Hľadať

©Peter Tigrov – Šelmy a hyeny

Čítajte o posledných zvyškoch demokracie

Svet sa točí, my nie (5 kapitola)

5.

Lamač som mal vždy rád, vyrastal som tu do desiatich rokov. Potom sme sa presťahovali do Nového mesta, naši chceli byť bližšie k centru. Aj keď veľa sa nás rozpŕchlo do celého sveta, stále som tu mal kamarátov z detstva. Dnes som však nemal na nikoho z nich náladu a tak som dúfal, že ani nikoho z nich nestretnem. Rozhodol som sa, že domov pôjdem pešo a vyvetrám si tak hlavu. Pod holým nebom migréna trochu povolila, čo bolo povzbudzujúce. Poznal som tu všade každý kameň, či cestičku. Šťastné život Husákových detí. Lozenie po stromoch, hokejbal, opac-opac, kľúčik na krku. Krčma u Pantla, istota, ktorá preplávala všetkými režimami bola prekvapivo zatvorená. Smutné. Hold konzum je iná váha ako totalita. Alebo možno tá je to tá najväčšia totalita a k tomu s nevinnou maskou.
Vedel som, že si budem sám v sebe niečo vyriešiť a tiež som vedel, že na to nemôžem tlačiť. Príde to samo. Na udalostiach z posledných dní mi však niečo poriadne smrdelo. Mal som chuť nakopať všetkých do zadku. Počnúc predsedom vlády a končiac posratým revízorom. Kde to vlastne žijem?
„V riti.“ Odpovedal odpovedalo pokojne a vyrovnane moje druhé ja.
V chladivom vzduchu  bolo cítiť prichádzajúcu zimu, ak sa vôbec to obdobie dá tak v poslednom čase nazvať. Čistotu zasneženej krajiny vymenila špinavá plačkanica. Nie že by som bol veľký lyžiar, odkedy som si odpálil koleno, nestál som na svahu celé roky. Sneh som mal však rád. Páčilo sa mi, keď jeho biela perina všetko prikryla. Všetku špinu tohto mesta.
Svižným krokom som minul odbočku do Starého Lamača a keď som sa chystal zabočiť do Dúbravky, prešiel okolo mňa čierny bavorák X5. Nestihol som si prečítať celú špztku, ale zaručene začínala SC. A to ma presvedčilo ako posledná kvapka, ktorá presvedčí vodu v pohári, aby sa vyliala. Sfúkol som prach na pomyselnej kľučke mojej 13 komnaty, rozhodne som ju stisol a otvoril tak dvere, ktoré ovládala. Vyleteli z nej prízraky staré mnoho rokov, krúžili okolo mojej hlavy a vysmievali sa mi. Mne to však bolo jedno. Aj tak nemám čo stratiť. Nech idú všetci do riti. Posvietim si na nich, hoc som i ja malé posraté nič.
Myšlienky mi poletovali okolo Saši a Maroša, v hlave sa mi vynárali obrazy z tých čias a v srdci pocity hnusu a nesmierneho sklamania, keď sme sa rozišli a keď som zistil, že oni dvaja sú spolu. Zaručene som to takmer neprežil. Svojím spôsobom je zázrak, že som ešte stále tu a ako tak fungujem.
Vytočil som číslo.
„Ahoj babi… zajtra mám zápas a hráme doma, takže prídem… buchty… nie nebudem spať… nie nevolal som jej… áno, zavolám… nie ty jej nevolaj… nie  nechcem ich vidieť… nie, keď ich zavoláš tak neprídem…“

Babka mala malý domček v Zohore. Napriek tomu, že potreboval rekonštrukciu, stále bol útulný a žiaril pohodou. Vlastne všetci sme tak trochu z toho domčeka pochádzali. Mal som to tam rád, ale len na chvíľu.
Telefón mi začal vibrovať: Žaneta.
Napísal som jej: Zlatko, nechajme to tak.
A ona odpísala: Nenamýšlaj si!“
Vypol som ho. Tak som nemal chuť niečo riešiť.
Dúbravka sa prebúdzala do hmlistého sobotného rána. Koľko takýchto nocí som preflámoval. Zbytočne a opojne. Len tak aby sa nepovedalo, aby som pocítil aspoň trochu ľudského tepla.

