, lenže nikde nikoho nebolo, iba ak kde tu nejaký stratený podnapitý chodec. Radšej som nechcel nič riskovať. O zuby či život sa dá prísť veľmi ľahko a my čo sme vyrastali v deväťdesiatych rokoch to vieme veľmi dobre. Na Lafranconi auto odbočilo do Mlynskej doliny a tak som si jemne vydýchol. Vlastne dosť vydýchol. Keď som bol v Líščom údolí začal mi vyzváňať telefón. Dlho som ho hľadal, lebo som si stále nespojazdnil to blbé hadsfree.
„Ahoj Koro, vykašli sa prosím na tie fotky… v mene nášho starého kamarátstva. Načo sa vyžívať na ľudskom nešťastí… nebýval si taký.“
Zložil som. Znova som mal chuť na tie prekliate cigarety. Na červenej na konci Karlovky som jednu vyhľadal a zapálil si.
„Kokot jeden! Chuj jeden vypatlaný!“
Keď som prišiel dom môjho bytu v Dúbravke zapol som počítač, vybral 2 fotky a poslal ich Norovi. Také nezáživné a v podstate nič nehovoriace.
„Môj malý kompromis.“ Pomyslel som hoci kompromisy som z duše nenávidel a vlastne som ich ani nebol schopný. Hm, nebol som ich schopný, ale musel som ich robiť každý deň ako všetci.
Zdvihol som hlavu. Môj byt ma očakával ako vždy: pokojne a v neporiadku. Rozmýšľal som či si otvorím fľašu vína, už bolo však dosť neskoro a tak som si to v mene ranného vstávania radšej rozmyslel. Osprchoval som sa a zaspal som spánkom prenasledovaný

©

Featured post

Vytvorte si webové stránky alebo blog na WordPress.com.

Up ↑