6.

Zobudil som sa až poobede. Na telefóne sa mi zobrazilo kopec neprijatých hovorov od Žanety. A tiež smsky.
„Zlatko, vyvolávam Ti lebo ťa chce mať starý na nejakej mimoriadnej akcii. Malík to zabalil.“
A potom druhá:
„Ok, tak to skúsim nejak nafotiť sama.“
„Malík to zabalil? To akože predsa len odstúpil? Hm.“ Zarazilo ma to, ale viac som sa tým nezaoberal.
Zapol som som telku a čumel som do nej do noci, až kým som znova nezaspal. Na History zase dávali niečo o Hitlerovi, tak som prepol na prírodopisný kanál a sledoval krokodíly v Austrálii. „Keby tie krokodíly spoznali našich politických krokodílov, možno by sa aj zľakli a zmenili spôsob obživy.“ Uchechtol som sa.

Ráno som musel skoro vstávať. Šachová liga sa hrávala vždy v nedeľu. My „ze Zohora“ spolu s ostatnými dedinami a mestečkami v okolí Bratislavy sme hrali 4 ligu. Šach bola moja vášeň. Vážnejšie som sa ním začal zaoberať až okolo 30, ale celkom ma pohltil. Zabúdal som pri ňom na všetko ostatné a môj svet sa zúžil len na kombinácie na tých šesťdesiatichštyroch poliach. Dnes nás čakal ťažký súper Pezinok C. Keď som dorazil do miestnosti, všetci už sedeli  za šachovnicami a náš kapitán už viedol krátky uvítací príhovor, v ktorom zopakoval základné pravidlá a pripomenul, že ak niekomu zazvoní telefón automaticky kontumačne prehráva. Náš tím pozostával z miestnych nadšencov v strednom veku a z dvoch mladíkov, ktorí sa sem na víkend vracali z internátu k rodičom. Pezinčania mali podobné zloženie, hoci podľa rebríčka bol ich hráči silnejší.
Oproti mne na tretej šachovnici sedel taký nesympatický pokašliavajúci holobriadok. Mal krátke tmavé vlasy a úlisný pohľad. Potom ako mi podal ruku mi na dlani zostal jeho pot. Utrel som si ho na stehne o texasky. Bol to taký zmrd z Pezinka.
Celú partiu som mal výhodu pešiaka, ktorú som získal na začiatku strednej hry. Zmrd sa však dobre bránil a mne sa ťažko udržiavalo sústredenie, takže som pri časovom strese nakoniec zachraňoval remízu. Zmrd sa na mňa celý čas uškŕňal, provokoval a ešte aj kašlal viac a viac. Cítil som jeho skazený dych v nozdrách a to ma tiež rozlaďovalo.
Keď som odchádzal, stav bolo 1:1 a na troch šachovniciach sa ešte hralo. Nečakal som kým sa skončí celý zápas, s chalanmi sme sa väčšinou aj tak stretávali večer na jednom pive či kofole v miestnej krčme a rozoberali sme všetky partie.

