7.

Ráno som šiel rovno za Žanetou. Práve si užívala svoju raňajšiu kávu s veľkým kusom bábovky, mali sme ešte 10 minút do porady. Omrvinky v hustom počte pokrývali obe vzducholode, mimochodom zaručene pevné od prírody. To som už zistil.  Žmurkla na mňa ale potom sa ozvala tým svojím tradičným panovačným tónom.
„Vyspatý, miláčik?“
„Povedz mi všetko čo vieš!“ Povedal som.
Chvíľu rozmýšľala, ale potom jej to došlo.
„Čo ti mám povedať, visel v garáži na šnúre od prádla, či od čoho. Nikto z rodiny nebol doma, sú na lyžovačke alebo čo. Šiel na istotu, žiadna šanca prežiť, ruky si pred skokom zviazal akousi zvláštnou doťahovačkou. Ako vo filme..“
„Noviny som už čítal!“
„A čo chceš počuť. Robil to Ondrej Kittner!“
„Ondrej?“
„Čakajú na pitvu, ale už teraz si sú istí samovraždou. Vyzerá, že pred prokurátora to nepôjde.“
„Už mám toho dosť.“ Vyhlásil som potichu.
Žaneta na mňa zvedavo pozrela.
„Čo hovoríš?“
„Už mám toho dosť!“ zopakoval som nahlas.
„Zase ste v sebe?“ zapojil sa do diskusie Noro, ktorý sa k nám práve pripojil. „Nechcete si dať aspoň na chvíľu oddych.“
„Dúfam, že dnes budem mať pokoj,“ odsekol som neurčito.
Pri novinároch si treba dať vždy pozor, vycítia aj minivyrážku na vašom zadku.

Bočkay sa dnes prekonával. Najprv nám dal prednášku o etike a potom nám dal za úlohu brázdiť  po svete a rýpať sa v tej najväčšej špine. Ja som na etiku už rezignoval, ale snažil som aspoň veľmi nezašpiniť. Väčšine to však bolo úplne jedno. Úplne. Na všetko si našli vnútorné ospravedlnenie, ak ho náhodou potrebovali.
Po porade som prišiel za ním a na rovinu som sa ho spýtal.
„Kto vám vtedy volal, aby sme nepísali o Saši Mrázovej a jej podarenom mužíkovi.“
„A čo vás do toho, Karovič?“
Nevedel som čo odpovedať.
„Pýtam, čo vás do toho?“ Zopakoval.
„Nič. Získal som jej fotky z mladosti. Možno by sa z toho ešte niečo vytrieskať.“
Mlčal akoby čakal kam tým všetkým mierim.
„Na jednej je dokonca aj s Malíkom. Granák by sa potešil, nie?“
Rozmýšľal. Ak aj niečo vedel nezvyčajné, nedal na sebe nič znať.
„No vidíte, sami ste si odpovedali.“
„Chcete povedať, že Malík…?“
„Nič nechcem povedať.“ Otočil sa na päte a nechal ma tam stáť. Ako ešte vychádzal zo zasadačky sa otočil.
„Hľaďte si svojho Karovič, starajte sa o seba. Nestarajte do toho, na čo nemáte. Dostali ste odo mňa už prvú výstrahu. Toto berte ako takú polovýstrahu. Pri tretej letíte!“
Pred kanceláriou ma čakala Žaneta.
„Spomenula som si, že sa mi zdalo čudné, že v celom dome neboli žiadne rodinné fotografie. Žiadne.“
Neprítomne som na ňu pozrel ešte vždy pod dojmom Bočkayovej výstrahy. Nedarilo sa jej už veru byť takou odpornou. Láska, aj keď chvíľková, jednoducho robí divy. Len aby sa to nedozvedeli v redakcii. Tí vyčuchajú všetko. A to by bolo potom vtipov.
Pristavil sa pri nás Palica. Potľapkal ma po ramene.
„Meškáme.“

