Hľadať

©Peter Tigrov – Šelmy a hyeny

Čítajte o posledných zvyškoch demokracie

Autor

Šelmy a hyeny

https://petertigrov.wordpress.com

Neprehliadnete nás

V predajnej sieti Panta Rhei našu knihu nájdete v sekcii Novinky a Thriller, resp. v e-shope:

https://www.pantarhei.sk/knihy/beletria/detektivky-trilery-horory/selmy-a-hyeny.html

http://www.martinus.sk/?uItem=291561

 

Reklamy
Featured post

Kniha v predaji

Aj vďaka Vašej odozve nakoniec uzrela svetlo sveta aj tlačená verzia knihy s finálnym názvom Šelmy a hyeny (pôvodný pracovný názov znel Svet sa točí, my nie).

Aktuálne je v predaji v sieti kníhkupectiev Panta Rhei a Martinus:

https://www.pantarhei.sk/knihy/beletria/detektivky-trilery-horory/selmy-a-hyeny.html

http://www.martinus.sk/?uItem=291561

 

Ďakujeme za Vašu podporu a nezabudnite naďalej sledovať aj FB profil pre špeciálne ponuky …

Featured post

Peter Tigrov – Šelmy a hyeny – 12 kapitola (pôvodne Svet sa točí, my nie)

12.

Ráno mi bolo zle, asi ako nikdy.

A u lekára bol k tomu taký dlhý rad ako za komunizmu pred mäsiarstvom. Vedel som, že nemám inú možnosť, iba ak tam stráviť tie tri-štyri hodiny.  A v práci budem mať prúser. Živnostníci, jednoducho, nemajú čo mávať peenku. Však aj pre mňa bude táto druhou PN v živote. A po prvý krát, to som mal zlomenú nohu.
Čakáreň bola plná trpiacich, kašľúcich, nervóznych ľudí. Dobíjali sa dnu, klopali na dvere, nič im to však nebolo platné. Sestrička bola paňou tohto vesmíru a doktor jeho pánom. Tu iné pravidlá neplatia, len tie ich. Od rána ma strašne, ale strašne bolela hlava. V živote som nič také necítil. Do toho som mal horúčku 39,1, ťažko som dýchal, triasol sa a kašľal. Nadával som si že, čo si namýšľam, že som detektív, že hasím, čo ma nepáli a vyťahujem kostlivcov dávno uložených do hrobu. Od rána som sa snažil dovolať Jane. Zavolala mi, až keď som už asi hodinu sedel v čakárni. S námahou som podišiel k oknu, kde som mal pocit, že ma nikto nepočuje a mnou vymyslenými kryptogramami som jej vysvetlil, že som mal ďalšie dobrodružstvo podobné tomu v sobotu, že som u lekára, lebo mám aj chrípku a že sa určite bude pýtať aj na tú hlavu.

„Mám mu vyklopiť, čo sa stalo?“
„Načo?!“ Odpovedala úsečne a bez pozdravu zložila.
Chcel som sa jej ešte spýtať, čo mám teda povedať, aby to nesmrdelo, ale evidentne si budem musieť niečo vymyslieť vo vlastnej réžii. Akási žena sa začala dusiť a zúrivo sa dobíjala do ordinácie. Chýbal jej jeden horný predný a dva dolné predné zuby. Vyzerala tak bezdomovecky a každého vôkol oslovovala.
„Toto je krajina! Toto je štát! Pokojne nás tu nechajú skapať…“ Hľadala, či niekto naskočí na jej nôtu a prerývané vzdychajúce dýchanie sa jej ešte zhoršovalo. Myslím, že väčšina ju podozrievala z toho, že ich chce predbehnúť a možno ani nie neprávom. Keď niekoho oslovila, snažil sa na ňu nereagovať. Tak som urobil i ja.
„Čo sme to my za národ?! Kopú do nás a my im za to ešte ďakujeme!“ Nebolo jasné, či myslí doktora, štát alebo koho. Či skôr, bolo to až príliš jasné. Všetkých.

Keď vyšla sestrička bola evidentné, že ženu pozná. Žena chcela lieky na astmu, ale sestrička tvrdila, že jej ich doktor predpísal minulý týždeň a že teda ešte musí nejaké mať. Žena tvrdila, že ich stratila. Spor sa stupňoval, až nakoniec bolo počuť ako doktor zavolal na sestričku, nech pani vpustí. My sme to mlčky pozorovali a každý si myslel svoje, iba akýsi puberťák sa nahlas uškrnul, obdivujúc túto predbiehaciu stratégiu. Ďalšie dve hodiny som hral stupídne hry na mobile, kým som sa nedostal dnu.
Doktor bol sympatický autoritatívny chlap, o čosi mladší ako ja. Bolo mi jasné, že aj on by bol najradšej, keby nemal čakáreň stále plnú, že sa o to úprimne snaží, že systém je systém, že on si nevymyslel, že musí toľko vypisovať, že stenografia sa študovala niekde inde… Vždy je nejaké oprávnené „že“. V tomto prípade je však naozaj oprávnené.
Začal ma klasicky prezerať – jazyk, tlak, dýchanie…
„Z čoho máte tú ranu na hlave?“ Spýtal sa, keď to dokončil.
„Spadol som.“
Spýtavo a pozorne sa mi pozrel do očí.
„Na tvrdý kovový predmet podobný tyči alebo obušku.“
„Niečo také.“
Stále čakal.
„Šmykol som sa, podo mnou bolo zábradlie. Na chvíľu som stratil vedomie.“
Vzdychol, ale už nič nepovedal. Svietil mi do očí a sledoval reakcie.
„Zvracali ste?“
„Nie.“
„Točí sa vám hlava?“
„Trochu.“
„Ešte vás pošlem na CRP, kvôli tej chrípke. Už to robíme na počkanie.“
Keď som sa po ďalšej hodine dostal opäť do ordinácie, zahľadel sa na výsledky.
„Ako som si myslel – akútna bronchitída. Musíte si okamžite ľahnúť a ležať. Tekutiny, antibiotiká. Čo sa týka toho druhého, pri zhoršení, ak budete cítiť mdloby, zvracať, okamžite navštíviť lekára, pohotovosť… V správe to máte tak ako ste to uviedli.“

Keď som vyšiel z ordinácie, boli dve hodiny popoludní. Čakáreň bola rovnako plná ako keď som do nej vošiel ja. „V tomto štáte raz niečo praskne,“ pomyslel som si.
Ledva som sa dotrepal do lekárne a potom s ešte väčším sebazaprením domov. Na maily mi svietil odkaz od Bočkaya. Kašlal som na to. Vypol som počítač, zapol telku, uvaril si čaj a začal sa potiť. Teplota mi stúpla na 39,5. Mal som takú triašku, že som sa ani nedokázal odokryť, lebo vzduch v miestnosti ma rezal akoby ho prifúkalo zo Sibíri. Nakoniec som sa k tomu za tlmených výkrikov predsa len musel odhodlať, bol som totiž mokrý ako húf morských myší. Rýchlo som sa prezliekol do suchých vecí, strhol plachtu, hodil namiesto nej na posteľ deku a obrátil vankúš s paplónom. Cítil som sa strašne sám a strašne ubolený. Ležal som, hľadel na nejaké rádobyvtipné hlúposti v televízii a čakal, kým zaberú antibiotiká a teplota trochu klesne. Veľmi sa jej však ísť dole nechcelo. Po troch prezliekaniach som takmer už nemal čo na seba, ani nehovoriac o suchých obliečkach.

O druhej ráno som asi na hodinu zaspal. Keď som sa zobudil, mal som znova triašku, teplota mi však trochu klesla. Nevedel som, čo robiť. Dúfal som, že ráno bude múdrejšie večera, ale nebolo to tak. Zobral som ďalšiu dávku antibiotík, zvesil polosuché veci z radiátorov a pre zmenu dúfal v lepší záver dňa. V pravidelných intervaloch som sa zadúšal kašľom. Prekliaty život! Prekliaty svet! Hromžil som. To nie je možné, aby si telo nevedelo s týmto vírusom či infekciou, či čím, poradiť. To je všetko vďaka zneužívaniu antibiotík a iných moderných liekov, ktoré spôsobilo takéto mutácie bacilov.

