3.

„Jedna zlá žena vie narobiť viac zla ako celá armáda, či celé stádo politikov,“ to bola veta, s ktorou som sa ráno zobúdzal a ktorá sa vo mne zahniezdila z predspánkovej „četby“. V telke nič nebolo a tak som si otvoril akýsi slovenský román, kde sa hlavný hrdina neustále sklamával v ženách. Celkom ma zaujal a tak sa moje bdenie pretiahlo asi do tretej. Väčšinou som zaspával pri telke, tentokrát ma však ukolísali peripetie sklamaného hrdinu. Tešil som sa, že prichádza piatok a tak som to oslávil nočným čítaním.

„Jedna zlá žena vie narobiť viac zla ako celá armáda, či celé stádo politikov.“ Je zvláštne ako to podvedomie pracuje. Napriek tomu, že sa mi nič nesnívalo, alebo som si to aspoň nepamätal, toto si moje vedomie oskenovalo a premietlo mi to hneď ráno tesne po zobudení. Napriek všetkým výskumom aj tak stále nevieme ako naša myseľ funguje.
Potom som si uvedomil, že vo vrecku džínsov vyzlečených v strede izby počujem vyzváňať mobil. Keď som sa k nemu konečne doterigal, pozrel som najprv na displej, ale bolo to utajené číslo. Neznášam utajené čísla.
„Áno?!“ Neznášam ich, ale aj tak ich kvôli mojej práci musím zdvíhať.
„Ahoj, čo robíš dnes doobeda.“
„Nič.“ Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomil, kto to je.  „Do Tempa mám prísť až poobede.“
„Fajn, tak o hodinu v Poluse, dáme si branch či ako to dnes volajú.“
„O hodinu a pol.“
„Dobre.“
Bola to Jana zo Služby. Z Firmy, Služby, Tajnej služby. Asi pred 7 rokmi, keď som ešte robil  na voľnej nohe si ma v nej oťukávali. Jana bola moja spojka. Robil som testy a tak podobne, potom sa však niečo zvrtlo. Jana vravela, že to stopol niekto zhora, niekto kto ma dobre poznal. Mne to ale bolo dosť jedno, bral som to len ako dobrodružstvo. Ju som potom stretol náhodne v Seventiens, dali sme sa do reči a zostali sme v kontakte. Raz za čas ma kvôli niečomu zavolala a ja som jej nemal prečo nepomôcť. Nikdy nešlo o donášanie, len o nejakú fotku či informáciu. Týchto ľudí si netreba pohnevať. Ona mi na oplátku niekedy vybavila zlé parkovanie a tak podobne.
Polus bolo ich miesto. Mali to blízko a tak sa tam radi stretávali. Pre mňa to však bola druhá strana mesta. Rýchlo som sa umyl, obliekol a vyrazil. Pri tejto premávke človek nikdy nevie koľko to bude trvať. Keď už som bol vonku a vyberal som z vrecka kľúče od auta, rozhodol som sa, že pôjdem električkou. Pekne v pohode, bez stresu. Možno tam budem aj skôr. A je predsa piatok. A v piatok človek nikdy nevie, čo sa udeje.
