8.

Keď som sa ráno zobudil a ešte so zalepenými viečkami vyzrel von oknom, na trávniku medzi bytovkami a na autách som zbadal biely povlak. Prvá srieň v tomto roku. Ružové líca ľudí ponáhľajúcich sa do práce vydychovali bielu paru. Slnko sa prevalilo do znamenia Škorpióna a ja som toto obdobie nemal rád. Pán jesene si so sebou berie na zimný spánok, čo sa mu zachce. Ešte že máme médiá, ktoré nám tak úspešne pomáhajú nemyslieť.  Zimy síce nie sú to čo bývali, ale ľudstvo vo vyspelejšej časti sveta ich aj tak strávi hlivením pred obrazovkami pojedajúc všelijaké jedy. Či už potraviny plné pesticídov alebo mediálne posolstvá plné zbytočností a nešťastia. Chvíľu som mal pocit, že vidím aj snehové vločky ako pokojne a neoblomne padajú na zem. Zamrznuté kvapky prinášajúce chlad a vlhkosť. Úzkosť. Všetko zbytočné odíde pri tejto mrazivej skúške, vyhnije a odíde. November.

Ubehli dva týždne od nášho stretnutia s Janou. Zbieral som silu. No a dnes ráno som vytočil Marošovo číslo.
„Ahoj Maroš.“
„Ahoj,“ ozvalo sa sucho po hodnej chvíli.
„Chcem sa s tebou porozprávať o Saši.“
Zase ticho.
„Zbláznil si sa? Daj mi pokoj!“
Aj cez mobil som podľa tónu vycítil, že ide zložiť. Na skladanie telefónov som bol odborník.
„Mám jej fotku s Malíkom.“
Nezložil.
„A čo?!“
Tentokrát som si dal na čas ja.
„Ty mi povedz…“ povedal som sebavedome. Riskoval som.
„Dobre, Príď ku mne.“
„Dobre, po šiestej budem doma.“