Drnčal mi telefón.
„Prepáč, že som ťa včera tak zrušila.“ Povedala Jana.
„V pohode.“
„Ako ti je?“ Spýtala sa asi skôr zo slušnosti.
„Nahovno. Ale poriadne nahovno… čo si chcela? Zistila si niečo?“
„Pozri, možno bude lepšie, ak sa na to celé vykašleš.“
„Choď, vieš kam!“ Tentokrát som ju nenechal dohovoriť ja a nahnevane som telefón odhodil kdesi na posteľ.
Vytočila ma až po Mesiac, či skôr až po Saturn, ale aspoň som na chvíľu zabudol na to ako zle sa cítim.
Večer mi znova stúpala teplota a prekonala aj včerajšie rekordy. Celkom vysilený som sledoval licitovanie exekuovaných skladov na Viasat History. Toto bol hit tejto stanice, ktorá mala v názve dejiny. Tie však dnes asi už nikoho nezaujímajú.
Okolo ôsmej mi niekto vytrvalo zvonil pri dverách. Keď som sa k nim doterigal, stála za nimi Žaneta.

„Pozri, zlatko, nejdem dnu, lebo si vážim svoje zdravie, ale doniesla som ti zopár vecí… Človeku dobre padnú, keď mu je na chuja…“
„Ako si vedela, že budem sám?“ Zaironizoval som.
„Riskla som to.“
„Ja, že ťa poslal Mečúň!“
Nijako ju to nevykoľajilo.
„Ty sa radšej staraj o to, aby si sa čím skôr pozbieral. Vyzeráš ako mŕtvola.“
„Veľa nechýbalo.“ Povedal som vyčerpane.
Nevšímala si to, poslala mi vzdušný bozk a už bola preč.

V jej záchrannom balíčku bolo naozaj všetko. Od nových prestieradiel po ovocie, od všetkých možných sirupov po dobrú knihu. Dashiel Hammet. To potrebujem.
Žaneta Cupáková, s dvoma zverákmi namiesto poprsia. Žaneta Cupáková, nepríjemná suka, čo vie zachrániť. Keby som vedel, že je stále za dverami, tak by som ich určite otvoril a hodil sa jej z vďačnosti za pomoc okolo krku. Samozrejme obrazne.

Ja, Kornel Karovič, som sa ešte nikomu z vďačnosti okolo krku nehodil.

Featured post

Šelmy a hyeny (pôvodne Svet sa točí, my nie) (11 kapitola z 34)

11.

V nedeľu sme hrali ligu v Modre. Hraciu miestnosť mali v miestnej základnej škole. Na stenách viseli detské obrázky a dospelí chlapi si medzi nimi žmýkali svoje opotrebované mozgové závity. Bolel ma trup a pravá ruka, ktorou som ten kop stlmil. Oproti mne sedel starý rozložitý chlap, z ktorého vyžarovala rozvážnosť a odhodlanie. Napriek tomu, že ako biely otváral hru klasickým otvorením D2-D4, Jf6, ktoré musel použiť nespočetne veľa krát vo svojom živote, dumal nad ním akoby to robil po prvý krát. Otvorenie väčšinou prebieha rýchlo, on však nad všetkým neskutočne dlho premýšľal. Aj keď sa konečne rozhodol, ktorou figúrkou potiahne, vzal ju do rúk a neuveriteľne dlho otáľal, kým ju zdvihol zo šachovnice. Položil ju na jedno políčko, na druhé, späť na prvé a až potom ju definitívne pustil. Pravidlá mu to dovoľovali, len musel potiahnuť tou figúrkou, ktorej sa dotkol. V druhej polovici partie som si už bol istý, že to robí zámerne. To som už ale napriek sľubnej pozícii strácal pešiaka. Keď videl, že to so mnou nebude až také ľahké, začal hlučne smrkať. Na začiatku to robil len občas, teraz však trúbil ako umierajúci slon. Vždy pritom vytiahol zasoplenú vreckovku a utieral sa do nej. No a do toho sa tváril tak sebavedome a normálne, dokonca prívetivo, že to človeka odzbrojovalo, aby sa akokoľvek ozval. Všetci už dohrali a my sme sa stále trápili. Ostatní stáli naklonení okolo nás a ja som si uvedomoval, že s každou minútou rastie percento pravdepodobnosti, že sa stanem ďalšou obeťou chrípkovej epidémie, ktorá práve zúrila. Napriek tomu som však bojoval. Keďže na začiatku stratil priveľa času, snažil som sa udržať ho v strednej hre tak dlho ako sa dalo. Nevymieňal som figúry ustupoval som a keď to bolo potrebné dokonca aj opakoval ťahy. V koncovke už úplne znervóznel, zostávali mu len 2 minúty. AJ trúbiť zabudol. Ja som tiež ťahal rýchlo, aby nemal čas rozmýšľať keď som bol na ťahu ja. A tak sa stalo, že som sa stal hrdinom dňa. Môj bod totiž rozhodol o našom víťazstve. Chalani boli nadšení, lebo sme si takto udržali nádej na postup do vyššej ligy.

Šli sme piati jedným autom a cestou domov sme sa ešte zastavili v Bratislavskom pivovare na pive. Dvaja, čo pokračovali do Zohora si dali po dve kofoly a pokračovali v ceste domov. My statní sme si dávali miestne pivo, z ktorého ma väčšinou bolela hlava. Začali ma štípať oči a nos som už mal mierne zapchatý. Asi sa tej chrípke nevyhnem. Bolo však dobre. S Karolom a Jožom, ITečkármi sme rozoberali zápas, Barcelonu a Sagana.
Asi pri treťom sa ma Karol spýtal.
„Ty Koro, vieš, že sa na teba niekto vypytoval?“
„Ako to myslíš?“
„Tak ako hovorím, minulú nedeľu keď si nemohol, prišiel chlapí k nám do klubu, ukázal preukaz…“
„Aký preukaz?“
„A čo je viem, bol tam štátny znak…“
„Tvrdil, že je z kriminálky, ale podľa mňa bol tajný…“ Pridal sa do rozhovoru Jožo.
„Tajný?“
„Nechcel vedieť nič konkrétne, iba aký si chalan, či si nervák, či poznáme tvoje frajerky…“ Pokračoval Karol.
„Aj tak sme to celé hrali do autu… nie sme blbí.“ Pokračoval Jožo.
„Vieš, čo to malo byť?“ Spýtal sa Karol.
Pokrčil som plecami. Pokrčil som plecami a odvrátil zrak. V rohu, na opačnej strane sály si práve sadal za stôl Mečúň. Bol ku mne čelom, ale nezbadal ma. Oproti nemu sedela nejaká žena. Zdala sa mi povedomá, ale nedovidel som tak ďaleko.

