5.

Lamač som mal vždy rád, vyrastal som tu do desiatich rokov. Potom sme sa presťahovali do Nového mesta, naši chceli byť bližšie k centru. Aj keď veľa sa nás rozpŕchlo do celého sveta, stále som tu mal kamarátov z detstva. Dnes som však nemal na nikoho z nich náladu a tak som dúfal, že ani nikoho z nich nestretnem. Rozhodol som sa, že domov pôjdem pešo a vyvetrám si tak hlavu. Pod holým nebom migréna trochu povolila, čo bolo povzbudzujúce. Poznal som tu všade každý kameň, či cestičku. Šťastné život Husákových detí. Lozenie po stromoch, hokejbal, opac-opac, kľúčik na krku. Krčma u Pantla, istota, ktorá preplávala všetkými režimami bola prekvapivo zatvorená. Smutné. Hold konzum je iná váha ako totalita. Alebo možno tá je to tá najväčšia totalita a k tomu s nevinnou maskou.
Vedel som, že si budem sám v sebe niečo vyriešiť a tiež som vedel, že na to nemôžem tlačiť. Príde to samo. Na udalostiach z posledných dní mi však niečo poriadne smrdelo. Mal som chuť nakopať všetkých do zadku. Počnúc predsedom vlády a končiac posratým revízorom. Kde to vlastne žijem?
„V riti.“ Odpovedal odpovedalo pokojne a vyrovnane moje druhé ja.
V chladivom vzduchu  bolo cítiť prichádzajúcu zimu, ak sa vôbec to obdobie dá tak v poslednom čase nazvať. Čistotu zasneženej krajiny vymenila špinavá plačkanica. Nie že by som bol veľký lyžiar, odkedy som si odpálil koleno, nestál som na svahu celé roky. Sneh som mal však rád. Páčilo sa mi, keď jeho biela perina všetko prikryla. Všetku špinu tohto mesta.
Svižným krokom som minul odbočku do Starého Lamača a keď som sa chystal zabočiť do Dúbravky, prešiel okolo mňa čierny bavorák X5. Nestihol som si prečítať celú špztku, ale zaručene začínala SC. A to ma presvedčilo ako posledná kvapka, ktorá presvedčí vodu v pohári, aby sa vyliala. Sfúkol som prach na pomyselnej kľučke mojej 13 komnaty, rozhodne som ju stisol a otvoril tak dvere, ktoré ovládala. Vyleteli z nej prízraky staré mnoho rokov, krúžili okolo mojej hlavy a vysmievali sa mi. Mne to však bolo jedno. Aj tak nemám čo stratiť. Nech idú všetci do riti. Posvietim si na nich, hoc som i ja malé posraté nič.
Myšlienky mi poletovali okolo Saši a Maroša, v hlave sa mi vynárali obrazy z tých čias a v srdci pocity hnusu a nesmierneho sklamania, keď sme sa rozišli a keď som zistil, že oni dvaja sú spolu. Zaručene som to takmer neprežil. Svojím spôsobom je zázrak, že som ešte stále tu a ako tak fungujem.
Vytočil som číslo.
„Ahoj babi… zajtra mám zápas a hráme doma, takže prídem… buchty… nie nebudem spať… nie nevolal som jej… áno, zavolám… nie ty jej nevolaj… nie  nechcem ich vidieť… nie, keď ich zavoláš tak neprídem…“

Babka mala malý domček v Zohore. Napriek tomu, že potreboval rekonštrukciu, stále bol útulný a žiaril pohodou. Vlastne všetci sme tak trochu z toho domčeka pochádzali. Mal som to tam rád, ale len na chvíľu.
Telefón mi začal vibrovať: Žaneta.
Napísal som jej: Zlatko, nechajme to tak.
A ona odpísala: Nenamýšlaj si!“
Vypol som ho. Tak som nemal chuť niečo riešiť.
Dúbravka sa prebúdzala do hmlistého sobotného rána. Koľko takýchto nocí som preflámoval. Zbytočne a opojne. Len tak aby sa nepovedalo, aby som pocítil aspoň trochu ľudského tepla.

Otcovia rodín venčili svojich štvornohých kamarátov, ktorými boli paneláky preplnené. Zostarnutí muži pofajčievajúci svoje cigarety. Určite tie potvory nechceli, ale nakoniec im najviac prirástli k srdcu. Aspoň niekto ich mal po tých rokoch v rodine bezvýhradne rád. A kto iný by v sobotu ráno vstal. Nevykvasený puberťák? Alebo večne sa sťažujúca manželka? Ale oni boli radi. Užívali si ten vzácny okamih relatívnej slobody a odobrenej samoty bez výčitiek. Ja som mal však často z niektorých psíčkarov divný pocit. Kam tento svet speje? Zo zvierat sa stali malé božstvá, malé idoly podporujúce náš poburujúci narcizmus. Narcizmus. Nikto nás predsa nebude tak zbožňovať ako úbohý zvierací tvor. Stačí mu dať, najesť napiť a je to. S ľudskými bytosťami je to o trochu zložitejšie.

