12.

Ráno mi bolo zle, asi ako nikdy.

A u lekára bol k tomu taký dlhý rad ako za komunizmu pred mäsiarstvom. Vedel som, že nemám inú možnosť, iba ak tam stráviť tie tri-štyri hodiny.  A v práci budem mať prúser. Živnostníci, jednoducho, nemajú čo mávať peenku. Však aj pre mňa bude táto druhou PN v živote. A po prvý krát, to som mal zlomenú nohu.
Čakáreň bola plná trpiacich, kašľúcich, nervóznych ľudí. Dobíjali sa dnu, klopali na dvere, nič im to však nebolo platné. Sestrička bola paňou tohto vesmíru a doktor jeho pánom. Tu iné pravidlá neplatia, len tie ich. Od rána ma strašne, ale strašne bolela hlava. V živote som nič také necítil. Do toho som mal horúčku 39,1, ťažko som dýchal, triasol sa a kašľal. Nadával som si že, čo si namýšľam, že som detektív, že hasím, čo ma nepáli a vyťahujem kostlivcov dávno uložených do hrobu. Od rána som sa snažil dovolať Jane. Zavolala mi, až keď som už asi hodinu sedel v čakárni. S námahou som podišiel k oknu, kde som mal pocit, že ma nikto nepočuje a mnou vymyslenými kryptogramami som jej vysvetlil, že som mal ďalšie dobrodružstvo podobné tomu v sobotu, že som u lekára, lebo mám aj chrípku a že sa určite bude pýtať aj na tú hlavu.

„Mám mu vyklopiť, čo sa stalo?“
„Načo?!“ Odpovedala úsečne a bez pozdravu zložila.
Chcel som sa jej ešte spýtať, čo mám teda povedať, aby to nesmrdelo, ale evidentne si budem musieť niečo vymyslieť vo vlastnej réžii. Akási žena sa začala dusiť a zúrivo sa dobíjala do ordinácie. Chýbal jej jeden horný predný a dva dolné predné zuby. Vyzerala tak bezdomovecky a každého vôkol oslovovala.
„Toto je krajina! Toto je štát! Pokojne nás tu nechajú skapať…“ Hľadala, či niekto naskočí na jej nôtu a prerývané vzdychajúce dýchanie sa jej ešte zhoršovalo. Myslím, že väčšina ju podozrievala z toho, že ich chce predbehnúť a možno ani nie neprávom. Keď niekoho oslovila, snažil sa na ňu nereagovať. Tak som urobil i ja.
„Čo sme to my za národ?! Kopú do nás a my im za to ešte ďakujeme!“ Nebolo jasné, či myslí doktora, štát alebo koho. Či skôr, bolo to až príliš jasné. Všetkých.

Keď vyšla sestrička bola evidentné, že ženu pozná. Žena chcela lieky na astmu, ale sestrička tvrdila, že jej ich doktor predpísal minulý týždeň a že teda ešte musí nejaké mať. Žena tvrdila, že ich stratila. Spor sa stupňoval, až nakoniec bolo počuť ako doktor zavolal na sestričku, nech pani vpustí. My sme to mlčky pozorovali a každý si myslel svoje, iba akýsi puberťák sa nahlas uškrnul, obdivujúc túto predbiehaciu stratégiu. Ďalšie dve hodiny som hral stupídne hry na mobile, kým som sa nedostal dnu.
Doktor bol sympatický autoritatívny chlap, o čosi mladší ako ja. Bolo mi jasné, že aj on by bol najradšej, keby nemal čakáreň stále plnú, že sa o to úprimne snaží, že systém je systém, že on si nevymyslel, že musí toľko vypisovať, že stenografia sa študovala niekde inde… Vždy je nejaké oprávnené „že“. V tomto prípade je však naozaj oprávnené.
Začal ma klasicky prezerať – jazyk, tlak, dýchanie…
„Z čoho máte tú ranu na hlave?“ Spýtal sa, keď to dokončil.
„Spadol som.“
Spýtavo a pozorne sa mi pozrel do očí.
„Na tvrdý kovový predmet podobný tyči alebo obušku.“
„Niečo také.“
Stále čakal.
„Šmykol som sa, podo mnou bolo zábradlie. Na chvíľu som stratil vedomie.“
Vzdychol, ale už nič nepovedal. Svietil mi do očí a sledoval reakcie.
„Zvracali ste?“
„Nie.“
„Točí sa vám hlava?“
„Trochu.“
„Ešte vás pošlem na CRP, kvôli tej chrípke. Už to robíme na počkanie.“
Keď som sa po ďalšej hodine dostal opäť do ordinácie, zahľadel sa na výsledky.
„Ako som si myslel – akútna bronchitída. Musíte si okamžite ľahnúť a ležať. Tekutiny, antibiotiká. Čo sa týka toho druhého, pri zhoršení, ak budete cítiť mdloby, zvracať, okamžite navštíviť lekára, pohotovosť… V správe to máte tak ako ste to uviedli.“