S chalanmi som si dal ešte jedno na cestu a pobrali sme sa domov. Ráno sme všetci vstávali do práce. Ešte pár krát som sa pozrel Mečúňovým smerom, neviem či si ma všimol, ale tú ženu som nerozoznal. Pred krčmou som sa rozlúčil s Karolom a Jožom a odbočil som opačne ako oni.
„Máš tu niekde nablízku nejakú čajočku, čo?“ dobrotivo si rypol Jožo. „Ach vy umelci…“
Nereagoval som, len som sa neurčito uchechtol. Popár minútach, keď som mal istotu, že sú ďaleko, som sa otočil a vrátil sa pred pivovar. Bolo dosť chladno, ale nedalo mi to. Hádam budem mať šťastie a zistím, s kým to tam je. Hnusák hnusný, len sa na tú jeho slizkú hranatú hlavu pozriem a mám koprivku. Blížila sa polnoc, chlad sa zvyšoval a ja som si tam stále podupkával premrznutý na kosť. Už aj ja som pokašliaval, a pri tom som si pripomínal, toho starého prefíkanca, ktorého som porazil. Vymýšľal som pri tom všelijaké spôsoby ako vojsť dovnútra a zistiť s kým tam toľko vysedáva a popíja. Žiadny sa mi však nezdal dobrým riešením.
Zrazu sa dvere otvorili a vyšiel z nich Mečúň v družnom rozhovore so Žanetou. Takže Žaneta. Čo tá tu robí? Vyzerali ako veľmi dobrí starí známi. Dokonca sa mu zavesila na rameno. Taxík už čakal na Dunajskej. Keď sa lúčili posunul jej veľmi nenápadne obálku, ona si potom so spokojným úsmevom sadla do auta a odišla.
Ja som sa pobral ďalej za Mečúňom, ktorý pokračoval ďalej pešo. Kráčal presne ako bulo. Ako bulo, ktorý zliezol z lazov a teraz sa tvári, že je pán sveta, teda prinajmenšom Bratislavy. Ukradne si pár miliónov a už mu nestačí ani americký prezident. A pritom vždy bol a bude len taký riťolezecký jebko.
Tomu koho potrebuje, alebo si aspoň myslí, že mu bude užitočný vlezie do útrob zadom a vylezie ústami. Peter Mečúň – jebo sveta.
Kráčal obozretne akoby mal pocit, že ho niekto sleduje. Ja som však bol presvedčený, že ma nevidí. Niekde na Palisádoch zabočil do tmavej uličky. Čosi ma varovalo, aby som tam za ním nešiel. Zvedavosť však bola silnejšia. Z tmy sa vynorila postava a zrazila ma na zem úderom do zátylku.

To bolo všetko. Neviem ako dlho som tam ležal, keď som sa však prebral, už svitalo. Taxikár videl v akom som stave a nechcel ma zobrať. Napriek tom, že na hlavu som si dal čiapku, aby na temene nebola vidieť zlepená krv. Keď som ho prenasledoval, mal som ju vo vrecku vetrovky. Ukázal som mu novinársky preukaz a povedal som, že nie som opitý, iba dobitý. Naveľa povolil. Sadol som si dozadu s úľavovým pocitom, že o chvíľu budem doma. Doma, v teple. Dve bitky za dva dni, to by bolo na každého veľa.

Keď som prišiel domov, dal som si dlhú horúcu sprchu, napísal som mail do roboty, že som chorý. Nepovedal by som, že som zaspal, jednoducho som upadol do bezvedomia.
Ráno mi bolo zle asi ako nikdy.

©Peter Tigrov

Featured post

Šelmy a hyeny (pôvodne Svet sa točí, my nie) (10 kapitola)

10.

V sobotu sme si išli s Janou zabehať do lesa nad Dlhými Dielmi. Mala obdivuhodnú kondičku, chcela si to dať cez les až do Dúbravky, keď však postrehla ako som na tom s dychom, putovali sme skôr len takým zrýchleným krokom. Na stromoch len kde tu povieval nejaký ten list, väčšina ich súrodencov nám už tvorila mäkkú prikrývku pod nohami. Jana sa znova pretransformovala. Vyzerala ako klasická manažérka utekajúca pre zdravie a so zdravím. Mala na sebe kvalitnú športovú súpravu, štýlové zlaté Niky a vlasy pevne zopnuté. Miesto okuliarov si nasadila čočky, čo jej dodávalo úplne iný výraz. Z očí jej sálala akási autorita a ostrosť. Áno, ostrosť je ten správny výraz. Teraz keď sa na mňa pozorne pozrela mal som problém zniesť jej pohľad, dievčatko vystriedala skúsená prezieravá žena. Čím ďalej viac som si uvedomoval, že vlastne o nej nič neviem. Nič osobné. Či niekoho má, čo má rada, komu sa vyplače, keď to na ňu príde. Každá žena niekoho takého potrebuje, aspoň tie čo som doteraz poznal to potrebovali. A častokrát som tou bútľavou vŕbou bol ja.

„Včera mi zavolal Ondrej Kittner. Potvrdil, že nenašli vôbec žiadne stopy. Dokonca ani po psovi, ktorý niekde zmizol.“
Vážne prikývla. „To sedí.“
Spoza polooblačnej oblohy na nás vykukli slnečné lúče. Pozrel som hore a pozoroval som ako rýchlo putujúci oblak tie lúče čochvíľa zakryje. Už už sa k nemu blížil, keď  zrazu slnko zo seba vydalo ešte jeden posledný a najsilnejší lúč. Potom sa znova zamračilo.
„Aká bola Saša?“ spýtala sa vtom Jana.
„Ťažko povedať. Iná ako ostatné… viem znie to ako strašné klišé. Pre mňa bola iná. Cítil som sa pri nej tak slobodne. Akosi som stratil všetky pochybnosti, bolo mi tak ľahšie na svete. Dodávala mi vieru, že je všetko tak ako má byť. Problémy čo som mal a bolesti čo som dovtedy mal sa mi zdali byť malicherné…“
„Hm, ale teraz skôr hovoríš o sebe.“
„Ako to myslíš?“
„Pýtala som sa aká bola…, nie čo v tebe vyvolávala a ako si sa pri nej cítil…“
To čo povedala ma zabolelo. Ani neviem prečo. Zamyslel som sa.
„Určite bola náladová… ale mne to nevadilo.“ Zháčil som sa. „Rozumiem, nie o mne…,“ poznamenal som skôr pre seba.“ Áno, ťažko o nej čokoľvek definitívne povedať… iba ak to, že bola premenlivá… nedalo sa v nej vyznať. Nikdy pri ničom nevydržala. Ale to sme boli mladí… A potom vznikali také vtipné príbehy ako že mi jeden deň povedala, že miluje narcisy, tak som jej ich na druhý deň kúpil a ona celú tú kyticu vyhodila von z okna, s tým, že ich nenávidí. Ale keď aj bola niekedy nervózna, potom zas bola milá ako nik…“
Zmĺkol som. Uvedomil som, že moje dojmy sú akési rozpačité, že ju vlastne obhajujem, že v nej vôbec nemám jasno.
„Jasné, že v nej nemám jasno. Zlomila ma.“ Povedal som nahlas trochu nasrdene.
Jana na mňa skúmavo zboku pozrela.
„Ako dlho ste boli spolu?“
„Dva a pol roka.“
„S Kápom spávala 2 roky.“
„Čože? Ako to vieš?“ Vzápätí som si uvedomil, že moja otázka je zbytočná.
„Netvár sa. Vieš, že spávala s kápom..“
„Prikývol som.“
„Muselo v nej niečo byť,“ Povedala napoly pre seba.
„Bola s ním aj keď… keď sa jej to stalo?“
„To nevieme.“
„Ako to?“
„Krútilo sa okolo nej veľa záujmov a nie sme si istí.“
„A čo Malík.“
„Čo Malík?“
„Ťahala to s ním? Myslím politicky…“
„Ani to nevieme.“
„Aha..“ Poznamenal som posmešne. A v duchu: „A čo vlastne viete.“
„Počkaj! Jedna z verzií je, že sa pred jej smrťou rozkmotrili.“
„Ako rozkmotrili?“
„Tak ako hovorím, je možné, že ho vydierala alebo sa pridala na jednu z dvoch strán, alebo už len toho mala jednoducho dosť.“
„Takže myslíš, že ju niekto naozaj zabil?“
„Je to najpravdepodobnejšie.“
„Máš nejaký dôkaz?“
„Povedzme to takto: na základe našich indícii sme oprávnení to predpokladať.“
Bolo zbytočné sa pýtať akých indícií.
„A čo s tým budete robiť.“
„Pravdepodobne nič. Ale závisí…“
„No výborne, takže vrah si bude veselo behať po svete aj keď vieme kto to je…“
„To som nepovedala! A my nie sme vyšetrovací orgán…“
„A čo ste? Načo sa tu teda hrám na detektíva….“
„Nenútila som ťa…“
„Na to, aby si prišiel o svoju kožu novinárik…“