Babka sedela pri sporáku s navareným obedom a so zapnutým televízorom. Babke išla televízia stále. „Necítim sa pri nej tak sama,“ vravievala.
Ach babkine jedlá a babkine prívarky. Mňam mňam. Kto vie či sú naozaj také dobré alebo to je len chuťový zvyk. Aj buchty mi upiekla.
„Bola tu Milotka minulý víkend, tá jej Darinka už chodí do školy…“
Nereagoval som.
„Ako dlho si ju nevidel?“
Nereagoval som.
„Ach Kornelko, si hlavatý ako tvoja mama. Rodina je rodina.“
„Rodina sa pozná, keď si v úzkych babka.“
Babka pri tom prepínala televízor, keď bola na TA3 tak ma niečo zaujalo. Vstal som, vzal jej diaľkové z ruky a pridal hlas.“
„Všetko nasvedčuje, že podpredsseda vlády si vzal život v skorých ranných hodinách vo svojom prenajatom byte na bratislavských Kramároch…“ Viditeľne ma to zasiahlo. „…list na rozlúčku sa zatiaľ nenašiel…!
Vypol som to.
Sadol som si a civel kdesi na popraskanú stenu nad skriňou s pohármi.
„Poznal si ho?“
Po stene liezol pavúk smerom k plafónu, potom si to rozmyslel, zastal, obrátil sa a vracal sa späť.
„Kornel, poznal si ho?“
„Babka, na povale sú ešte tie moje veci zo starého bytu?!
Babka pokrútila hlavou. Drobná zvráskavená tvár jej pritom zosmutnela.
„A kde by boli? Sú tam v rohu pri komíne.“
Keď som liezol po drevených schodoch hore zakázal som si akýkoľvek smútok, ak sa to dá. Všade sa vírili kúdoly prachu. Stáli tu pekne vedľa seba, kôpky odloženej minulosti príslušníkov našej rodiny. Stopy nenávratných udalostí takých významných pre jej konateľov a takých bezvýznamný pre svet.

Prišiel som k tej svojej kôpke  a popretrhal som pásku malým vreckovým nožíkom, ktorý vždy nosím pri sebe. Tak trochu pre šťastie. Nehľadal som nič konkrétne, ale zrazu ma všetko zaujímalo. Bolo to ako ponoriť sa do bazéna so síričitou termálnou vodou, lahodné štípanie, príjemná bolesť.
Listy, dokonca ešte pohľadnice a fotky… denníkové zápisky a fotky.. lístky z ciest, z kina a fotky. Šťastné tváre mňa a Saši. Na Devíne, na hrade, len tak pred telkou… každý by jej uveril, že ho miluje. Fotky zo svatby niekde na strednom Slovensku, my vo Vegas… Clivota prišla na mňa. Rusi tomu vrava taska. Pekne slovo. Našiel som aj ten list, list, ktorý som nikdy neotvoril, list, ktorý mi nechala keď odišla.
„Kornel, ty tam niečo vôbec vidíš?“ Zakričala zdola babka.
Vonku sa začalo stmievať a malá žiarovka prestala na osvetlenie stačiť. Napchal som si do vreciek zo dvadsať fotiek, pri liste som zaváhal. Nakoniec som ho predsa zložil a strčil do zadného vrecka texasiek.

Na chvíľu som zabehol za chalanmi do miestnej krčmy, zápas sme prehrali a tak bola nálada pod psa. Asi po pol hodinke som ich tam nechal a zavolal som Žanete:
„Článok mám už hotový… aj s fotkami… našťastie mám na mobile dobré rozlíšenie. A nie že sa budeš v práci chvastať svojím úlovkom!“ povedala a zložila zanechajúc ma s nemým úsmevom na druhej strane dátového spojenia.
Domov som prišiel až okolo pol desiatej. Osprchoval som sa, otvoril si fľašu pezinského veltlínu. A potom aj fľašu nejakého Alibernetu. A otvoril by som si aj tretiu spásonosnú fľaštičku, keby som náhle takmer nevytriezvel. Ako som sa tak ľutoval nad tými fotografiami, upútala ma jedna zo svadby. Saša mala na Orave sesternicu, lebo odtiaľ pochádzala jej mama. Na fotke sme stáli celkom na kraji na strane nevesty, ale asi o 5 miest bližšie k neveste stál Eduard Malík. Áno ten Eduard Malík, nedávno zosnulý podpredseda vlády.
Taký opitý som vytočil číslo Žanety, chcel som sa jej povypytovať, čo sa vlastne stalo. Nezdvíhala. Zapol som internet, ale ani tam ešte nič zmysluplné nebolo. Šetrili si to asi pre ranné papierové vydanie, nech sa niečo predá.

A potom mi začalo byť zle. Ktovie čo za patoky som to vypil. Do čerta aj vínom, trvalo pol hodinu kým som ho zo seba dostal.

A po tom všetkom som zaspal spánkom unavených a opitých.

©