Električky som mal rád. Teda mal som ich rád, keď v nich nebolo veľa ľudí a ja som mal dobré miesto na sedenie. V čase rannej špičky a bez sedadla to bolo dosť peklo. Keďže však bolo už deväť, ranná špička ustávala a tak sa to celkom dalo. Ľudia nezúčastnene hľadeli von oknom alebo listovali vo svojich mobiloch. Keď sme išli okolo prázdnoty, kde voľakedy stálo PKO zas a znova mi prišlo z tejto krajiny zle. V aute to tak človek nevníma, musí sa venovať jazde. Spomenul som si ako sme tam chodili na lov. Tak sme tomu vtedy hovorili, keď sme sa prepašovávali na rôzne beánie a plesy. Slovo „lov“ znelo honosne, veľa sme toho však nikdy “netrafili“.
V električke sa objavil revízor. Asi polhodinu študoval môj mobil, v ktorom som mal smsku v podobe lístku. Akosi som sa mu nepáčil. Okuliarnatý s neupravenými vlasmi a s brašnou od fotoaparátu. Evidentne som nebol jeho typ. Keby mohol utopil by ma  v lyžičke vody alebo pokojne aj v Dunaji, keby ho nikto nevidel. A možno by to urobil aj keby ho niekto videl a bolo to dovolené. Napríklad počas vojny či revolúcie, keď neplatia zákony. Vzkypela vo mne z jeho správania žlč, ale nechcel som prísť do Polusu neskoro.  A to by sa určite stalo keby som sa s ním posekal. Mal také oduté buldočie pery a mastné vlasy. Páchol nejakým lacným sladkým sprejom.
„Máte šťastie, určite ste si ho zakúpili až keď ste ma zbadali…“
Kúsal som si do vnútornej strany pier namiesto odpovede. On sa ešte chvíľu na mňa s provokatívnym úsmevom díval.  Chcel ma rozobrať. Chvíľu zvažoval ako bude ďalej postupovať, ale keďže som mu nedal žiadnu reakciu, trochu sklamane sa pobral provokovať iného pasažiera. Predsa len bol deň, električka plná ľudí a nad ním viseli zvyšky právneho štátu, ktoré ho nútili kontrolovať sa.
„To určite,“ pošepkal som si pre seba keď už som mal pocit, že ma nepočuje.
„Hovoril si niečo?!“ Prudko sa otočil a zvýšil hlas.
Nevšímal som si ho.
„Veď preto.“
„Že si chuj,“ tentokrát som si to však len pomyslel.
Podobné incidenty sa mi stávali pomerne často. Bol som ako krmítko pre agresívne zakomplexované vtáky. O to horšie, horšie pre tých tupákov bolo to, že som mal za sebou pomerne dlhý a úspešný výcvik v ju-jitsu, takže ak prišlo naozaj do tuhého, vyvrcholenie bývalo prekvapivé.