Tma teraz prichádzala náhle. Ako trojkový kôš v basketbale, keď hráči do poslednej chvíle márne dúfajú, že súper z tej diaľky nevystrelí. Pred dvadsiatimi dňami som tu postával a fajčil cigaretu, teraz som si pre istotu nezobral zo sebou nič čo obsahuje nikotín. Ťažoba v žalúdku vo mne vyvolával nepríjemný stiesnený pocit.
Keď mi Maroš otvoril vyzeral absolútne vyrovnaný. Mal čierne, vždy upravené vlasy a tvár, ktorá akoby zaspala vo vývoji. Bola akoby detská, trochu príliš opuchnutá a nehodila sa na dospelého muža v zrelom veku. Šmrncovné modré okuliare však ukrývali nebezpečný a zároveň ostražito zastretý pohľad.
„Mám otvorenú výbornú starú škótsku.“
„Dobre.“
Poriadne mi nalial a ja som si poriadne odpil.
„V podstate si mal také isté možnosti,“ spustil. „Ty si si vybral tento život bez zodpovednosti, bez cieľa. Ono to nie je ľahké mať rodinu, starať sa o ňu, viesť ľudí, zodpovedať za nich.“
Ešte vždy ma podceňoval. Ľudia to občas zvykli robiť, čo mi dodávalo výhodu. Po vrieskajúcom Marošovi plačúcom nad mŕtvolou svojej ženy už nebolo ani chýru ani slychu. Oddychovala navždy zakopaná niekde pod čiernou zemou.
„Kde je vlastne pochovaná?
Jemne ním trhlo.
„V Slávičom. Prečo si neprišiel na pohreb.“
„Nikto ma nepozval.“
„Na také veci sa nepozýva, tam sa jednoducho ide.“
„Nevedel som o tom.“
Uvedomil som si, že za tie roky si zvykol v rozhovoroch dominovať. Robil to nenápadne a s istotou. Kde bol ten ostýchavý uhrovitý prehľadný intrigán, ktorého som voľakedy poznal. Zostal sa korčuľovať niekde na Železnej studničke. Teraz som mal pred sebou ostrieľaného sebaistého manipulátora.
„Teraz sa na mňa nenahnevaj, ale prečo vlastne otravuješ. Prečo si tu a čo chceš!?“
„Chcem vedieť, prečo umrela Saša?“
„Ako to mám vedieť. To sa ti tu mám spovedať zo svojho manželstva. Lekársky nález poznáš.“
„Áno, zobrala príliš veľa sedatív a už sa neprebrala.“
„A?“
„Kedy ich začala brať?“
„A čo si ty, policajt. Pozri! Manželstvo nie je prechádzka ružovou záhradou,“ s obľubou používal takéto otrepané prirovnania. „Čo so sme si, to sme si. Vždy som ju miloval, vždy… ale ľahkú povahu nemala… a ty to dobre vieš. My sme mali deti! A to je niečo úplne iné, to nie je frajerenie sa a rozoberanie sprostostí…“
„Prečo ich začala brať?“
„Lebo chcela… čo ja viem…“
Získaval som prevahu ja, chcel som v ňom nájsť toho neistého chlapca, ktorý nikdy neudržal tajomstvo.
„Prečo bola nešťastná?“
„Nebola nešťastná… nič jej nebolo dobré… nič ju neuspokojovalo. Ani deti. Tak sa dala na politiku. Doviedol ju tam ten jej strýko… Malík. Tiež  podarený týpek, svätá tvárička a pritom zlodej najvyššieho druhu… chcel ojebať všetkých až mu to nevyšlo…“
Kusol si do pery, lebo si uvedomil, že asi pustil niečo čo nemal. Presne ako keď dostal gól medzi nohy, vždy sme ho totiž dali do brány.
„Vieš Koro, svet je taký aký je! Nie je iný. Nie je taký ako sme si ho vysnívali, keď sme liezli po stromoch a hrali opac-opac… je krutý a zlý… a my v ňom musíme prežiť! Aj naše deti.“
„Ku komu vlastne patril Malík.“
„K nikomu. Najprv k Bystričanom, ale potom k nikomu… veď som ti povedal čo si myslel… myslel si, že bude z ich rivality ťažiť…“
„A ty patríš ku komu?“
V momente nadobudol na okamih stratenú pôdu pod nohami a v očiach sa mu šedivo zablyslo.
„Veď vieš, že som z Bratislavy.“ Odpovedal s úškrnom.
„Jasné, z Bratislavy…“ Odpovedal som podobne.  Jeho rodičia sem pritiahli ako nádejné komunistické kádre v čase normalizácie. Ani neviem odkiaľ.
„A čo vlastne robila Saša pre Malíka.“
„Bola jeho pravá ruka.“
Povedal to tónom akým sa ukončujú porady. Bolo mi jasné, že z neho viac nedostanem. Hľadeli sme na seba plní sklamania a hrôzy jeden z druhého. Aspoň ja som tú hrôzu  mal. Bývalí najlepší kamaráti.
„Kde sú deti?“ Zmenil som tému.
„Deti sú u mojich rodičov… Koro, teraz je rad na tebe, kde je ta fotka… Sľúbil si, že mi ju dáš!“
„Nič som ti neľúbil!“
„Koro, toto nie je guľovačka na snehu. Si dosť inteligentný, aby si si to všimol. A nemysli si si, že nemáš čo stratiť. Každý má čo stratiť. Každý sa o niečo bojí. Daj mi tu fotku, aj tak vieme, že ju máš skopírovanú. Ja ju však chcem, kto má informácie sa vie pripraviť pre prípad potreby…“
Z vrecka som vytiahol čiernobielu fotografiu vytlačenú na počítačovej tlačiarni.
Pozorne sa na ňu zadíval.
„Bola pri tebe taká šťastná…“ povedal si skôr pre seba a potom sa obrátil ku mne. „Nie že ťa napadne čokoľvek, opakujem čokoľvek s ňou podnikať! Ber to ako poslednú kamarátsku radu z mojej strany, na rozlúčku.“
Položil som dopitý pohár na kuchynský bar a obzrel sa dookola. Byt bol moderný, štýlový, draho predraho zariadený, ale chýbala mu mäkkosť. Maroš ďalej nenalieval, vyzeral akoby trochu zostarol. Na stále hladkej tvári sa mu objavili jemné vrásky.
„Kto vie ako bude vyzerať o takých 10 rokov… ak sa teda toho dožijeme… „ pomyslel som si ironicky.
Vo dverách som sa obrátil.
„Videl si v poslednom čase Mečúňa?“
„Ahoj Koro!“
Vystrčil ma a zabuchol mi pred nosom.

Zrazu som si uvedomil, že mi toho veľa nepovedal, ak vôbec niečo z toho čo pustil bola pravda. Ale aj tak som cítil, že som na správnej stope.

©Peter Tigrov