Obrátili sme sa a za nami stál objemný chlapík v kukle a s pištoľou. Z rozopnutej vetrovky na hrudi mu vykúkali opičie chlpy. Aj cez kuklu bolo vidieť jeho široké pery nos. Celý bol akýsi široký a zavalitý.
Nevedel som čo robiť. Jana na neho hľadela pevným sebaistým pohľadom.
„Viete, kto som?“
„Je mi jedno kto ste.“ Mal akýsi cudzokrajný prízvuk.
„Nemalo by vám to byť jedno. Viete čo je SIS?“
Na plné hrdlo sa zasmial.
„To určite. Pozeráte veľa detektívok.“
Jana zachovala mrazivý pokoj a sebaistotu. Cítil som, že teraz sa celá situácia láme. Od vzrušenia sa mi nechty zadreli do dlane.
„V ľavom vrecku mám zazipsovaný preukaz. Viete, že ho musíme mať stále pri sebe.“
„Nehraj sa so mnou suka, lebo dopadneš ako tento tu.“ Pištoľou ukázal na mňa. „Pomaly, ale veľmi pomaly otvor to vrecko a modli sa…“
Vytrhol jej kartičku z ruky a striedavo hľadel na ňu a na nás.
„Bľaď“ povedal napokon.
Viditeľne zneistel, ale nevzdával sa.
„A čo, sme hlboko v lese, ani pes po vás neštekne.“
„Mýlite sa, ak si myslíte, že nie ste monitorovaní… BMW X5 SC… a vaša blondína!“
„Máte šťastný deň.“
V očiach sa mu zaiskrilo. Prestal na nás mieriť  a zberal sa na odchod. Vtedy som sa na neho vrhol. Stál však pevne ako dub a striasol ma. Kopol ma, sklonil sa nado mňa, aby ma udrel, vtom mu však Jana kopla zozadu medzi nohy. Na chvíľu stratil pozornosť a v tej chvíli som ho podkopol. Ako však dopadol opäť bleskurýchle vytiahol svoju devinu.
„Stačí,“ vykríkla Jana. V sekunde si kľakla ak spánku mu priložilo svoj malý revolver, ktorý naozaj neviem odkiaľ vytiahla.“
„Suka.“ Zopakoval znova ležiaci byvol od zúrivosti takmer bez seba.
Asi 200 m od nás sme začuli akési detské výkriky a zbadali skupinku na svojej sobotnej prechádzke.
„Pomaly.“
Obaja schovali svoje náčinie a chlapík po chvíli zmizol medzi stromami ako fantóm. Jana mi pomáhala na nohy. Rebrá našťastie zostali celé, ten kop som našťastie dostal pod ne a stlmil som ho nešikovným lakťovým krytom.
„A to som si myslel… že som celkom dobrý bojovník… kto to vlastne bol?“
„Neviem…“
„ Ale veď si povedala…“
„To čo si mi povedal ty.“  Doplnila.

Zrazu sa zošerilo a my sme sa museli vrátiť späť, keď sme nechceli ísť po tme. A to sme veru nechceli. Objal som ju a ona moje objatie opätovala. Vrcholky stromov sa už začali strácať v temnote.

©Peter Tigrov

Featured post

Šelmy a hyeny (pôvodne Svet sa točí, my nie) (9 kapitola)

9.

Ondrej Kittner patril do partie, s ktorou som pred pár rokmi chodil hrávať squash. Potom ma z toho začali  bolieť kolená. Boli to milí chlapíci, len väčšinou priveľmi súťaživí. Samozrejme aj ja som bol v športe poriadne ambiciózny, dokonca ma niektorí pri ňom pokladali až za nerváka, čo samozrejme nebola pravda. Áno kričal som, hádzal raketu a tak podobne, ale to len preto, že som sa potreboval odreagovať. No dobre, tak trochu som pri športe nervák bol. Trošku.
Ondra som nepoznal tak dobre, aby som sa s ním pravidelne stretával, ale ani tak zle, že by som ho bez problémov nezavolala na obed.
Keď vošiel do malého útulného sushi baru, všimol som si, že pribral. A dosť. Mal okrúhlu tvár s malým nosom a blonďavé vlasy, ktoré mu lemovali tvár. Pohyboval sa ešte komótnejšie ako obyčajne a málokto by povedal, že pod tou maskou ťarbavca sa nachádza mrštný a nadaný športovec.
„Už aj ja som si načal kolená,“ povedal po tom ako sme si podali ruky a usadili sa.
Keď si sadol, jeho pivné brucho bolo ešte markantnejšie. Na jeho konci mu z nohavíc vyliezala košeľa.
„Chalani ešte hrávajú, ale ja som to už zabalil. A kto vie či sa k tomu ešte vrátim. Na ľavom mi vyoperovali meniskus, pravé zas bolí ako hovädo a nevedia čo mu je. Aby som sa trochu vykompenzoval, hrám aspoň poker na nete. Je to celkom sranda. Skúšal si to?
„Asi raz, možno dva razy. Prišiel som o 10 Euro a mal som toho dosť.“
„No hej, poker je veda. Treba to vedieť, počítať, blafovať a tak…“
„Zaujímavé…“
„Čo mám robiť. Keď začne Marte hrabať, zavriem sa, poviem, že musím ešte robiť na prípade a trochu si zahrám…“
S porozumením som pokýval hlavou.
„…ľuďom úplne hrabe a tie tlaky čo sú dnes. Kradnú čím ďalej viac a tým viac sa aj boja. O rok budem môcť ísť do dôchodku a naozaj uvažujem, že začnem nový život… ale kto vie?“
„No hej, vy môžete ísť skôr… a nebude ti to chýbať?“
„Čo myslíš, že mi nebude chýbať… samé stresy a nahovno plat?“
„Napätie..“ Nadhodil som.
„Daj pokoj,  v tomto štáte , kde nič nefunguje to nie je napätie… to je v telke… je to každodenný boj o holý krk.“
Skúmavo som na neho pozrel.
„Počuj Ondro, potrebujem sa ťa niečo opýtať. Samozrejme, ak nemôžeš hovoriť, pohoda.“
„Tak to vysyp!“
„Ide o Malíka.“ Oznámil som.
Zarazil sa, ale zostal prívetivý.
„Dopočul som sa, že si na tom robil?“
„Odkiaľ to vieš?“ Potom mávol rukou. „Jasné vy novinári.“
„Môžeš mi o tom povedať?“
Nepovedal nič, len na mňa ďalej spýtavo hľadel. Nemohol som mu povedať celú pravdu, ale ani klamať som dobre nevedel.
„Nejde o článok. Saša Mrázová bola moja prvá žena. Prvá a posledná. Podľa všetkého sa zabila. Bola pravou rukou Malíka a jeho rodina. A Malík sa zabil deň po nej. Chcem zistiť o čo ide. Neviem prečo. Jednoducho ma to celé mrzí, mám pocit, že jej to dlžím a nechcem, aby sa to niekomu len tak prepieklo…“
„A to ti mám veriť, že nejde o článok?“ Pousmial sa. „To hovor vieš komu…“
Nepovedal som na to nič.
„Pozri, samozrejme nesmieš ma nikde citovať alebo čo, ale… na mieste sme nenašli nič, čo by nasvedčovalo cudzie zavinenie… laborka tiež nepreukázala, žiadne stopy násilia ani jedy v tele… ak ho k tomu aj niekto donútil, musel ho zhypnotizovať alebo čo… motívy sme neskúmali, šéfstvo zhora zatrhlo akékoľvek špáranie sa v tom… veď vieš teraz pred voľbami sú všetci strašne nervózni.. tá Mrázová… dve samovraždy za sebou, to bola asi náhoda. Aj keď,“ poškrabal sa na temene okrúhlej hlavy. „Keby to bolo na mne, trochu by som si na to posvietil. Tá samovražda bola až príliš dokonalá. Všade sterilne poupratované, akoby ten dom nikdy nikto nenavštívil…!
„A čo rodina?“
„Odcestovala deň predtým do Španielska. Mal dve dcéry. Dcérušky vysoká trieda, každá kabriolet za 50000…!“
„Vypočúvali ste ich?“
„Nie som im telefonoval. Ani na pohrebe sme neboli.“
„A po nich ste odtlačky alebo stopy v dome tiež nenašli…?“
„Hm, nie… teda neviem, ale to ti môžem zistiť… zaujímavé…“
Myšlienky sa mu vydali po svojej vlastnej ceste.
Číňanky v sushi bare boli príjemne nepríjemné ako vždy. Človek by si vedel predstaviť, že by ho vedeli aj mučiť s tým okato umelým úsmevom. Sushi bar mal svoju domácu pani, nejakí belosi jej krajanské otrokyne vôbec nezaujímali. Pre ich osud bolo dôležité čo povie mamasita Li.
Dali sme si all you can eat a Ondro do seba nasúkal zo 30 kúskov sushi napriek tom,  že ryžu, na ktorej je prichytené surové mäso robia v týchto baroch tak sýtu ako sa len dá.
„Ondro Kittner, postrach sushi barov.“
Zasmial sa a spokojne si potľapkal ovisnuté brucho.
„Pribral som 15 kilo. Keď to takto pôjde ďalej, budem nosiť traky…“
„Alebo kimono.“
Znova sa zasmial.
„Hasíš, čo ťa nepáli,“ povedal na ulici keď sme lúčili. „Ale ako sa hovorí, kto chce kam, pomôžme mu tam… zavolám ti..“