Otcovia rodín venčili svojich štvornohých kamarátov, ktorými boli paneláky preplnené. Zostarnutí muži pofajčievajúci svoje cigarety. Určite tie potvory nechceli, ale nakoniec im najviac prirástli k srdcu. Aspoň niekto ich mal po tých rokoch v rodine bezvýhradne rád. A kto iný by v sobotu ráno vstal. Nevykvasený puberťák? Alebo večne sa sťažujúca manželka? Ale oni boli radi. Užívali si ten vzácny okamih relatívnej slobody a odobrenej samoty bez výčitiek. Ja som mal však často z niektorých psíčkarov divný pocit. Kam tento svet speje? Zo zvierat sa stali malé božstvá, malé idoly podporujúce náš poburujúci narcizmus. Narcizmus. Nikto nás predsa nebude tak zbožňovať ako úbohý zvierací tvor. Stačí mu dať, najesť napiť a je to. S ľudskými bytosťami je to o trochu zložitejšie.

Zrazu sa asi 100 metrov odo mňa objavil pitbul, ktorý nebol na  vodítku. Paradoxne všetci tí yorkshirovia a pudle boli pripútaní, ale tento fľakatý krásavec si slobodne vykračoval akoby mu patril svet. Tak ako aj jeho majiteľ. Už z diaľky bolo jasné, že to je chuj prvého stupňa. Obmedzený a namyslený hlupák. Podobal sa na Mečúňa. Akýsi yorkshir si to nenechal páčiť a rozbrechal sa, pitbul začal vrčať. Chlapík čo mal toho yorkshira na vodítku si ho chcel k sebe pritiahnuť a zobrať na ruky. Zároveň kričal na majiteľa nech si toho psa zavolá. Ten sa len usmieval a pozoroval, čo sa bude diať. Rozbehol som sa, ale prišiel som neskoro. Yorkshire bojoval statočne, ale pitbul ho zamordoval asi za 10 sekúnd. Pán zostal stáť ako prikovaný a nezmohol sa na slovo. Ja som kopal do pitbula, aby toho malého prestal trhať. Pitbulov pán, ktorý už medzitým dorazil k nám sa len potuteľne usmieval akoby sa dobre bavil. Pitbul na mňa vrčal, ale keďže som ho pár krát zasiahol do chrupu i medzi nohy mal rešpekt.
„Polícia“, hovoril do telefónu bývalý yorkshirov pán, kým majiteľ pitbula si toho svojho psa pomaly pripol na vodítko.
„Len pokojne volajte,“ povedal Mečúňov dvojník.
Mal som chuť sa do neho pustiť a myslím, že aj ten pán, ale čišalo z neho niečo také špinavé a boli sme z po tej potýčke takí unavení a zdesení, že sme sa na to jednoducho nezmohli. Od toho človeka by sa to evidentne aj tak odrazilo ako čestnosť od politika a ešte by bol spokojný.
Na hliadku sme čakali asi 10 minút. Obaja sme im striedavo porozprávali, čo sa stalo. Keď sa obrátili k Mečúňovmu dvojníkovi, ten im ukázal akýsi preukaz a spokojne sa uškrnul.
„V poriadku.“ Vysúkal zo seba policajt.
Mečúň 2 ešte na nás víťazoslávne fľochol pohľadom a spokojne sa pobral späť odkiaľ prišiel. Policajt nám začal rozprávať tie klasické policajné báchorky.
„Môžete podať oznámenie, ale načo to, áno ste dvaja, ale to nič neznamená… minule jeden kriminálnik pichol svojho soka ale prokurátor nezačal nič, lebo to bolo v jeho dome a povedal, že to bola nutná obrana… čo sú proti tomu nejakí psy…“ Keď sme obaja nereagovali trochu zmäkol. „Viete ako to je v tomto štáte…. a ako to je spravodlivosťou… sú spravodliví a sú spravodlivejší…“
„To mu akosi nevyšlo,“ pomyslel som si.
„…vlastne je to veľké šťastie, že sa vám nič nestalo… pri takom psovi človek nevie..!
„Nič nepodám,“ vydral zo seba majiteľ psa neočakávane rezolútne.
Mlčky sme spolu kráčali pár metrov. Potom zo seba vydral žalostný ston:
„Čo len poviem dcérke.“
Rezignovane som pokrčil plecami a súcitne som mu pozrel do očí. Po asi sto metroch som sa odpojil a kráčal som ďalej smerom k môjmu bytu na Ušiakovej.
Náhle za mnou pribehol a podal mi ruku.
„Palo. Palo Kováč.“
„Kornel Karovič…“
„Viete, ja som z východu,“ povedal otáčajúc sa a to bolo všetko.

