1.

Začalo sa to veľmi jednoducho. Ležala na zemi mŕtva a vyzeralo to na jasnú samovraždu. Vraždy predsa nebývajú takéto prosté. Maroš kľačal na kolenách, objímal jej bezvládne telo a reval ako malé decko.
Bolo to také sugestívne, že som si musel ísť zapáliť. Von samozrejme. Prestal som fajčiť pred rokmi, ale zo zvyku som so sebou nosil vždy zopár cigariet. Boli svedkami mojej silnej vôle. Teraz to však nešlo vydržať. Maroša som poznal hádam odjakživa. Spoznali sme sa ešte vtedy, keď mal nádej stať sa slušným človekom. Ale kto vie ako to s nami vlastne je, možno sa už rodíme so všetkým tým svinstvom a časom z nás len vypláva naša pravá podstata. Jeho vzlyky sa zarývali priamo do srdca. Nič tak sentimentálne som nezažil celé roky. A to som už videl  vo svojom živote všeličo.
Vyšiel som von a dychtivo som do seba vťahoval nikotín zo zostárnutej cigarety. V hlave sa mi rojili spomienky a nevdojak sa miešali s čímsi, čo by sa dalo nazvať sklamanie, smútok, či zlá predtucha. Nemal som už túto Bratislavu rád. Zunovala sami. Človek si tu za žiadnych okolností nemohol vykonávať svoju prácu bez toho, aby nebol stále do niečoho osobne zatiahnutý. Do nejakej bačoriny. A ja som bol už z toho unavený. Jednoducho som nemal nervy na to, aby som stále stretával vlastnú minulosť, mladosť, ktorá sa tak pokazila a díval sa na ľudí, ktorým namiesto ideálov zostalo iba čosi ako ambícia a prázdnota. Aj Maroš si vlastne o sebe vždy myslel, že je niekto iný ako v skutočnosti bol. Mal o sebe predstavu, že je majster sveta a pritom bol len malý podrazák. A vždy keď si to niekde vo svojom nevedomí nechtiac uvedomil alebo mu to niekto pripomenul, začal byť neočakávane agresívny. Tvár sa mu zmenila a podobal sa na malého neovládateľného démona.
Zahanbil som sa, že práve teraz myslím na takéto veci. Z tej cigarety mi začalo byť akosi nevoľno a tak som ju chytro zahasil. Jakubovo námestie bolo tiché akoby boli tri hodiny ráno a pritom mi na mobile svietilo ledva jedenásť. Len kde tu sa svietilo a v zopár oblokoch bolo cítiť odrazy z hučiacej plazmy.  Nikdy ma neprestane fascinovať tá obdivuhodná ľudská výdrž v sledovaní televíznych hlúpostí. Námestie opatrne brázdili 3 tigrované mačky a zvedavo si ma obzerali. Zvažovali či sa priblížiť alebo nie. Nakoniec si to rozmysleli. Na druhom konci námestia, bližšie k Šafku zastalo tmavé SUV, také akých je v Bratislave kopec a vyplo svetlá.  Mal som pocit, že ma z toho auta niekto dôkladne pozoruje. Bol to len pocit, nič iné, lenže napriek tomu, že som sa považoval za pomerne racionálneho, život ma naučil takéto pocity nepodceňovať.
Noro ma vyrušil z môjho rozjímania.
„Tak čo Koro… nemyslíš, že by si mohol konečne urobiť zopár fotočiek.“
„Myslím… len som si musel zapáliť… veď si ho počul!“
„Počul, počul… ako nejaká ženská.“
Nora som mal rád, bol to dobrý reportér a nebol až taká sviňa. Robil si len svoju prácu, ale nevyžíval sa v tom ako podaktorí.
„Počuj Noro… veď vieš, že je to môj starý kamarát…“
„Každý v tomto meste bol niekedy s niekým kamarát, kašli na to a urob tie fotky, nech sme čím skôr doma…“
„A čo zelenáči?“
„Veď si ich videl… za stovku by sme sa v tom byte mohli aj vyšťať. Starý vždy nájde spôsob ako podchytiť ich šéfa!“ Uškrnul sa a pritom mu vrchná gamba ovisla, spodná sa stiahla a odhalila tak rad nepravidelných a zhnednutých dolných zubov.
Vošli sme opäť do bytu. Keď som tu bol naposledy všade bolo rozvešané detské oblečenie a vládla tu živá rodinná atmosféra. To však mohlo byť pred takými 6 rokmi. Rýchlo to veru ubehlo. Teraz tu však všade vládol neprirodzený poriadok, akási sterilita. Vzdychol som, vytiahol svoj Canon a hľadal nejaký decentnejší a predsa akože pôsobivý záber. Maroš zdvihol hlavu, zarazil sa a vyčítavo ma pozoroval. V očiach sa mu zaleskol pásik nevraživosti.
„To myslíš vážne?“
„A čo mám robiť? Je to môj job…“
„Nebuď hyjena… aspoň kvôli nej.“ Smutne pokýval smerom k nevládnemu telu. „Aj tak tu vlastne nemáte čo robiť… kto vás sem pustil… pýtam sa ťa ako ste sa sem dostali?“
„Ako spolupracovníci vyšetrovateľov… mali ste si to uvedomiť skôr.“ Odpovedal sebavedome Noro.