Keď som prišiel k autu, všimol som si, že hneď vedľa mňa parkovala mne známa X5. Vo vnútri sedeli dva páry očí, ktoré ma sústredene pozorovali. Otočil som k nim, oni však hneď zmenili uhol pohľadu. Bez rozmýšľania som k nim vyrazil. Zdalo sa mi, že blondína niečo vyštekla na šoféra, ten naštartoval a ufujazdili preč skôr ako som dorazil k autu.
„Asi by som si mal teraz zavolať zásahovú jednotku, či nemám v aute bombu,“ pomyslel som si.
„Aj keď dnes sa už nezabíja ako v 90tych rokoch. Dnes sa už zabíja samovraždou… ale taká nehoda je tiež spôsob!“

Ani mne samému to nebolo smiešne.

Featured post

Svet sa točí, my nie (8 kapitola)

8.

Keď som sa ráno zobudil a ešte so zalepenými viečkami vyzrel von oknom, na trávniku medzi bytovkami a na autách som zbadal biely povlak. Prvá srieň v tomto roku. Ružové líca ľudí ponáhľajúcich sa do práce vydychovali bielu paru. Slnko sa prevalilo do znamenia Škorpióna a ja som toto obdobie nemal rád. Pán jesene si so sebou berie na zimný spánok, čo sa mu zachce. Ešte že máme médiá, ktoré nám tak úspešne pomáhajú nemyslieť.  Zimy síce nie sú to čo bývali, ale ľudstvo vo vyspelejšej časti sveta ich aj tak strávi hlivením pred obrazovkami pojedajúc všelijaké jedy. Či už potraviny plné pesticídov alebo mediálne posolstvá plné zbytočností a nešťastia. Chvíľu som mal pocit, že vidím aj snehové vločky ako pokojne a neoblomne padajú na zem. Zamrznuté kvapky prinášajúce chlad a vlhkosť. Úzkosť. Všetko zbytočné odíde pri tejto mrazivej skúške, vyhnije a odíde. November.

Ubehli dva týždne od nášho stretnutia s Janou. Zbieral som silu. No a dnes ráno som vytočil Marošovo číslo.
„Ahoj Maroš.“
„Ahoj,“ ozvalo sa sucho po hodnej chvíli.
„Chcem sa s tebou porozprávať o Saši.“
Zase ticho.
„Zbláznil si sa? Daj mi pokoj!“
Aj cez mobil som podľa tónu vycítil, že ide zložiť. Na skladanie telefónov som bol odborník.
„Mám jej fotku s Malíkom.“
Nezložil.
„A čo?!“
Tentokrát som si dal na čas ja.
„Ty mi povedz…“ povedal som sebavedome. Riskoval som.
„Dobre, Príď ku mne.“
„Dobre, po šiestej budem doma.“

Tma teraz prichádzala náhle. Ako trojkový kôš v basketbale, keď hráči do poslednej chvíle márne dúfajú, že súper z tej diaľky nevystrelí. Pred dvadsiatimi dňami som tu postával a fajčil cigaretu, teraz som si pre istotu nezobral zo sebou nič čo obsahuje nikotín. Ťažoba v žalúdku vo mne vyvolával nepríjemný stiesnený pocit.
Keď mi Maroš otvoril vyzeral absolútne vyrovnaný. Mal čierne, vždy upravené vlasy a tvár, ktorá akoby zaspala vo vývoji. Bola akoby detská, trochu príliš opuchnutá a nehodila sa na dospelého muža v zrelom veku. Šmrncovné modré okuliare však ukrývali nebezpečný a zároveň ostražito zastretý pohľad.
„Mám otvorenú výbornú starú škótsku.“
„Dobre.“
Poriadne mi nalial a ja som si poriadne odpil.
„V podstate si mal také isté možnosti,“ spustil. „Ty si si vybral tento život bez zodpovednosti, bez cieľa. Ono to nie je ľahké mať rodinu, starať sa o ňu, viesť ľudí, zodpovedať za nich.“
Ešte vždy ma podceňoval. Ľudia to občas zvykli robiť, čo mi dodávalo výhodu. Po vrieskajúcom Marošovi plačúcom nad mŕtvolou svojej ženy už nebolo ani chýru ani slychu. Oddychovala navždy zakopaná niekde pod čiernou zemou.
„Kde je vlastne pochovaná?
Jemne ním trhlo.
„V Slávičom. Prečo si neprišiel na pohreb.“
„Nikto ma nepozval.“
„Na také veci sa nepozýva, tam sa jednoducho ide.“
„Nevedel som o tom.“
Uvedomil som si, že za tie roky si zvykol v rozhovoroch dominovať. Robil to nenápadne a s istotou. Kde bol ten ostýchavý uhrovitý prehľadný intrigán, ktorého som voľakedy poznal. Zostal sa korčuľovať niekde na Železnej studničke. Teraz som mal pred sebou ostrieľaného sebaistého manipulátora.
„Teraz sa na mňa nenahnevaj, ale prečo vlastne otravuješ. Prečo si tu a čo chceš!?“
„Chcem vedieť, prečo umrela Saša?“
„Ako to mám vedieť. To sa ti tu mám spovedať zo svojho manželstva. Lekársky nález poznáš.“
„Áno, zobrala príliš veľa sedatív a už sa neprebrala.“
„A?“
„Kedy ich začala brať?“
„A čo si ty, policajt. Pozri! Manželstvo nie je prechádzka ružovou záhradou,“ s obľubou používal takéto otrepané prirovnania. „Čo so sme si, to sme si. Vždy som ju miloval, vždy… ale ľahkú povahu nemala… a ty to dobre vieš. My sme mali deti! A to je niečo úplne iné, to nie je frajerenie sa a rozoberanie sprostostí…“
„Prečo ich začala brať?“
„Lebo chcela… čo ja viem…“
Získaval som prevahu ja, chcel som v ňom nájsť toho neistého chlapca, ktorý nikdy neudržal tajomstvo.
„Prečo bola nešťastná?“
„Nebola nešťastná… nič jej nebolo dobré… nič ju neuspokojovalo. Ani deti. Tak sa dala na politiku. Doviedol ju tam ten jej strýko… Malík. Tiež  podarený týpek, svätá tvárička a pritom zlodej najvyššieho druhu… chcel ojebať všetkých až mu to nevyšlo…“
Kusol si do pery, lebo si uvedomil, že asi pustil niečo čo nemal. Presne ako keď dostal gól medzi nohy, vždy sme ho totiž dali do brány.
„Vieš Koro, svet je taký aký je! Nie je iný. Nie je taký ako sme si ho vysnívali, keď sme liezli po stromoch a hrali opac-opac… je krutý a zlý… a my v ňom musíme prežiť! Aj naše deti.“
„Ku komu vlastne patril Malík.“
„K nikomu. Najprv k Bystričanom, ale potom k nikomu… veď som ti povedal čo si myslel… myslel si, že bude z ich rivality ťažiť…“
„A ty patríš ku komu?“
V momente nadobudol na okamih stratenú pôdu pod nohami a v očiach sa mu šedivo zablyslo.
„Veď vieš, že som z Bratislavy.“ Odpovedal s úškrnom.
„Jasné, z Bratislavy…“ Odpovedal som podobne.  Jeho rodičia sem pritiahli ako nádejné komunistické kádre v čase normalizácie. Ani neviem odkiaľ.
„A čo vlastne robila Saša pre Malíka.“
„Bola jeho pravá ruka.“
Povedal to tónom akým sa ukončujú porady. Bolo mi jasné, že z neho viac nedostanem. Hľadeli sme na seba plní sklamania a hrôzy jeden z druhého. Aspoň ja som tú hrôzu  mal. Bývalí najlepší kamaráti.
„Kde sú deti?“ Zmenil som tému.
„Deti sú u mojich rodičov… Koro, teraz je rad na tebe, kde je ta fotka… Sľúbil si, že mi ju dáš!“
„Nič som ti neľúbil!“
„Koro, toto nie je guľovačka na snehu. Si dosť inteligentný, aby si si to všimol. A nemysli si si, že nemáš čo stratiť. Každý má čo stratiť. Každý sa o niečo bojí. Daj mi tu fotku, aj tak vieme, že ju máš skopírovanú. Ja ju však chcem, kto má informácie sa vie pripraviť pre prípad potreby…“
Z vrecka som vytiahol čiernobielu fotografiu vytlačenú na počítačovej tlačiarni.
Pozorne sa na ňu zadíval.
„Bola pri tebe taká šťastná…“ povedal si skôr pre seba a potom sa obrátil ku mne. „Nie že ťa napadne čokoľvek, opakujem čokoľvek s ňou podnikať! Ber to ako poslednú kamarátsku radu z mojej strany, na rozlúčku.“
Položil som dopitý pohár na kuchynský bar a obzrel sa dookola. Byt bol moderný, štýlový, draho predraho zariadený, ale chýbala mu mäkkosť. Maroš ďalej nenalieval, vyzeral akoby trochu zostarol. Na stále hladkej tvári sa mu objavili jemné vrásky.
„Kto vie ako bude vyzerať o takých 10 rokov… ak sa teda toho dožijeme… „ pomyslel som si ironicky.
Vo dverách som sa obrátil.
„Videl si v poslednom čase Mečúňa?“
„Ahoj Koro!“
Vystrčil ma a zabuchol mi pred nosom.