Šli sme do Piešťan, kde rómskej matke sociálka vzala deti. Na počudovanie to bola celkom slušná rodina. Mali doma čisto, naozaj  čisto, žiadna zájdená špina aká zostáva keď sa narýchlo upratuje pred príchodom cudzích návštevníkov. Nikto zo susedou sa na nich nesťažoval, skôr naopak. Matka bola upratovačka a otec zametal ulice. Jediný problém bol, že žili so štyrmi deťmi v jednoizbovom byte. Podľa všetkého so šťastnými deťmi. Ešte aj na Palicovi som videl, že je sklamaný lebo z toho nebude vedieť veľa vytĺcť. Klasická svojvôľa sociálky. Do naozaj problémových rodín sa chodiť boja a nejakú činnosť vykázať musia. Tak si nájdu obetných baránkov, ktorí nebudú klať oči. Veď čože je to trochu nespravodlivosti oproti zvýšeným prémiám.
Cestou naspäť niekde pri Senci Palica poznamenal.
„Vieš, že so Žanetou sme to pred dvoma rokmi spolu ťahali.“ Povedal to nevýrazným oznamovacím tónom bez emócie.
„Neviem.“
„Tak teraz to už vieš.“
„Mal by si byť k tým cigánom zhovievavý. Nemajú to ľahké a bojujú…“ Menil som tému.
„Ty sa staraj o svoje a ja sa budem starať o svoje.“
Pomaly začalo pršať a pred Bratislavou sa vytvorila zápcha napriek tomu, že bolo tesne poobede. Stierače sa pravidelne šúchali po čelnom skle a Palica si pustil Led Zeppelin.
„Dozvedel som sa, že tá tvoja ex bola neter Malíka.“
„Ja viem,“ povedal som po chvíli.
Pozrel na mňa, ale nič nepovedal. Myslel si, že ma prekvapí, ale ja som mu to potešenie neposkytol. S nevýrazným výrazom som ďalej hľadel na dažďové kvapky končiace svoju životnú púť na tvrdom skle.