Zrazu som bol akýsi unavený. Ledva som dokráčal domov. Otvoril som byt a keď som doň vošiel, cítil som sa náhle akýsi opustený. Niekedy dávno som chcel mať kŕdeľ detí. Niekedy dávno som chcel mať mať manželku a chcel som si pokojne katolícky žiť. A bol som k tomu tak blízko. Tak blízko, že som to mohol plnými dúškami ovoniavať. Nikdy sa to však nestalo. Nemohlo sa to stať. Muselo sa stať všetko inak. A teda tak ako sa to potom naozaj stalo.
zuýV hladine alfa sa mi pred očami vyrojili všetky tie prízraky, ktoré ma zlomili, a ktoré som pred pár minútami znova vypustil na slobodu v mojom vedomí. Po tej malej chvíli v stave medzi spánku som však zaspal spánkom bojovníkov. Spánkom po sexe a po boji. Spánkom bez snívania a nádeje.

Nad Dúbravkou zapadalo slnko a ja som stále spal. Až do rána.

©

 

Reklamy
Featured post

Svet sa točí, my nie (4 kapitola)

4.

V redakcii na mňa čakalo nemilé prekvapenie, kolegyňa Žaneta. Nielenže to bola pomerne nepekná rozložitá žena, ale svoju frustráciu si vylievala na všetkých osobách, ktorým sa medzi nohami niečo hompáľa. Voľakedy robila na vedúcej pozícii v súkromnej televízii a ešte stále jej zostal pocit, že môže všetkých dookola komandovať. Šéfstvu sa samozrejme vedela patrične strkať do zadku a boli dokonca chlapi, ktorým jej dominovské správanie divne imponovalo. Ja som medzi nich nepatril. Mal som jej plné zuby už aj kým nerozprávala. A keď otvorila ústa, zo samého strachu, že ju budem musieť počúvať som sa začal modliť hoci do kostola som celé roky ani nepáchol. Jediné čo bolo na nej objektívne ohromujúce boli jej prsia. Zrak každého chlapa o neho jednoducho musel zavadiť, a aj toho nehetero. Bol to jednoducho prírodný úkaz. Obrovské a pevné. Kornel ju síce podozrieval, že si ich nejak vystužuje, ale nemal na to žiaden dôkaz. Po čase si však človek aj na ne ako tak zvykol. Tak ako si človek asi zvykne na všetko. Iba na to jej panovačné škriekanie nie.
„Ideme“ panovačne vyhlásila skôr ako som ju stihol pozdraviť.
„Jasné“ pritakal som ticho a ironicky.
Výhražne sa mi zabodla do očí, potom si ma premerala a vydrala zo seba niečo ako: „Pchch!“
To malo znamenať: „Len s mi opováž priečiť, počkám si na teba a zjem ťa ako pripečenú Chorvátsku sardinku počas letnej dovolenky.“
Ja som dnes naozaj nemal náladu hádať sa. „Odolal som revízorovi a odolám aj tebe,“ povedal som si.
Cestou autom sme boli ticho. Asi dva krát sa mi začala rozprávať o tom ako bola u zubára, ale tváril som sa tak nezaujato, že by to odradilo aj Napoleona stať sa cisárom. Usilovne som behal prstom po mojom Androide, hoci som ani nevedel čo by som tam mal hľadať, správy sa mi čítať veru nechcelo a na ostatné bola tá obrazovka primalá a ja príliš znechutený.