Zrazu som si uvedomil, že mi toho veľa nepovedal, ak vôbec niečo z toho čo pustil bola pravda. Ale aj tak som cítil, že som na správnej stope.

©Peter Tigrov

Featured post

Svet sa točí, my nie (7 kapitola)

7.

Ráno som šiel rovno za Žanetou. Práve si užívala svoju raňajšiu kávu s veľkým kusom bábovky, mali sme ešte 10 minút do porady. Omrvinky v hustom počte pokrývali obe vzducholode, mimochodom zaručene pevné od prírody. To som už zistil.  Žmurkla na mňa ale potom sa ozvala tým svojím tradičným panovačným tónom.
„Vyspatý, miláčik?“
„Povedz mi všetko čo vieš!“ Povedal som.
Chvíľu rozmýšľala, ale potom jej to došlo.
„Čo ti mám povedať, visel v garáži na šnúre od prádla, či od čoho. Nikto z rodiny nebol doma, sú na lyžovačke alebo čo. Šiel na istotu, žiadna šanca prežiť, ruky si pred skokom zviazal akousi zvláštnou doťahovačkou. Ako vo filme..“
„Noviny som už čítal!“
„A čo chceš počuť. Robil to Ondrej Kittner!“
„Ondrej?“
„Čakajú na pitvu, ale už teraz si sú istí samovraždou. Vyzerá, že pred prokurátora to nepôjde.“
„Už mám toho dosť.“ Vyhlásil som potichu.
Žaneta na mňa zvedavo pozrela.
„Čo hovoríš?“
„Už mám toho dosť!“ zopakoval som nahlas.
„Zase ste v sebe?“ zapojil sa do diskusie Noro, ktorý sa k nám práve pripojil. „Nechcete si dať aspoň na chvíľu oddych.“
„Dúfam, že dnes budem mať pokoj,“ odsekol som neurčito.
Pri novinároch si treba dať vždy pozor, vycítia aj minivyrážku na vašom zadku.

Bočkay sa dnes prekonával. Najprv nám dal prednášku o etike a potom nám dal za úlohu brázdiť  po svete a rýpať sa v tej najväčšej špine. Ja som na etiku už rezignoval, ale snažil som aspoň veľmi nezašpiniť. Väčšine to však bolo úplne jedno. Úplne. Na všetko si našli vnútorné ospravedlnenie, ak ho náhodou potrebovali.
Po porade som prišiel za ním a na rovinu som sa ho spýtal.
„Kto vám vtedy volal, aby sme nepísali o Saši Mrázovej a jej podarenom mužíkovi.“
„A čo vás do toho, Karovič?“
Nevedel som čo odpovedať.
„Pýtam, čo vás do toho?“ Zopakoval.
„Nič. Získal som jej fotky z mladosti. Možno by sa z toho ešte niečo vytrieskať.“
Mlčal akoby čakal kam tým všetkým mierim.
„Na jednej je dokonca aj s Malíkom. Granák by sa potešil, nie?“
Rozmýšľal. Ak aj niečo vedel nezvyčajné, nedal na sebe nič znať.
„No vidíte, sami ste si odpovedali.“
„Chcete povedať, že Malík…?“
„Nič nechcem povedať.“ Otočil sa na päte a nechal ma tam stáť. Ako ešte vychádzal zo zasadačky sa otočil.
„Hľaďte si svojho Karovič, starajte sa o seba. Nestarajte do toho, na čo nemáte. Dostali ste odo mňa už prvú výstrahu. Toto berte ako takú polovýstrahu. Pri tretej letíte!“
Pred kanceláriou ma čakala Žaneta.
„Spomenula som si, že sa mi zdalo čudné, že v celom dome neboli žiadne rodinné fotografie. Žiadne.“
Neprítomne som na ňu pozrel ešte vždy pod dojmom Bočkayovej výstrahy. Nedarilo sa jej už veru byť takou odpornou. Láska, aj keď chvíľková, jednoducho robí divy. Len aby sa to nedozvedeli v redakcii. Tí vyčuchajú všetko. A to by bolo potom vtipov.
Pristavil sa pri nás Palica. Potľapkal ma po ramene.
„Meškáme.“

Šli sme do Piešťan, kde rómskej matke sociálka vzala deti. Na počudovanie to bola celkom slušná rodina. Mali doma čisto, naozaj  čisto, žiadna zájdená špina aká zostáva keď sa narýchlo upratuje pred príchodom cudzích návštevníkov. Nikto zo susedou sa na nich nesťažoval, skôr naopak. Matka bola upratovačka a otec zametal ulice. Jediný problém bol, že žili so štyrmi deťmi v jednoizbovom byte. Podľa všetkého so šťastnými deťmi. Ešte aj na Palicovi som videl, že je sklamaný lebo z toho nebude vedieť veľa vytĺcť. Klasická svojvôľa sociálky. Do naozaj problémových rodín sa chodiť boja a nejakú činnosť vykázať musia. Tak si nájdu obetných baránkov, ktorí nebudú klať oči. Veď čože je to trochu nespravodlivosti oproti zvýšeným prémiám.
Cestou naspäť niekde pri Senci Palica poznamenal.
„Vieš, že so Žanetou sme to pred dvoma rokmi spolu ťahali.“ Povedal to nevýrazným oznamovacím tónom bez emócie.
„Neviem.“
„Tak teraz to už vieš.“
„Mal by si byť k tým cigánom zhovievavý. Nemajú to ľahké a bojujú…“ Menil som tému.
„Ty sa staraj o svoje a ja sa budem starať o svoje.“
Pomaly začalo pršať a pred Bratislavou sa vytvorila zápcha napriek tomu, že bolo tesne poobede. Stierače sa pravidelne šúchali po čelnom skle a Palica si pustil Led Zeppelin.
„Dozvedel som sa, že tá tvoja ex bola neter Malíka.“
„Ja viem,“ povedal som po chvíli.
Pozrel na mňa, ale nič nepovedal. Myslel si, že ma prekvapí, ale ja som mu to potešenie neposkytol. S nevýrazným výrazom som ďalej hľadel na dažďové kvapky končiace svoju životnú púť na tvrdom skle.