Zrazu sa asi 100 metrov odo mňa objavil pitbul, ktorý nebol na  vodítku. Paradoxne všetci tí yorkshirovia a pudle boli pripútaní, ale tento fľakatý krásavec si slobodne vykračoval akoby mu patril svet. Tak ako aj jeho majiteľ. Už z diaľky bolo jasné, že to je chuj prvého stupňa. Obmedzený a namyslený hlupák. Podobal sa na Mečúňa. Akýsi yorkshir si to nenechal páčiť a rozbrechal sa, pitbul začal vrčať. Chlapík čo mal toho yorkshira na vodítku si ho chcel k sebe pritiahnuť a zobrať na ruky. Zároveň kričal na majiteľa nech si toho psa zavolá. Ten sa len usmieval a pozoroval, čo sa bude diať. Rozbehol som sa, ale prišiel som neskoro. Yorkshire bojoval statočne, ale pitbul ho zamordoval asi za 10 sekúnd. Pán zostal stáť ako prikovaný a nezmohol sa na slovo. Ja som kopal do pitbula, aby toho malého prestal trhať. Pitbulov pán, ktorý už medzitým dorazil k nám sa len potuteľne usmieval akoby sa dobre bavil. Pitbul na mňa vrčal, ale keďže som ho pár krát zasiahol do chrupu i medzi nohy mal rešpekt.
„Polícia“, hovoril do telefónu bývalý yorkshirov pán, kým majiteľ pitbula si toho svojho psa pomaly pripol na vodítko.
„Len pokojne volajte,“ povedal Mečúňov dvojník.
Mal som chuť sa do neho pustiť a myslím, že aj ten pán, ale čišalo z neho niečo také špinavé a boli sme z po tej potýčke takí unavení a zdesení, že sme sa na to jednoducho nezmohli. Od toho človeka by sa to evidentne aj tak odrazilo ako čestnosť od politika a ešte by bol spokojný.
Na hliadku sme čakali asi 10 minút. Obaja sme im striedavo porozprávali, čo sa stalo. Keď sa obrátili k Mečúňovmu dvojníkovi, ten im ukázal akýsi preukaz a spokojne sa uškrnul.
„V poriadku.“ Vysúkal zo seba policajt.
Mečúň 2 ešte na nás víťazoslávne fľochol pohľadom a spokojne sa pobral späť odkiaľ prišiel. Policajt nám začal rozprávať tie klasické policajné báchorky.
„Môžete podať oznámenie, ale načo to, áno ste dvaja, ale to nič neznamená… minule jeden kriminálnik pichol svojho soka ale prokurátor nezačal nič, lebo to bolo v jeho dome a povedal, že to bola nutná obrana… čo sú proti tomu nejakí psy…“ Keď sme obaja nereagovali trochu zmäkol. „Viete ako to je v tomto štáte…. a ako to je spravodlivosťou… sú spravodliví a sú spravodlivejší…“
„To mu akosi nevyšlo,“ pomyslel som si.
„…vlastne je to veľké šťastie, že sa vám nič nestalo… pri takom psovi človek nevie..!
„Nič nepodám,“ vydral zo seba majiteľ psa neočakávane rezolútne.
Mlčky sme spolu kráčali pár metrov. Potom zo seba vydral žalostný ston:
„Čo len poviem dcérke.“
Rezignovane som pokrčil plecami a súcitne som mu pozrel do očí. Po asi sto metroch som sa odpojil a kráčal som ďalej smerom k môjmu bytu na Ušiakovej.
Náhle za mnou pribehol a podal mi ruku.
„Palo. Palo Kováč.“
„Kornel Karovič…“
„Viete, ja som z východu,“ povedal otáčajúc sa a to bolo všetko.

Zrazu som bol akýsi unavený. Ledva som dokráčal domov. Otvoril som byt a keď som doň vošiel, cítil som sa náhle akýsi opustený. Niekedy dávno som chcel mať kŕdeľ detí. Niekedy dávno som chcel mať mať manželku a chcel som si pokojne katolícky žiť. A bol som k tomu tak blízko. Tak blízko, že som to mohol plnými dúškami ovoniavať. Nikdy sa to však nestalo. Nemohlo sa to stať. Muselo sa stať všetko inak. A teda tak ako sa to potom naozaj stalo.
zuýV hladine alfa sa mi pred očami vyrojili všetky tie prízraky, ktoré ma zlomili, a ktoré som pred pár minútami znova vypustil na slobodu v mojom vedomí. Po tej malej chvíli v stave medzi spánku som však zaspal spánkom bojovníkov. Spánkom po sexe a po boji. Spánkom bez snívania a nádeje.

Nad Dúbravkou zapadalo slnko a ja som stále spal. Až do rána.

©

 

Reklamy