2.

Nič sa mi nesnívalo, aspoň si nepamätám, ale aj tak som ráno zaspal. Keď som potom uháňal do roboty tak som chytil snáď chytil všetky červené v Bratislave. Na chodbe v redakcii som stretol Nora. Ledva na mňa pozrel. Vyzeral akýsi zničený.
„Očakáva ťa starý,“ zasipel medzi zuby miesto pozdravu.
„Fúha!“ Vydralo sa zo mňa.
Šéfredaktor alias Martin Bočkay sedel vo svojej obľúbenej, rádoby intelektuálnej póze s prekríženými nohami a s rukou fingovane si podopierajúcou bradu. Bol to vychudnutý plešivejúci metrosexuál, ktorý celý život čakal na tento post a teraz si to plnými priehrštiami užíval. Nikdy nezvyšoval hlas a nikdy vám nepovedal nič priamo. A preto ste po stretnutí s ním mali chuť sa osprchovať alebo si prinajmenej umyť ruky. Človek pri ňom málokedy vedel odhadnúť mieru reálnej hrozby. Bol ako mentálny chameleón a vy ako virtuálna mucha, ktorú sa z rozmaru chystá uloviť.
„Pán Karovič.“
„Dobrý deň pán šéfredaktor.“ Chcel som sa ospravedlniť za to, že idem o hodinu neskôr na poradu, ale akosi mi to nevyšlo.
„Vy ste živnostník pán Karovič, pravda?“ Neznášal som tie jeho starosvetské výrazy, keď chcel pôsobiť svetaznalo.
Mal som sto chutí odpovedať „Pravda“ s poriadnym nádychom irónie.
„Áno, pán šéfredaktor.“ Strašne som sa usiloval, aby v mojom hlase nebolo cítiť opovrhnutie alebo sarkazmus. A mal som chuť dodať: „Ako takmer všetci.“
„Asi viete, koľko sa nám sem hlási fotografov… A mladých…“
„Určite veľa.“
Tento job som potreboval, bola to moja jediná istota. Svadby a rodinné albumy, z toho sa vyžiť nedá.
„Hovoril som o tom už aj s pánom Kornerom. Jednoducho sme ľudské bytosti a musíme sa tak aj správať… Tá včerajšia záležitosť…“ Otočil hlavu smerom k oknu.
Pochopil som. V novinách sa to stáva pomerne často a v princípe všetci vieme, kto je tabu. Ide o tých naozaj bohatých, nie o tých čo by nimi len chceli a preto sa tak radi kade tade predvádzajú, o ich frajerky a rodiny a potom o zopár vplyvných intelektuálov, ktorí majú dobré konexie. Ako k tomu príde matka toho zrazeného chlapca z predvčerajška, či pozostalí po tom dedkovi, ktorého si v nemocnici 48 hodín nikto nevšímal, to neviem. A ani to vedieť nechcem. Je mi len ľúto keď ich vidím dobrovoľne bľabotať  v šoku do novín bezprostredné komentáre po tých tragédiách s nádejou, že si uľavia a možno i s podvedomou radosťou, že sa o nich píše.
„Rozumiem.“
„To som rád… viete, že nemám rád nedochvíľnosť…“
„Ospravedlňujem sa“, vydral som zo seba s obrovskou námahou.

Na wécku som si pooplachoval, dôkladne tvár a umyl ruky. Inak sa nedalo. Keď som prišiel do kancelárie, Noro sa na mňa už usmieval. Modré oči sa mu pritom trochu zohriali. Naša kancelária pozostávala s trochu väčšieho openspacu s piatimi stolmi pre novinárov a kútikom pre fotografov. Počítače boli oblepené farebnými lepkami, na stene hučala klimatizácia a všade sa rozliezala hudba z akéhosi rádia pre mladých. Kancelária bola prázdna. Sedel v nej Noro.
„Aj dnes mi ťa pridelili, tak si vezmi svoje pakšametle a ideme. Náš starý to je rozprávka, že?“ Uškrnul sa.
„Ale hororová. Ani vlastne neviem, čo ma na ňom tak serie…“
„Aj tebe pripomenul, že si vlastne živnostník? To je jeho obľúbené… On už má ale deti po výške… lenže čo tí moji puberťáci, ako sa uživia. Ledva si vedia namazať chlieb s maslom. Ja v ich veku som už písal…“
Noro bol môj rovesník. Mal 37, ale nebol z Bratislavy. Pochádzal z východu a aj žurnalistiku študoval v Prešove. Mal troch synov, ženu z Martina, hypotéku na trojizbový byt v Petržalke a Renault z druhej ruky na parkovisku pred panelákom. Spoznal som ho pred 5 rokmi, keď som nastúpil do tohto slávneho denníka a nikdy sme spolu nemali žiaden konflikt, čo je v našej branži pomerne vzácne. Novinári a umelci sú hádam tí najpokryteckejší ľudia na svete.
Firemnú C4 šoféroval Noro. Sústredene pozeral na cestu pred seba a hlavou pohupoval do rytmu Nirvany, ktorú práve hrali v rádiu.
„Naozaj si poznal toho chlapíka zo včerajška?“
„Hm…“
„Aj jeho ženu?“
„Hm.“
„Nie je ti do reči?“
„Kam vlastne ideme?“ Prepočul som otázku.
„Neuveríš… Jankovičová chce dať rozhovor.“
„Tá Jankovičová-Jankovičová?“
„Presne tá.“

