4.

V redakcii na mňa čakalo nemilé prekvapenie, kolegyňa Žaneta. Nielenže to bola pomerne nepekná rozložitá žena, ale svoju frustráciu si vylievala na všetkých osobách, ktorým sa medzi nohami niečo hompáľa. Voľakedy robila na vedúcej pozícii v súkromnej televízii a ešte stále jej zostal pocit, že môže všetkých dookola komandovať. Šéfstvu sa samozrejme vedela patrične strkať do zadku a boli dokonca chlapi, ktorým jej dominovské správanie divne imponovalo. Ja som medzi nich nepatril. Mal som jej plné zuby už aj kým nerozprávala. A keď otvorila ústa, zo samého strachu, že ju budem musieť počúvať som sa začal modliť hoci do kostola som celé roky ani nepáchol. Jediné čo bolo na nej objektívne ohromujúce boli jej prsia. Zrak každého chlapa o neho jednoducho musel zavadiť, a aj toho nehetero. Bol to jednoducho prírodný úkaz. Obrovské a pevné. Kornel ju síce podozrieval, že si ich nejak vystužuje, ale nemal na to žiaden dôkaz. Po čase si však človek aj na ne ako tak zvykol. Tak ako si človek asi zvykne na všetko. Iba na to jej panovačné škriekanie nie.
„Ideme“ panovačne vyhlásila skôr ako som ju stihol pozdraviť.
„Jasné“ pritakal som ticho a ironicky.
Výhražne sa mi zabodla do očí, potom si ma premerala a vydrala zo seba niečo ako: „Pchch!“
To malo znamenať: „Len s mi opováž priečiť, počkám si na teba a zjem ťa ako pripečenú Chorvátsku sardinku počas letnej dovolenky.“
Ja som dnes naozaj nemal náladu hádať sa. „Odolal som revízorovi a odolám aj tebe,“ povedal som si.
Cestou autom sme boli ticho. Asi dva krát sa mi začala rozprávať o tom ako bola u zubára, ale tváril som sa tak nezaujato, že by to odradilo aj Napoleona stať sa cisárom. Usilovne som behal prstom po mojom Androide, hoci som ani nevedel čo by som tam mal hľadať, správy sa mi čítať veru nechcelo a na ostatné bola tá obrazovka primalá a ja príliš znechutený.

Mala to byť rutinná tlačovka podpredsedu vlády o plnení programového vyhlásenia. Podpredseda Malík vyzeral ako jeden z tých slušnejších politikov, ale jeden nikdy nevie a novinári vedia až príliš, aby komukoľvek verili. Pred mikrofónmi stál sám, žiadna hovorkyňa, žiaden asistent a trpezlivo čakal kým sa všetci usadia. Bolo ich tam nezvyčajne veľa na takú bežnú udalosť. Pozoroval ich lesknúcimi sa zasnenými očami. Nevyzeral úplne pri zmysloch. Potom akoby sa prebral a pokašliavajúc začal skúšať mikrofón. Na počudovanie fungoval a nepískal.
„Najprv sa vám chcem ospravedlniť za zmenu obsahu tejto tlačovej besedy. Prišlo vás hojne, čo mi dovoľuje predpokladať, že kuloárne tamtamy fungujú ako vždy neobyčajne rýchlo. Tak to skrátime. Dnes na zasadaní vlády som sa vzdal funkcie podpredsedu vlády i všetkých ostatných straníckych funkcií. Nedokážem sa stotožniť s predkladaným interpretovaním daných skutočností, príčinou…!
Zrazu zo zákulisia prifrčal akýsi škaredý človek s bielymi vlasmi a hranatou hlavou. Poznal som ho. Bol to Peter Mečúň, môj spolužiak z výšky.  Odporný slizký Peter Mečúň, ktorého nikdy nikto nemal rád, niečo nástojčivo šepkal Malíkovi do ucha a pravou rukou pritom prikrýval mikrofón. Trvalo to až trápne dlho. Z Malíkovho postoja bolo vidno, že sa mu nechce podvoliť, nebadane krútil hlavou na znak nesúhlasu. Potom však Peter Mečúň ukázal niečo v mobile. Malík na to zopár sekúnd nehybne hľadel a potom sa akosi zmenšil, akoby v sekunde zostarol.
„Podrobnosti sa dozviete zajtra“, stihol ešte povedať tlmeným hlasom do mikrofónu a už si ho Mečúň odvádzal kdesi do zákulisia. Mal som sto chutí rozbehnúť sa tam a vyrvať mu ho z jeho supích pazúrov.
Žaneta bola v aute totálne nespokojná.
„Povedz mi, čo mám o tomto napísať? Veď neodpovedal ani na jednu otázku. Nič. Prišiel a odišiel. Kurva aj s takouto robotou,“ Žaneta bývala často vulgárna. „Čo si to mám celé vycucať z prsta. Komu mám zavolať pre info. Nikto mi ich dá. Seriem na to. Že som ja piča nedržala jazyk za zubami a nezostala v telke.“ Tak to toto sa ozaj nepočúvať nedalo. Modlil som sa, aby nezačala s tým svojím slávnym príbehom ako ju vyhodili. „Teraz budem jak taká sprostá tupá krava celý večer niečo vymýšľať.“ Žaneta bola ku všetkému aj lenivá.
Trochu som s ňou aj súcitil. Keď som sťahoval do kompu Malíka so zasneným lesklým pohľadom, zadrnčal v redakcii telefón. Počul som Žanetu ako doň odpovedá.
„Samozrejme… samozrejme… samozrejme pán šéf. Krátka noticka. Vy rozhodnete. Rozumiem..!
Chvíľu zostala ako obarená.
„Že som ja piča nezostala v telke,“ povedala si tichučko pre seba, ale ja som to aj tentokrát počul.
Chvíľu, malú chvíľočku vyzerala bezbranne.
„Ty Žaneta, nejdeš so mnou na pohárik.“
Pozrela na mňa: „Idem.“ A povedala to samozrejme. Bez akejkoľvek stopy iného než to bolo. Chuť uvoľniť sa vie občas poraziť a vzájomnú nevraživosť.