Maroš na neho tiež nenávistne zagánil a potom sa pomaly obrátil ku mne. Nozdry sa mu dramaticky rozširovali a telo sa mu naplo. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy.
„Poď Noro, kašlime na to. Je to vlastne môj kamarát.“
„Bol som tvoj kamarát.“
„Áno bol to môj kamarát.“
„Ako chceš Koro, ale vieš ako bude starý zúriť, ak to nebude ono. Chlapci zelení si už svoje zobrali… a vieš, že nie vždy sa nám podarí dostať až na miesto činu.“ Uškrnul sa. „A táto tu bola dokonca herečka, nie?“
„Poslankyňa miestneho zastupiteľstva.“
„Ja viem, ale predtým herečka.“
Vyšli sme na ulicu. Znova som dostal neodolateľnú chuť zapáliť si, tentokrát som jej však odolal. Čierne SÚV stalo zaparkované na tom istom mieste. Vypnuté svetlá, vypnutý motor. Stále som však mal pocit, že v ňom niekto je. Rozlúčil som sa s Norom.
„Nejdeš do redakcie? A čo fotky?“
„Pošlem ti ich mailom hneď ako prídem domov… som ustatý.“
„Ako chceš.“
Auto som mal zaparkované až na nábreží, asi 300 metrov od Jakubovho námestia. Večer v týchto miestach nijako nezaparkujete pokiaľ nie ste policajt alebo záchranka. Cestou som prešiel pár metrov okolo toho esúvéčka, ktoré ma tak znervózňovalo. Hodil som doň rýchly pohľad a napriek zadymeným sklám som mal pocit, že sa v ňom zaleskli dlhšie blond vlasy. Rýchlo som sa odvrátil a zrýchlil krok. Dunaj si pokojne tiekol tak ako zvyčajne, v tom tichu som mal pocit, že ho počujem šelestiť.
„Mám rád túto rieku,“ pomyslel som si. „Nemám rád toto mesto, ale mám rád túto rieku. V tomto meste niet spravodlivosti a nádeje. Rieka však tečie doďaleka a tam niekde za horami sa dá normálne žiť… možno.“
Sadol som do mojej Fábie a chvíľu som nechal len tak bežať motor. Bol som unavený. Na dovolenke som nebol už vyše roka. Nemal som s kým a keby aj bolo s kým, nechcelo sa mi. Na oblohe sa objavil mrak a odraz hviezd na hladine celkom zanikol. Prichádza jeseň. Jeseň ešte ujde, ale Vianoce sú hotové peklo. Hovel som si v tejto smutnej chvíli slobody.  Celkovo sa zdá, že nič nemusím, ale predsa som otrokom.
Vyšiel som na Vajanského nábrežie a pomaly som si to dával smerom k Riverparku. Ulice boli pusté, električky už nechodili. Pri Danube som videl odbáčať mojím smerom tmavé SÚV. Bola to X5 so seneckou poznávacou značkou. Znova sa v ňom niečo zabelelo. Auto počkalo kým prejdem, odbočilo mojím smerom a v tesnom závese ma sledovalo. Nerozumel som tomu a dosť ma to vytáčalo. Mal som chuť zastať a urobiť scénu, lenže nikde nikoho nebolo, iba ak kde tu nejaký stratený podnapitý chodec. Radšej som nechcel nič riskovať. O zuby či život sa dá prísť veľmi ľahko a my čo sme vyrastali v deväťdesiatych rokoch to vieme veľmi dobre. Na Lafranconi auto odbočilo do Mlynskej doliny a tak som si jemne vydýchol. Vlastne dosť vydýchol. Keď som bol v Líščom údolí začal mi vyzváňať telefón. Dlho som ho hľadal, lebo som si stále nespojazdnil to blbé hadsfree.
„Ahoj Koro, vykašli sa prosím na tie fotky… v mene nášho starého kamarátstva. Načo sa vyžívať na ľudskom nešťastí… nebýval si taký.“
Zložil som. Znova som mal chuť na tie prekliate cigarety. Na červenej na konci Karlovky som jednu vyhľadal a zapálil si.
„Kokot jeden! Chuj jeden vypatlaný!“
Keď som prišiel dom môjho bytu v Dúbravke zapol som počítač, vybral 2 fotky a poslal ich Norovi. Také nezáživné a v podstate nič nehovoriace.
„Môj malý kompromis.“ Pomyslel som hoci kompromisy som z duše nenávidel a vlastne som ich ani nebol schopný. Hm, nebol som ich schopný, ale musel som ich robiť každý deň ako všetci.
Zdvihol som hlavu. Môj byt ma očakával ako vždy: pokojne a v neporiadku. Rozmýšľal som či si otvorím fľašu vína, už bolo však dosť neskoro a tak som si to v mene ranného vstávania radšej rozmyslel. Osprchoval som sa a zaspal som spánkom prenasledovaný

©