Zaparkovali sme v podzemnej garáži pod parlamentom. Jankovičová nás čakala v Parlamentnej reštaurácii. Naživo sa mi zdala ešte jebavejšia ako v telke. Nebola zaujímavá, to nie, ale jebavá to veru áno. Napriek štyridsiatke mala tvár hladkú akoby jej ju niekto vyhladil WS naparovačkou a na nose bolo cítiť rukopis známeho plastického chirurga Kolomana Wallnera. Chrbát jej ofukoval asi dvadsaťpäťročný vyštafírovaný zajačik, akiste osobný asistent. Sadli sme si a objednali kávu. Milo sa na nás usmievala, asi tak ako sa usmieva tarantula keď je najedená a do siete sa jej chytia ďalšie muchy. Ako poslankyňa za vládnu stranu a milenka vicepremiéra si mohla dovoliť všeličo. Pred pár dňami na tlačovke naznačila, že má podozrenie o tunelovaní štátnej vodárenskej spoločnosti. Noro sa z nej nijako neposieral, vždy si zachovával svoj odstup. Podali si ruku, zapol sa mikrofón a išlo to:
„Pred pár dňami ste vyslovili určité podozrenia, v akom je to teraz štádiu?“
„Žiaľ podozrenia sa nepotvrdili. Kontrolná komisia nezistila žiadne porušenie predpisov….. bla bla bla… štátna vodárenská totiž…. bla bla“
Norovi po prvej otázke viditeľne ovisli kútiky úst a očí. Bolo mu jasné, že po prvej vete bolo po zaujímavom rozhovore.
„Prečo ste nespravili aj na toto vyhlásenie tlačovku?
„Veď viete, veľa novinárov, veľa otázok. A váš denník premiér ešte ako tak berie.“ Rozprávala trochu afektovane a neobratne. Asi tak by rozprávala upratovačka keby sa stala riaditeľkou školy. Keď jej asistent podával plášť, oči mi nevdojak pristali na jej umelých kozách. Všimla si to a mal som pocit, že ju to na chvíľu tak žensky potešilo. Sú ženy čo sú jednoducho samice a sú s tým spokojné.
„Správu ste mali už včera, prečo teda až dnes…“
„Mali sme povyk, kvôli nejakej samovražde.“ Vyhuplo z nej a vzápätí to viditeľne oľutovala až sa jej Chanel náušnice zachveli.
„Premiér bol odcestovaný, čakali sme, čo na to povie…“ Snažila sa to zahovoriť.
„Koľko sa normálna žena nadrie, aby si mohla kúpiť hentaký Chanel kostým…“ Povedal som, keď sme už uháňali v aute naspäť do redakcie.
„Tá si ho nikdy nekúpi.“ Povedal a pridal hlas v rádiu.
Ja som ho stíšil.
„Čo myslíš? Dohodli sa…?“
„Hm…“
„Myslím kvôli tej vodárenskej…?
„Hm…“
Evidentne kamsi uletel a tak som znova pridal hlas.
„Samozrejme, že sa dohodli,“ pomyslel som si. „Niekde sa poharkali, Jankovičová urobila bububu a už  sú východniari s Bystričanmi v rámci strany zase jedna ruka.
Aspoň na niečo dokážu tie naše nezávislé denníky poslúžiť.