Bolo pol tretej aj som nemal v ten deň už nič na práci. Nemal som si čím zamestnať myseľ a o to viac som myslel na to čo sa odohralo v posledných dňoch. Potreboval som sa niekomu vyrozprávať a všetko si to ujasniť. Sám v sebe sa dať dokopy. Predsa len som obyčajný nádenník, fotograf na jedno použitie. Handra, ktorá sa rýchlo vyžmýka. Do cudzích vecí ma nič.
Vytočil som číslo na Žanetu, ale mala vypnutý mobil. Rozmýšľal som komu inému zavolať. Jana bola prekvapená, že ma počuje.
„Aj som ti chcela zavolať, ale… dobre tak to berme ako znamenie… pohárik? Myslela som skôr na obed… ale dobre, končím o šiestej tak cca o pol siedmej v U magora.
„Budem tam.“
Prišla o trištvrte na sedem. Neviem či sa stihla prezliecť, ale mala na sebe džíny, športovú bundu a s vlasmi zopnutými do copu vyzerala ako milé dievča. Príjemná asistentka alebo čosi podobné.
„Takto si ma ešte nevidel, že…“ usmiala sa, keď som na ňu zaskočene pozrel.
Pil som pivo a ona tiež. Mala dobrý ťah, ale to bolo aj tým, že väčšinou som rozprával ja.
„… má to dve stránky. Ja viem, som len obyčajný fotograf, ale až také hovno nie som. Prvá je, že som ju mal rád. Nie, vôbec nie som sentimentálny, to mi je cudzie, ale jednoducho to celé nehrá… a potom za druhé, toľkých čo sú v tom namočený poznám a sú to svine…. Maroš, Mečúň… a mne sa nechce stále sa len prizerať. Chcem s tým niečo urobiť… ja viem, nie som žiadny spasiteľ… ale aspoň  vyriešiť toto… jeden malý prípad z tisíca… odvtedy som nikoho neľúbil… a možno, neviem, možno som sa mýlil, aj keď tomu neverím, keď som ju odsúdil… ja sa ničoho nebojím, ale chcem vedieť pravdu… je neuveriteľné čo s touto krajinou deje… keď to takto pôjde ďalej o chvíľu bude po nás… a nikto iný nebude na vine, len my sami… my sami!..!“
Počúvala ma asi ako keď pred učiteľkou odpovedá jej obľúbený žiak. Blahosklonne a so záujmom.
„Pozri.“ Vytiahol som z vrecka fotku, ktorú som si zobral so sebou.
Jemne sa zamračila a pozorne ju skúmala. V tom tričku a dievčenskom looku bola celkom sexi. „Potrebujem frajerku,“ pomyslel som si v mojej pripitej hlave. „Už sa mi páči všetko… nie Jana nie je všetko… ani Žaneta nie je všetko… každá má v sebe niečo  čo sa oplatí pohladiť… okrem tých naozaj zlých a skazených… s tými sa človek len zašpiní…“
„Kto je toto,“ prerušila moje myšlienky ukazujúc na nejakú ženu na strane ženícha.
Neodpovedám a ona si môj zmenený pohľad uvedomuje.
„Haló, pán Karovič!“
Nakloním sa nad fotku.
„Neviem, kto je táto blonďavá dáma. Ja som ti chcel ukázať tohto pána!“ zapichnem prst do nebohého Malíka.
„To som si všimla. Ale kto je toto?“ Znova ukáže na nenápadnú vychudnutú blondínku.
„Janka, veď to bolo pred 15 rokmi.“
A znova ju začnem hltať pohľadom.
„Ja si pamätám vždy každého aj po 20 rokoch…“
„Aj keď nie si v službe?“ nežne ju pohladím po ruke.
Rezolútne ju odtiahne a zmrazí ma pohľadom.
„Vieš prečo ťa firma nakoniec nechcela. Bolo to tesné, ale argument znel, že veľa piješ… a občas si násilný…“
Stiahol som sa a z predklonu, opäť som sa narovnal a oprel sa o drevené operadlo lavice.
„A myslíš, že som to naozaj chcel?“
„Čo myslíš?“
„Patriť medzi vás…!
„Neviem, asi nie… to bol tiež argument.“
„Bral som to len ako hru,“ pokračoval som. „A tie vaše záverečné testy som prekukol od začiatku do konca, aj toho psychológa… trápne… otázky pre malé deti, z 5 sekúnd som pochopil ich štruktúru… ako sa správate v riskantnej situácii?… a ako som to pochopil, už som to nechcel… som taká povaha ako môj otec, chcem to, čo nemám!“
Neurazila sa. Jemne zdvihla obočie, ale stále to bola zhovievavá učiteľka, ktorá prehliada malé zaváhanie svojho žiaka.
„Môžem si požičať tú fotku?“
„A ty si myslíš, že ju nemám naskenovanú..?“
„Beriem to ako áno.“ Rýchlo, takmer nebadateľne jej fotka zmizla v kabelke.
Kývol som čašníkovi, ktorý išiel okolo a objednal som si svoje 5 pivo. Jana dopíjala tretie.
Sústredene a neosobne sa na mňa pozrela, poobzerala dookola, pustila akýsi zvláštny zvuk na mobile, priklonila sa cez stôl ku mne a vyhlásila:
„Áno, máš pravdu o tej špine v tejto krajine. Ale to bolo pravdepodobne vždy, v každej dobe. Vždy sa však nájdu sily, ktoré chcú očistu. Či už zvonka alebo zvnútra…. nespýtal si sa prečo som ťa chcela kontaktovať… zbytočná veta… pozri neviem ti zaručiť bezpečnosť… ale viem ťa spraviť mojim osobným spolupracovníkom… externým agentom podriadeným len mne… a samozrejme bude aj nejaký honorár… 3-4 tisíc povedzme..“
Vedela, že ešte nie som opitý, ale po piatom ma už okrem žien nebude nič zaujímať. Možno to len tak spontánne so mnou riskla, ale vedela, že nech som akokoľvek opitý, nikdy si nepúšťam hubu na špacír. Iba ak naoko. Ľudia majú taký pocit, ale pravda to nie je.
Chvíľu som mlčal a potom som prikývol.
Nebadateľne sa usmiala a pohľad jej znežnel oveľa viac ako keď som ju hltal očami.
„Nechcem ti radiť, viem že to nemáš rád… si ten typ, čo nemá rád pánov… ale skús otestovať Maroša…“
„Ja viem!“
„A prípadne…“
„Ja viem!“
„A vieš, že Palica s nami voľakedy spolupracoval…
„Keď to ešte bolo legálne?“ Uškrnul som sa.
Dopila svoje pivo, utrela si celkom prirodzene opakom ruky ústa a postavila sa na odchod.
„A čo znamenia?“
„Aké znamenia?“
„No, ako si budeme dávať odkazy!?“
„Neblázni, nie sme predsa v detektívke!“ Zasmiala sa.
Ja som jej smiech opätoval. Hlasno a s miernou dávkou irónie.

©Peter Tigrov

 

Reklamy