Mala to byť rutinná tlačovka podpredsedu vlády o plnení programového vyhlásenia. Podpredseda Malík vyzeral ako jeden z tých slušnejších politikov, ale jeden nikdy nevie a novinári vedia až príliš, aby komukoľvek verili. Pred mikrofónmi stál sám, žiadna hovorkyňa, žiaden asistent a trpezlivo čakal kým sa všetci usadia. Bolo ich tam nezvyčajne veľa na takú bežnú udalosť. Pozoroval ich lesknúcimi sa zasnenými očami. Nevyzeral úplne pri zmysloch. Potom akoby sa prebral a pokašliavajúc začal skúšať mikrofón. Na počudovanie fungoval a nepískal.
„Najprv sa vám chcem ospravedlniť za zmenu obsahu tejto tlačovej besedy. Prišlo vás hojne, čo mi dovoľuje predpokladať, že kuloárne tamtamy fungujú ako vždy neobyčajne rýchlo. Tak to skrátime. Dnes na zasadaní vlády som sa vzdal funkcie podpredsedu vlády i všetkých ostatných straníckych funkcií. Nedokážem sa stotožniť s predkladaným interpretovaním daných skutočností, príčinou…!
Zrazu zo zákulisia prifrčal akýsi škaredý človek s bielymi vlasmi a hranatou hlavou. Poznal som ho. Bol to Peter Mečúň, môj spolužiak z výšky.  Odporný slizký Peter Mečúň, ktorého nikdy nikto nemal rád, niečo nástojčivo šepkal Malíkovi do ucha a pravou rukou pritom prikrýval mikrofón. Trvalo to až trápne dlho. Z Malíkovho postoja bolo vidno, že sa mu nechce podvoliť, nebadane krútil hlavou na znak nesúhlasu. Potom však Peter Mečúň ukázal niečo v mobile. Malík na to zopár sekúnd nehybne hľadel a potom sa akosi zmenšil, akoby v sekunde zostarol.
„Podrobnosti sa dozviete zajtra“, stihol ešte povedať tlmeným hlasom do mikrofónu a už si ho Mečúň odvádzal kdesi do zákulisia. Mal som sto chutí rozbehnúť sa tam a vyrvať mu ho z jeho supích pazúrov.
Žaneta bola v aute totálne nespokojná.
„Povedz mi, čo mám o tomto napísať? Veď neodpovedal ani na jednu otázku. Nič. Prišiel a odišiel. Kurva aj s takouto robotou,“ Žaneta bývala často vulgárna. „Čo si to mám celé vycucať z prsta. Komu mám zavolať pre info. Nikto mi ich dá. Seriem na to. Že som ja piča nedržala jazyk za zubami a nezostala v telke.“ Tak to toto sa ozaj nepočúvať nedalo. Modlil som sa, aby nezačala s tým svojím slávnym príbehom ako ju vyhodili. „Teraz budem jak taká sprostá tupá krava celý večer niečo vymýšľať.“ Žaneta bola ku všetkému aj lenivá.
Trochu som s ňou aj súcitil. Keď som sťahoval do kompu Malíka so zasneným lesklým pohľadom, zadrnčal v redakcii telefón. Počul som Žanetu ako doň odpovedá.
„Samozrejme… samozrejme… samozrejme pán šéf. Krátka noticka. Vy rozhodnete. Rozumiem..!
Chvíľu zostala ako obarená.
„Že som ja piča nezostala v telke,“ povedala si tichučko pre seba, ale ja som to aj tentokrát počul.
Chvíľu, malú chvíľočku vyzerala bezbranne.
„Ty Žaneta, nejdeš so mnou na pohárik.“
Pozrela na mňa: „Idem.“ A povedala to samozrejme. Bez akejkoľvek stopy iného než to bolo. Chuť uvoľniť sa vie občas poraziť a vzájomnú nevraživosť.

