10.

V sobotu sme si išli s Janou zabehať do lesa nad Dlhými Dielmi. Mala obdivuhodnú kondičku, chcela si to dať cez les až do Dúbravky, keď však postrehla ako som na tom s dychom, putovali sme skôr len takým zrýchleným krokom. Na stromoch len kde tu povieval nejaký ten list, väčšina ich súrodencov nám už tvorila mäkkú prikrývku pod nohami. Jana sa znova pretransformovala. Vyzerala ako klasická manažérka utekajúca pre zdravie a so zdravím. Mala na sebe kvalitnú športovú súpravu, štýlové zlaté Niky a vlasy pevne zopnuté. Miesto okuliarov si nasadila čočky, čo jej dodávalo úplne iný výraz. Z očí jej sálala akási autorita a ostrosť. Áno, ostrosť je ten správny výraz. Teraz keď sa na mňa pozorne pozrela mal som problém zniesť jej pohľad, dievčatko vystriedala skúsená prezieravá žena. Čím ďalej viac som si uvedomoval, že vlastne o nej nič neviem. Nič osobné. Či niekoho má, čo má rada, komu sa vyplače, keď to na ňu príde. Každá žena niekoho takého potrebuje, aspoň tie čo som doteraz poznal to potrebovali. A častokrát som tou bútľavou vŕbou bol ja.

„Včera mi zavolal Ondrej Kittner. Potvrdil, že nenašli vôbec žiadne stopy. Dokonca ani po psovi, ktorý niekde zmizol.“
Vážne prikývla. „To sedí.“
Spoza polooblačnej oblohy na nás vykukli slnečné lúče. Pozrel som hore a pozoroval som ako rýchlo putujúci oblak tie lúče čochvíľa zakryje. Už už sa k nemu blížil, keď  zrazu slnko zo seba vydalo ešte jeden posledný a najsilnejší lúč. Potom sa znova zamračilo.
„Aká bola Saša?“ spýtala sa vtom Jana.
„Ťažko povedať. Iná ako ostatné… viem znie to ako strašné klišé. Pre mňa bola iná. Cítil som sa pri nej tak slobodne. Akosi som stratil všetky pochybnosti, bolo mi tak ľahšie na svete. Dodávala mi vieru, že je všetko tak ako má byť. Problémy čo som mal a bolesti čo som dovtedy mal sa mi zdali byť malicherné…“
„Hm, ale teraz skôr hovoríš o sebe.“
„Ako to myslíš?“
„Pýtala som sa aká bola…, nie čo v tebe vyvolávala a ako si sa pri nej cítil…“
To čo povedala ma zabolelo. Ani neviem prečo. Zamyslel som sa.
„Určite bola náladová… ale mne to nevadilo.“ Zháčil som sa. „Rozumiem, nie o mne…,“ poznamenal som skôr pre seba.“ Áno, ťažko o nej čokoľvek definitívne povedať… iba ak to, že bola premenlivá… nedalo sa v nej vyznať. Nikdy pri ničom nevydržala. Ale to sme boli mladí… A potom vznikali také vtipné príbehy ako že mi jeden deň povedala, že miluje narcisy, tak som jej ich na druhý deň kúpil a ona celú tú kyticu vyhodila von z okna, s tým, že ich nenávidí. Ale keď aj bola niekedy nervózna, potom zas bola milá ako nik…“
Zmĺkol som. Uvedomil som, že moje dojmy sú akési rozpačité, že ju vlastne obhajujem, že v nej vôbec nemám jasno.
„Jasné, že v nej nemám jasno. Zlomila ma.“ Povedal som nahlas trochu nasrdene.
Jana na mňa skúmavo zboku pozrela.
„Ako dlho ste boli spolu?“
„Dva a pol roka.“
„S Kápom spávala 2 roky.“
„Čože? Ako to vieš?“ Vzápätí som si uvedomil, že moja otázka je zbytočná.
„Netvár sa. Vieš, že spávala s kápom..“
„Prikývol som.“
„Muselo v nej niečo byť,“ Povedala napoly pre seba.
„Bola s ním aj keď… keď sa jej to stalo?“
„To nevieme.“
„Ako to?“
„Krútilo sa okolo nej veľa záujmov a nie sme si istí.“
„A čo Malík.“
„Čo Malík?“
„Ťahala to s ním? Myslím politicky…“
„Ani to nevieme.“
„Aha..“ Poznamenal som posmešne. A v duchu: „A čo vlastne viete.“
„Počkaj! Jedna z verzií je, že sa pred jej smrťou rozkmotrili.“
„Ako rozkmotrili?“
„Tak ako hovorím, je možné, že ho vydierala alebo sa pridala na jednu z dvoch strán, alebo už len toho mala jednoducho dosť.“
„Takže myslíš, že ju niekto naozaj zabil?“
„Je to najpravdepodobnejšie.“
„Máš nejaký dôkaz?“
„Povedzme to takto: na základe našich indícii sme oprávnení to predpokladať.“
Bolo zbytočné sa pýtať akých indícií.
„A čo s tým budete robiť.“
„Pravdepodobne nič. Ale závisí…“
„No výborne, takže vrah si bude veselo behať po svete aj keď vieme kto to je…“
„To som nepovedala! A my nie sme vyšetrovací orgán…“
„A čo ste? Načo sa tu teda hrám na detektíva….“
„Nenútila som ťa…“
„Na to, aby si prišiel o svoju kožu novinárik…“