Bolo pol tretej aj som nemal v ten deň už nič na práci. Nemal som si čím zamestnať myseľ a o to viac som myslel na to čo sa odohralo v posledných dňoch. Potreboval som sa niekomu vyrozprávať a všetko si to ujasniť. Sám v sebe sa dať dokopy. Predsa len som obyčajný nádenník, fotograf na jedno použitie. Handra, ktorá sa rýchlo vyžmýka. Do cudzích vecí ma nič.
Vytočil som číslo na Žanetu, ale mala vypnutý mobil. Rozmýšľal som komu inému zavolať. Jana bola prekvapená, že ma počuje.
„Aj som ti chcela zavolať, ale… dobre tak to berme ako znamenie… pohárik? Myslela som skôr na obed… ale dobre, končím o šiestej tak cca o pol siedmej v U magora.
„Budem tam.“
Prišla o trištvrte na sedem. Neviem či sa stihla prezliecť, ale mala na sebe džíny, športovú bundu a s vlasmi zopnutými do copu vyzerala ako milé dievča. Príjemná asistentka alebo čosi podobné.
„Takto si ma ešte nevidel, že…“ usmiala sa, keď som na ňu zaskočene pozrel.
Pil som pivo a ona tiež. Mala dobrý ťah, ale to bolo aj tým, že väčšinou som rozprával ja.
„… má to dve stránky. Ja viem, som len obyčajný fotograf, ale až také hovno nie som. Prvá je, že som ju mal rád. Nie, vôbec nie som sentimentálny, to mi je cudzie, ale jednoducho to celé nehrá… a potom za druhé, toľkých čo sú v tom namočený poznám a sú to svine…. Maroš, Mečúň… a mne sa nechce stále sa len prizerať. Chcem s tým niečo urobiť… ja viem, nie som žiadny spasiteľ… ale aspoň  vyriešiť toto… jeden malý prípad z tisíca… odvtedy som nikoho neľúbil… a možno, neviem, možno som sa mýlil, aj keď tomu neverím, keď som ju odsúdil… ja sa ničoho nebojím, ale chcem vedieť pravdu… je neuveriteľné čo s touto krajinou deje… keď to takto pôjde ďalej o chvíľu bude po nás… a nikto iný nebude na vine, len my sami… my sami!..!“
Počúvala ma asi ako keď pred učiteľkou odpovedá jej obľúbený žiak. Blahosklonne a so záujmom.
„Pozri.“ Vytiahol som z vrecka fotku, ktorú som si zobral so sebou.
Jemne sa zamračila a pozorne ju skúmala. V tom tričku a dievčenskom looku bola celkom sexi. „Potrebujem frajerku,“ pomyslel som si v mojej pripitej hlave. „Už sa mi páči všetko… nie Jana nie je všetko… ani Žaneta nie je všetko… každá má v sebe niečo  čo sa oplatí pohladiť… okrem tých naozaj zlých a skazených… s tými sa človek len zašpiní…“
„Kto je toto,“ prerušila moje myšlienky ukazujúc na nejakú ženu na strane ženícha.
Neodpovedám a ona si môj zmenený pohľad uvedomuje.
„Haló, pán Karovič!“
Nakloním sa nad fotku.
„Neviem, kto je táto blonďavá dáma. Ja som ti chcel ukázať tohto pána!“ zapichnem prst do nebohého Malíka.
„To som si všimla. Ale kto je toto?“ Znova ukáže na nenápadnú vychudnutú blondínku.
„Janka, veď to bolo pred 15 rokmi.“
A znova ju začnem hltať pohľadom.
„Ja si pamätám vždy každého aj po 20 rokoch…“
„Aj keď nie si v službe?“ nežne ju pohladím po ruke.
Rezolútne ju odtiahne a zmrazí ma pohľadom.
„Vieš prečo ťa firma nakoniec nechcela. Bolo to tesné, ale argument znel, že veľa piješ… a občas si násilný…“
Stiahol som sa a z predklonu, opäť som sa narovnal a oprel sa o drevené operadlo lavice.
„A myslíš, že som to naozaj chcel?“
„Čo myslíš?“
„Patriť medzi vás…!
„Neviem, asi nie… to bol tiež argument.“
„Bral som to len ako hru,“ pokračoval som. „A tie vaše záverečné testy som prekukol od začiatku do konca, aj toho psychológa… trápne… otázky pre malé deti, z 5 sekúnd som pochopil ich štruktúru… ako sa správate v riskantnej situácii?… a ako som to pochopil, už som to nechcel… som taká povaha ako môj otec, chcem to, čo nemám!“
Neurazila sa. Jemne zdvihla obočie, ale stále to bola zhovievavá učiteľka, ktorá prehliada malé zaváhanie svojho žiaka.
„Môžem si požičať tú fotku?“
„A ty si myslíš, že ju nemám naskenovanú..?“
„Beriem to ako áno.“ Rýchlo, takmer nebadateľne jej fotka zmizla v kabelke.
Kývol som čašníkovi, ktorý išiel okolo a objednal som si svoje 5 pivo. Jana dopíjala tretie.
Sústredene a neosobne sa na mňa pozrela, poobzerala dookola, pustila akýsi zvláštny zvuk na mobile, priklonila sa cez stôl ku mne a vyhlásila:
„Áno, máš pravdu o tej špine v tejto krajine. Ale to bolo pravdepodobne vždy, v každej dobe. Vždy sa však nájdu sily, ktoré chcú očistu. Či už zvonka alebo zvnútra…. nespýtal si sa prečo som ťa chcela kontaktovať… zbytočná veta… pozri neviem ti zaručiť bezpečnosť… ale viem ťa spraviť mojim osobným spolupracovníkom… externým agentom podriadeným len mne… a samozrejme bude aj nejaký honorár… 3-4 tisíc povedzme..“
Vedela, že ešte nie som opitý, ale po piatom ma už okrem žien nebude nič zaujímať. Možno to len tak spontánne so mnou riskla, ale vedela, že nech som akokoľvek opitý, nikdy si nepúšťam hubu na špacír. Iba ak naoko. Ľudia majú taký pocit, ale pravda to nie je.
Chvíľu som mlčal a potom som prikývol.
Nebadateľne sa usmiala a pohľad jej znežnel oveľa viac ako keď som ju hltal očami.
„Nechcem ti radiť, viem že to nemáš rád… si ten typ, čo nemá rád pánov… ale skús otestovať Maroša…“
„Ja viem!“
„A prípadne…“
„Ja viem!“
„A vieš, že Palica s nami voľakedy spolupracoval…
„Keď to ešte bolo legálne?“ Uškrnul som sa.
Dopila svoje pivo, utrela si celkom prirodzene opakom ruky ústa a postavila sa na odchod.
„A čo znamenia?“
„Aké znamenia?“
„No, ako si budeme dávať odkazy!?“
„Neblázni, nie sme predsa v detektívke!“ Zasmiala sa.
Ja som jej smiech opätoval. Hlasno a s miernou dávkou irónie.