Keď sme sa vrátili do redakcie Noro si sadol za svoj počítač, aby to celé spracoval. Evidentne sa mu do toho nechcelo. Mňa si odchytil Jano Palička, ktorého všetci volali Palica. Tiež patril k inventáru nášho denníka a na starosti mal všetko čo zaváňalo nazvime to smrťou v ľude. To znamená dopravné nešťastia, opité zakáľačky v rodinách na dedinách, zmiznutia, atď. Medzi obyčajnými ľuďmi vzbudzoval akúsi prazvláštnu dôveru a tak mu vždy všetko vysypali ani sami nevedeli ako. Mal asi sto kilo, okrúhlu mäsitú tvár a pod prvou bradou ešte ďalšie dve. Keď sa mu niekto zdôveroval, vyzeral ako stelesnené porozumenie, v hlave však už kalkuloval ako z toho všetkého vytiahnuť čo najväčšiu čítanosť a klikanosť. Bez akýchkoľvek výčitiek, či vnútornej zainteresovanosti. Jediné čo ho naozaj bavilo a k čomu mal oduševnený vzťah boli motorky. Na tie nedal dopustiť a keď o nich rozprával prasacie očká sa mu roznežnili a celý až očervenel od vzrušenia. O dcére, ktorá mu zostala z akéhosi nepodareného vzťahu nikdy nerozprával a ja som mal pocit, že sa s ňou ani poriadne nestretáva. Táto práca ho jednoducho bavila, bral to ako hru a inak mu to bolo celé jedno. Ľudsky sa na neho nedalo v ničom spoľahnúť, ale aspoň nebol nervák.
Stáli sme v zápche smerom na Šamorín a on mi neustále niečo mlel do ucha. Mal som pocit, že ma chce presvedčiť, aby som si aj ja kúpil motorku.
„Stačí ako ma všetci ohrozujú, keď som v aute… čo potom motorka.“
On si však nedal povedať.
„Vieš aký to je pocit, nevieš si to predstaviť… svet vidíš úplne inak… a tie endorfíny…“
Mal som toho dosť a začal som sa hrať s androidom. Ešte chvíľu pokračoval, ale potom to pochopil.
„Vieš, kto bola tá žena zo včerajška…?“ Zmenil tému.
Vytrhol ma z čítania novín.
„Prosím“
„Tá mŕtva…“
„Hm..“ mal som pocit akoby na chvíľu preletel tvárou úsmev poznania. Akoby o mne a o Saše vedel.
„Bola poslankyňa.“
„Áno, áno mestská poslankyňa. A ešte?“
„Herečka.“ Nevdojak som hral jeho hru.
„A ešte?“
„Hm..“
„Milenka…“ Tak predsa o nás vedel.
„Kápova milenka…“
Vypleštil som na neho oči.
„Veru tak Koro, kápova milenka… preto mali včera taký povyk a premiér letel už večer z Bruselu.“
Nejaký imbecil nám vošiel do cesty. Pozrel do bočného zrkadla a zazdalo sa mi, že čierna X5 ide asi 5 áut za nami. „Začínam byť paranoidný,“ pomyslel som si.
„Hovado“, utrúsil pokojne medzi zuby Palica.
„Volala mi to jedna upratovačka z parlamentu… dal som jej za to padíka, aj keď samozrejme robiť sa s tým nič nedá.“ Usmial sa cynicky sám pre seba. „Čudoval by si sa koľko toho obyčajní ľudia vedia… sú oveľa všímavejší ako takzvaná stredná trieda… a človek nikdy nevie.“
„Kto vie k čomu smerovala tá posledná veta,“ pomyslel som si, ale po Dunajskú lužnú som už nič nepovedal.
Žena, ktorej vlak prešiel muža bola úplne zničená. Nechcela s nami vôbec hovoriť, ale Palica ju po chvíli predsa len spracoval. Vylučovala sebevraždu, ale priznala že sa včera večer pohádali a odvtedy nebol doma.
„No, občas sme sa vedeli posekať.“
Nechal som ich tak a šiel si urobiť zopár záberov z miesta činu. Policajti z toho neboli nadšený, ale nechali ma tak. Telo tam už nebolo, ale všade bola krv. No, zajtra veru čo to predáme. Foto priamo z miesta nešťastia, to vždy zaberá. Palica zanechal bývalú pozostalú a trpezlivo sa vypytoval ostatných zvedavcov postávajúcich za pruhovanou červeno-bielou páskou.
„Poznáte tú rodinu?“ „Áno?“ „A myslíte, že bol nešťastný…“ „Aha vyhodili ho z roboty…“ „Pil?“
Susedská láska na Slovensku jednoducho nemá hraníc. Keby sa nebožtíci mohli vrátiť späť a počúvali by čo sa o nich hovorí, určite by boli prekvapení ako vlastne žili, kým boli, čo urobili alebo neurobili. Začali by pochybovať či vlastne prežili to čo prežili a pýtali by sa ešte raz pred posledný súd s tým, že predtým ich určite súdili za život niekoho iného.

Zotmelo sa a tak sme sa mlčky vracali naspäť do redakcie. Zápcha smerom do mesta nebola taká hrozná, ale bola. Palica sa pri tom vypočúvaní trochu spotil a tak ho bolo cítiť na celé auto. Pri pravidelnom sťahovaní okna sa to však dalo vydržať. Ja som si vo foťáku pozeral zábery, ktoré som urobil. Vybral som už tie najsugestívnejšie, v kancelárii ich preberiem s Palicom lebo Palica si dával na fotkách obzvlášť záležať a hor sa domenko.
Keď sme zaparkovali pred budovou, Palica ledabolo poznamenal:
„A zajtra si už na kápovu milenku nikto nespomenie.“
Neviem prečo, ale zasiahlo ma to.
„Fotky mi stiahni do kompu, ja sa idem ešte najesť.“
Toto Palica ešte nikdy neurobil, vždy chcel zábery podrobne skonzultovať.
„Všetko je raz prvý krát,“ zafilozofoval som si sám pre seba, ale nepríjemného pocitu som sa nevedel striasť.

©