Začali sme bielym vínom, ale to nás po prvej fľaši prestalo baviť.
„Že vraj tramín červený a pritom je to biele…. to musel vymyslieť nejaký novinár.“ Zasmiala sa na vlastnom vtipe. Čím viac bola podgurážená, tým bola milšia. A tie jej dve prednosti sa opierali o stôl takmer ako dva zveráky.
„Keď som bola malá, mala som takého kamaráta. Bola som pre neho najkrajšia na svete a robil čokoľvek som si zmyslela. Aj otec ma mal strašne rád, s matkou to bolo horšie.“
Tieto výlevy, ktoré v podstate bývali ako cez kopirák ma vždy otravovali, teraz mi to ale až tak nevadilo. Žanete zmäkli črty a bola naozaj milá.
„Tak som chcela mať deti. Ja piča som bola v dvadsaťpäťke na potrate, potom som päť rokov poriadne nikoho nemala a potom to už nešlo. Teraz mám 45. Sestra má deti, ale tí jej pankharti sú takí rozmaznaní, že sa s nimi nič nedá. Presrala som si život a čo mi teraz ostáva. Pajediť sa kvôli somarinám. Keď prídem domov do Rimavskej Soboty, nevydržím tam ani pol dňa… matka je už úplne šibnutá a sestra so švagrom rozprávajú len o peniazoch. Nevidia mňa, ale prečiarknutú zátvorku a teda čo by som im mohla dať a čo im po mne zostane….“
Začal som niečo cítiť v slabinách. Ľútosť bola u mňa vždy tak trochu spojená so sexom. Možno to bolo tými mojimi nehodnými maskilistickými prapredkami spokojnými vo svojom testosterónovom mužstve ochraňujúcom ženy.
Pili sme whisky. Škótsku pre potešenie našich literárnych hrdinov a odporcov komunizmu.
„Ty si pán Koro. Si taký svoj. Nič ťa neserie a aj keby, serieš na to.“
„Nie som pán. Všetko dôležité som v živote prehral.“
„To sa ti len zdá… koľko máš 37? vtedy sa to zdá každému…“
Nevdojak som jemne zakrútil tými zverákmi.
Usmiala a oči je zaihrali spokojnosťou.
V Lamači mala podobný bytík ako ja v Dúbravke. Len v ňom bývala aj s dvoma yorkshirmi a bolo divné milovať sa pred nimi. Teda skôr prášiť. Ale prášiť s nehou.

Ráno mi doniesla raňajky do postele. Praženicu so slaninou a kávu. Ako vo filme. Mala na sebe taký zamatový župan, ktorý mal byť sexi a na chvíľu sa ku mne pritúlila. Čudoval som sa, že som tu zaspal. Tak dlho som nespal u niekoho cudzieho. Celé roky.
Svet sa točí a mne ušlo desať rokov ani neviem ako.
„Robíš dobrú kávu.“
Potešila sa akoby som jej povedal, že je najkrajšia žena na svete a že s ňou zostanem do konca života. Nakoniec ktovie, čo je v živote správne. To ozajstné nám aj tak vždy unikne vďaka našej slobodnej voľbe. Keby sme ju nemali, asi by sme boli oveľa šťastnejší.
Nenútene sme sa rozprávali o práci.
„Ten Bočkay je ale chuj.“ Povedala. „Všetci vedia, že je slobodomurár, ale keby sa tým aspoň všade nechvastal, ešte aj po telefóne. „Vieš, my sme sa uzniesli…“ napodobňovala ho. „že pre Slovensko… v záujme čestnosti a stability…. nech sa strčí.“
„Máš pravdu, kašlať na nich všetkých!“ Povedal som, aby sme zmenili tému.
Pozrela na mňa a na tvári vykúzlila niečo ako pôvabný úsmev.
„Koro, ja som dospelá žena, mňa sa nemusíš báť… to len aby si vedel…“
Dal som jej pusu na líce, trochu z vďačnosti za jej slová a trochu aby som ju potešil.  Bola sobota ráno, mal som opicu väčšiu ako gorila, no aj tak som mal znova chuť na pohárik. A tiež som mal chuť nadýchať čerstvého vzduchu.
„Pôjdem!“ povedal som.
Predsa len ju to trochu zasiahlo, ale zvládla to statočne.

Keď som vyšiel von, všimol som si, že stromy začali opúšťať prvé listy. Ako malý som si prírodné cykly uvedomoval oveľa viac.  Teraz to bol už len taký mechanický zvyk. Kontakt s prírodou som stratil niekde medzi nástupom počítačov a rozšírením mobilov tesne po nástupe nového tisícročia.

©

Reklamy