Obrátili sme sa a za nami stál objemný chlapík v kukle a s pištoľou. Z rozopnutej vetrovky na hrudi mu vykúkali opičie chlpy. Aj cez kuklu bolo vidieť jeho široké pery nos. Celý bol akýsi široký a zavalitý.
Nevedel som čo robiť. Jana na neho hľadela pevným sebaistým pohľadom.
„Viete, kto som?“
„Je mi jedno kto ste.“ Mal akýsi cudzokrajný prízvuk.
„Nemalo by vám to byť jedno. Viete čo je SIS?“
Na plné hrdlo sa zasmial.
„To určite. Pozeráte veľa detektívok.“
Jana zachovala mrazivý pokoj a sebaistotu. Cítil som, že teraz sa celá situácia láme. Od vzrušenia sa mi nechty zadreli do dlane.
„V ľavom vrecku mám zazipsovaný preukaz. Viete, že ho musíme mať stále pri sebe.“
„Nehraj sa so mnou suka, lebo dopadneš ako tento tu.“ Pištoľou ukázal na mňa. „Pomaly, ale veľmi pomaly otvor to vrecko a modli sa…“
Vytrhol jej kartičku z ruky a striedavo hľadel na ňu a na nás.
„Bľaď“ povedal napokon.
Viditeľne zneistel, ale nevzdával sa.
„A čo, sme hlboko v lese, ani pes po vás neštekne.“
„Mýlite sa, ak si myslíte, že nie ste monitorovaní… BMW X5 SC… a vaša blondína!“
„Máte šťastný deň.“
V očiach sa mu zaiskrilo. Prestal na nás mieriť  a zberal sa na odchod. Vtedy som sa na neho vrhol. Stál však pevne ako dub a striasol ma. Kopol ma, sklonil sa nado mňa, aby ma udrel, vtom mu však Jana kopla zozadu medzi nohy. Na chvíľu stratil pozornosť a v tej chvíli som ho podkopol. Ako však dopadol opäť bleskurýchle vytiahol svoju devinu.
„Stačí,“ vykríkla Jana. V sekunde si kľakla ak spánku mu priložilo svoj malý revolver, ktorý naozaj neviem odkiaľ vytiahla.“
„Suka.“ Zopakoval znova ležiaci byvol od zúrivosti takmer bez seba.
Asi 200 m od nás sme začuli akési detské výkriky a zbadali skupinku na svojej sobotnej prechádzke.
„Pomaly.“
Obaja schovali svoje náčinie a chlapík po chvíli zmizol medzi stromami ako fantóm. Jana mi pomáhala na nohy. Rebrá našťastie zostali celé, ten kop som našťastie dostal pod ne a stlmil som ho nešikovným lakťovým krytom.
„A to som si myslel… že som celkom dobrý bojovník… kto to vlastne bol?“
„Neviem…“
„ Ale veď si povedala…“
„To čo si mi povedal ty.“  Doplnila.

Zrazu sa zošerilo a my sme sa museli vrátiť späť, keď sme nechceli ísť po tme. A to sme veru nechceli. Objal som ju a ona moje objatie opätovala. Vrcholky stromov sa už začali strácať v temnote.

©Peter Tigrov

Reklamy