©Peter Tigrov

 

Featured post

Svet sa točí, my nie (6 kapitola)

6.

Zobudil som sa až poobede. Na telefóne sa mi zobrazilo kopec neprijatých hovorov od Žanety. A tiež smsky.
„Zlatko, vyvolávam Ti lebo ťa chce mať starý na nejakej mimoriadnej akcii. Malík to zabalil.“
A potom druhá:
„Ok, tak to skúsim nejak nafotiť sama.“
„Malík to zabalil? To akože predsa len odstúpil? Hm.“ Zarazilo ma to, ale viac som sa tým nezaoberal.
Zapol som som telku a čumel som do nej do noci, až kým som znova nezaspal. Na History zase dávali niečo o Hitlerovi, tak som prepol na prírodopisný kanál a sledoval krokodíly v Austrálii. „Keby tie krokodíly spoznali našich politických krokodílov, možno by sa aj zľakli a zmenili spôsob obživy.“ Uchechtol som sa.

Ráno som musel skoro vstávať. Šachová liga sa hrávala vždy v nedeľu. My „ze Zohora“ spolu s ostatnými dedinami a mestečkami v okolí Bratislavy sme hrali 4 ligu. Šach bola moja vášeň. Vážnejšie som sa ním začal zaoberať až okolo 30, ale celkom ma pohltil. Zabúdal som pri ňom na všetko ostatné a môj svet sa zúžil len na kombinácie na tých šesťdesiatichštyroch poliach. Dnes nás čakal ťažký súper Pezinok C. Keď som dorazil do miestnosti, všetci už sedeli  za šachovnicami a náš kapitán už viedol krátky uvítací príhovor, v ktorom zopakoval základné pravidlá a pripomenul, že ak niekomu zazvoní telefón automaticky kontumačne prehráva. Náš tím pozostával z miestnych nadšencov v strednom veku a z dvoch mladíkov, ktorí sa sem na víkend vracali z internátu k rodičom. Pezinčania mali podobné zloženie, hoci podľa rebríčka bol ich hráči silnejší.
Oproti mne na tretej šachovnici sedel taký nesympatický pokašliavajúci holobriadok. Mal krátke tmavé vlasy a úlisný pohľad. Potom ako mi podal ruku mi na dlani zostal jeho pot. Utrel som si ho na stehne o texasky. Bol to taký zmrd z Pezinka.
Celú partiu som mal výhodu pešiaka, ktorú som získal na začiatku strednej hry. Zmrd sa však dobre bránil a mne sa ťažko udržiavalo sústredenie, takže som pri časovom strese nakoniec zachraňoval remízu. Zmrd sa na mňa celý čas uškŕňal, provokoval a ešte aj kašlal viac a viac. Cítil som jeho skazený dych v nozdrách a to ma tiež rozlaďovalo.
Keď som odchádzal, stav bolo 1:1 a na troch šachovniciach sa ešte hralo. Nečakal som kým sa skončí celý zápas, s chalanmi sme sa väčšinou aj tak stretávali večer na jednom pive či kofole v miestnej krčme a rozoberali sme všetky partie.

Babka sedela pri sporáku s navareným obedom a so zapnutým televízorom. Babke išla televízia stále. „Necítim sa pri nej tak sama,“ vravievala.
Ach babkine jedlá a babkine prívarky. Mňam mňam. Kto vie či sú naozaj také dobré alebo to je len chuťový zvyk. Aj buchty mi upiekla.
„Bola tu Milotka minulý víkend, tá jej Darinka už chodí do školy…“
Nereagoval som.
„Ako dlho si ju nevidel?“
Nereagoval som.
„Ach Kornelko, si hlavatý ako tvoja mama. Rodina je rodina.“
„Rodina sa pozná, keď si v úzkych babka.“
Babka pri tom prepínala televízor, keď bola na TA3 tak ma niečo zaujalo. Vstal som, vzal jej diaľkové z ruky a pridal hlas.“
„Všetko nasvedčuje, že podpredsseda vlády si vzal život v skorých ranných hodinách vo svojom prenajatom byte na bratislavských Kramároch…“ Viditeľne ma to zasiahlo. „…list na rozlúčku sa zatiaľ nenašiel…!
Vypol som to.
Sadol som si a civel kdesi na popraskanú stenu nad skriňou s pohármi.
„Poznal si ho?“
Po stene liezol pavúk smerom k plafónu, potom si to rozmyslel, zastal, obrátil sa a vracal sa späť.
„Kornel, poznal si ho?“
„Babka, na povale sú ešte tie moje veci zo starého bytu?!
Babka pokrútila hlavou. Drobná zvráskavená tvár jej pritom zosmutnela.
„A kde by boli? Sú tam v rohu pri komíne.“
Keď som liezol po drevených schodoch hore zakázal som si akýkoľvek smútok, ak sa to dá. Všade sa vírili kúdoly prachu. Stáli tu pekne vedľa seba, kôpky odloženej minulosti príslušníkov našej rodiny. Stopy nenávratných udalostí takých významných pre jej konateľov a takých bezvýznamný pre svet.

Prišiel som k tej svojej kôpke  a popretrhal som pásku malým vreckovým nožíkom, ktorý vždy nosím pri sebe. Tak trochu pre šťastie. Nehľadal som nič konkrétne, ale zrazu ma všetko zaujímalo. Bolo to ako ponoriť sa do bazéna so síričitou termálnou vodou, lahodné štípanie, príjemná bolesť.
Listy, dokonca ešte pohľadnice a fotky… denníkové zápisky a fotky.. lístky z ciest, z kina a fotky. Šťastné tváre mňa a Saši. Na Devíne, na hrade, len tak pred telkou… každý by jej uveril, že ho miluje. Fotky zo svatby niekde na strednom Slovensku, my vo Vegas… Clivota prišla na mňa. Rusi tomu vrava taska. Pekne slovo. Našiel som aj ten list, list, ktorý som nikdy neotvoril, list, ktorý mi nechala keď odišla.
„Kornel, ty tam niečo vôbec vidíš?“ Zakričala zdola babka.
Vonku sa začalo stmievať a malá žiarovka prestala na osvetlenie stačiť. Napchal som si do vreciek zo dvadsať fotiek, pri liste som zaváhal. Nakoniec som ho predsa zložil a strčil do zadného vrecka texasiek.

Na chvíľu som zabehol za chalanmi do miestnej krčmy, zápas sme prehrali a tak bola nálada pod psa. Asi po pol hodinke som ich tam nechal a zavolal som Žanete:
„Článok mám už hotový… aj s fotkami… našťastie mám na mobile dobré rozlíšenie. A nie že sa budeš v práci chvastať svojím úlovkom!“ povedala a zložila zanechajúc ma s nemým úsmevom na druhej strane dátového spojenia.
Domov som prišiel až okolo pol desiatej. Osprchoval som sa, otvoril si fľašu pezinského veltlínu. A potom aj fľašu nejakého Alibernetu. A otvoril by som si aj tretiu spásonosnú fľaštičku, keby som náhle takmer nevytriezvel. Ako som sa tak ľutoval nad tými fotografiami, upútala ma jedna zo svadby. Saša mala na Orave sesternicu, lebo odtiaľ pochádzala jej mama. Na fotke sme stáli celkom na kraji na strane nevesty, ale asi o 5 miest bližšie k neveste stál Eduard Malík. Áno ten Eduard Malík, nedávno zosnulý podpredseda vlády.
Taký opitý som vytočil číslo Žanety, chcel som sa jej povypytovať, čo sa vlastne stalo. Nezdvíhala. Zapol som internet, ale ani tam ešte nič zmysluplné nebolo. Šetrili si to asi pre ranné papierové vydanie, nech sa niečo predá.

A potom mi začalo byť zle. Ktovie čo za patoky som to vypil. Do čerta aj vínom, trvalo pol hodinu kým som ho zo seba dostal.

A po tom všetkom som zaspal spánkom unavených a opitých.

©

Featured post

Vytvorte si webové stránky alebo blog na WordPress.com.

Up ↑