Stretnutie sme mali foodcourte. Jana čosi usilovne ťukala do mobilu a zdvihla hlavu až keď som prišiel celkom k nej, chvíľu predtým ako som ju stihol pozdraviť. Určite ma zaregistrovala už oveľa skôr. Tréning je tréning.
„Počkaj, len toto dopíšem.“
Ženy ma mali rady, ale na druhej strane som im niečím ubližoval. Nikdy som nepochopil čo vo mne ich nútilo, aby sa vo vzťahu so mnou premenili na harpie, ktorým by závideli aj ich grécke pramatky. S Janou to bolo iné, také milé a korektné, nikdy o nič nešlo. Bola to nenápadná osôbka, ktorá pod maskou šedej myši skrývala osobnosť pantera. Viem si predstaviť ako ju milovali úradníčky a nadriadení. Presná, výkonná, nikoho neohrozujúca. Mala trochu chlapčenskú postavu, obliekala sa decentne a nosila okuliare s výrazným rámom. Keď doťukala vstala, podala mi ruku dali sme si suchú pusu na obe líca.
„Videla si to PKO. Teraz som tadiaľ šiel a zas a znova ma to omráčilo…“
Mrdla plecami.
„Čo narobíš.“
„Ty nie si z Bratislavy, že?“ Vedel som, že je z Ružinova.
„Ako to stým súvisí.“ Nedala sa chytiť.
„Takže McDonald zvíťazil?“ Spýtal som sa vidiac na tácke pred ňou kávu a Cheesburger. „Počkaj chvíľu, aj ja si niečo vezmem.“
Priniesol som si to isté. Gumené kalórie čo tak dobre chutili. Kapitalizmus neporazíš. O sto rokov si možno budú myslieť, že sme boli vyšinutí blázni požierajúci odpad.
„Počuj Koro, nechcel by si ísť k nám.“
Skoro mi vypadli oči z jamôk.
„Od kauzy Slováka predsa nesmiete spolupracovať s novinármi.“
Pousmiala sa.
„Či?“
„Aký si ty novinár? Živnostník, ktorý občas niečo nafotí.“
Nemôžem povedať, niekde v hĺbke moje druhé ja tá ponuka zaujala. Inak ako vtedy, keď ma tam volali.
„Myslíš to vážne, či ma len tak testuješ?“
„A išiel by si?“
„Neviem.“
„Tak to preverím… Vieš, vo firme nastali zmeny a vzduch je teraz čistejší.“
„Aké zmeny?“
Rovnako sa pousmiala ako pred chvíľou.
„Zmeny.“ Zopakovala s rovnakým neutrálnym tónom. „Mám ešte ďalšiu vec. Čo si mal so Sašou Mrázovou?“
„Nič.“ Odpovedal som podráždene.
„Kornel neblázni!“ Presne túto vetu používala matka keď ma chcela mentálne odzbrojiť. „Toto nie je hra o fazuľky. Je to domino kde sa strácajú tabličky. Je ti to jasné? Pekne mi všetko povedz. Ver mi.“
Buď potrebovala informácie a to ostatné bolo len také zastrašovanie alebo ma chcela naozaj vystríhať. Alebo oboje.
„Ty mi povedz prečo ťa to tak zaujíma? Že bola milenkou kápa?“
Teraz vytreštila oči ona. Menej ako ja, ale badateľne.
„Odkiaľ to vieš?“
Teraz som sa iba pousmial ja.
Začala si hrýzť pery. Nikdy predtým som to u nej nevidel, ale celkom jej to pristalo. Na tvári sa jej objavil urputný výraz akoby sa pre niečo rozhodovala. Potom sa jej mimické svaly uvoľnili a upokojila sa.
„Niečo sa deje Koro. Všade je zmätok. Nič nefunguje ako predtým. Možno začala vojna a my vo firme s tým nič nenarobíme.
„Vojna?“ Zopakoval som zdesene.
„Upokoj sa. Všetci na Slovensku vieme, že tu máme 2 veľkých drakov a tí doteraz žili v relatívnom prímerí. Teraz to však vyzerá… hľadajú si výhodnejšiu pozíciu pre útok. Povedz mi čo vieš o Saši a Marošovi.“
Zdvihol som obočie a prižmúril oči.
„Priezviská už radšej nepoužívajme. Volajme ich záhradník a jeho žena.“
„Fúha, aké ty máš básnické črevo. Nechceš písať balady ako taký Botto? Ako sa len volal vlastným menom…“
„Koro! No tak…“
Nechcelo sa mi do toho. Naozaj. Bolo to ako sa vrátiť po rokoch na miesta, kde vás mučili. Celé roky som to mal kdesi vo vnútri zamknuté. Chodil som okolo toho, poškuľoval po tom, držal som kľučku dvier od tej trinástej komnaty, ale nikdy som neotvoril. A pritom to bola banalita, historka, ktorá sa vo svete množí rýchlejšie ako rakovinové bunky. Uhnúť sa už nedalo, niečo som jej musel povedať.
„Saša bola moja žena. Miloval som ju a ona ma ojebala ako nikto na svete. O všetko čo som mal. No a Maroš bol môj najlepší kamarát.“
Zvraštila obrvy.
„Ako to, že to nevieme!?“
„Brali sme sa vo Vegas po škole a tu sme to nikdy nepriznali. Bolo nám to jedno. Veď to bolo pred 15 rokmi, Janka. Pätnástimi rokmi! Koho vtedy zaujímala.
„Preverím to.“
Chvatne sa postavila a keď bola tak dva metre odo mňa dodala: „Ozvem sa.“ Bez toho aby otočila hlavu.

Dostal som chuť na ešte jeden cheesburger, nech umriem na otravu.

©