Keď som vyšiel z ordinácie, boli dve hodiny popoludní. Čakáreň bola rovnako plná ako keď som do nej vošiel ja. „V tomto štáte raz niečo praskne,“ pomyslel som si.
Ledva som sa dotrepal do lekárne a potom s ešte väčším sebazaprením domov. Na maily mi svietil odkaz od Bočkaya. Kašlal som na to. Vypol som počítač, zapol telku, uvaril si čaj a začal sa potiť. Teplota mi stúpla na 39,5. Mal som takú triašku, že som sa ani nedokázal odokryť, lebo vzduch v miestnosti ma rezal akoby ho prifúkalo zo Sibíri. Nakoniec som sa k tomu za tlmených výkrikov predsa len musel odhodlať, bol som totiž mokrý ako húf morských myší. Rýchlo som sa prezliekol do suchých vecí, strhol plachtu, hodil namiesto nej na posteľ deku a obrátil vankúš s paplónom. Cítil som sa strašne sám a strašne ubolený. Ležal som, hľadel na nejaké rádobyvtipné hlúposti v televízii a čakal, kým zaberú antibiotiká a teplota trochu klesne. Veľmi sa jej však ísť dole nechcelo. Po troch prezliekaniach som takmer už nemal čo na seba, ani nehovoriac o suchých obliečkach.

O druhej ráno som asi na hodinu zaspal. Keď som sa zobudil, mal som znova triašku, teplota mi však trochu klesla. Nevedel som, čo robiť. Dúfal som, že ráno bude múdrejšie večera, ale nebolo to tak. Zobral som ďalšiu dávku antibiotík, zvesil polosuché veci z radiátorov a pre zmenu dúfal v lepší záver dňa. V pravidelných intervaloch som sa zadúšal kašľom. Prekliaty život! Prekliaty svet! Hromžil som. To nie je možné, aby si telo nevedelo s týmto vírusom či infekciou, či čím, poradiť. To je všetko vďaka zneužívaniu antibiotík a iných moderných liekov, ktoré spôsobilo takéto mutácie bacilov.

Drnčal mi telefón.
„Prepáč, že som ťa včera tak zrušila.“ Povedala Jana.
„V pohode.“
„Ako ti je?“ Spýtala sa asi skôr zo slušnosti.
„Nahovno. Ale poriadne nahovno… čo si chcela? Zistila si niečo?“
„Pozri, možno bude lepšie, ak sa na to celé vykašleš.“
„Choď, vieš kam!“ Tentokrát som ju nenechal dohovoriť ja a nahnevane som telefón odhodil kdesi na posteľ.
Vytočila ma až po Mesiac, či skôr až po Saturn, ale aspoň som na chvíľu zabudol na to ako zle sa cítim.
Večer mi znova stúpala teplota a prekonala aj včerajšie rekordy. Celkom vysilený som sledoval licitovanie exekuovaných skladov na Viasat History. Toto bol hit tejto stanice, ktorá mala v názve dejiny. Tie však dnes asi už nikoho nezaujímajú.
Okolo ôsmej mi niekto vytrvalo zvonil pri dverách. Keď som sa k nim doterigal, stála za nimi Žaneta.

„Pozri, zlatko, nejdem dnu, lebo si vážim svoje zdravie, ale doniesla som ti zopár vecí… Človeku dobre padnú, keď mu je na chuja…“
„Ako si vedela, že budem sám?“ Zaironizoval som.
„Riskla som to.“
„Ja, že ťa poslal Mečúň!“
Nijako ju to nevykoľajilo.
„Ty sa radšej staraj o to, aby si sa čím skôr pozbieral. Vyzeráš ako mŕtvola.“
„Veľa nechýbalo.“ Povedal som vyčerpane.
Nevšímala si to, poslala mi vzdušný bozk a už bola preč.

V jej záchrannom balíčku bolo naozaj všetko. Od nových prestieradiel po ovocie, od všetkých možných sirupov po dobrú knihu. Dashiel Hammet. To potrebujem.
Žaneta Cupáková, s dvoma zverákmi namiesto poprsia. Žaneta Cupáková, nepríjemná suka, čo vie zachrániť. Keby som vedel, že je stále za dverami, tak by som ich určite otvoril a hodil sa jej z vďačnosti za pomoc okolo krku. Samozrejme obrazne.

Ja, Kornel Karovič, som sa ešte nikomu z vďačnosti okolo krku nehodil.