Začali sme bielym vínom, ale to nás po prvej fľaši prestalo baviť.
„Že vraj tramín červený a pritom je to biele…. to musel vymyslieť nejaký novinár.“ Zasmiala sa na vlastnom vtipe. Čím viac bola podgurážená, tým bola milšia. A tie jej dve prednosti sa opierali o stôl takmer ako dva zveráky.
„Keď som bola malá, mala som takého kamaráta. Bola som pre neho najkrajšia na svete a robil čokoľvek som si zmyslela. Aj otec ma mal strašne rád, s matkou to bolo horšie.“
Tieto výlevy, ktoré v podstate bývali ako cez kopirák ma vždy otravovali, teraz mi to ale až tak nevadilo. Žanete zmäkli črty a bola naozaj milá.
„Tak som chcela mať deti. Ja piča som bola v dvadsaťpäťke na potrate, potom som päť rokov poriadne nikoho nemala a potom to už nešlo. Teraz mám 45. Sestra má deti, ale tí jej pankharti sú takí rozmaznaní, že sa s nimi nič nedá. Presrala som si život a čo mi teraz ostáva. Pajediť sa kvôli somarinám. Keď prídem domov do Rimavskej Soboty, nevydržím tam ani pol dňa… matka je už úplne šibnutá a sestra so švagrom rozprávajú len o peniazoch. Nevidia mňa, ale prečiarknutú zátvorku a teda čo by som im mohla dať a čo im po mne zostane….“
Začal som niečo cítiť v slabinách. Ľútosť bola u mňa vždy tak trochu spojená so sexom. Možno to bolo tými mojimi nehodnými maskilistickými prapredkami spokojnými vo svojom testosterónovom mužstve ochraňujúcom ženy.
Pili sme whisky. Škótsku pre potešenie našich literárnych hrdinov a odporcov komunizmu.
„Ty si pán Koro. Si taký svoj. Nič ťa neserie a aj keby, serieš na to.“
„Nie som pán. Všetko dôležité som v živote prehral.“
„To sa ti len zdá… koľko máš 37? vtedy sa to zdá každému…“
Nevdojak som jemne zakrútil tými zverákmi.
Usmiala a oči je zaihrali spokojnosťou.
V Lamači mala podobný bytík ako ja v Dúbravke. Len v ňom bývala aj s dvoma yorkshirmi a bolo divné milovať sa pred nimi. Teda skôr prášiť. Ale prášiť s nehou.

Ráno mi doniesla raňajky do postele. Praženicu so slaninou a kávu. Ako vo filme. Mala na sebe taký zamatový župan, ktorý mal byť sexi a na chvíľu sa ku mne pritúlila. Čudoval som sa, že som tu zaspal. Tak dlho som nespal u niekoho cudzieho. Celé roky.
Svet sa točí a mne ušlo desať rokov ani neviem ako.
„Robíš dobrú kávu.“
Potešila sa akoby som jej povedal, že je najkrajšia žena na svete a že s ňou zostanem do konca života. Nakoniec ktovie, čo je v živote správne. To ozajstné nám aj tak vždy unikne vďaka našej slobodnej voľbe. Keby sme ju nemali, asi by sme boli oveľa šťastnejší.
Nenútene sme sa rozprávali o práci.
„Ten Bočkay je ale chuj.“ Povedala. „Všetci vedia, že je slobodomurár, ale keby sa tým aspoň všade nechvastal, ešte aj po telefóne. „Vieš, my sme sa uzniesli…“ napodobňovala ho. „že pre Slovensko… v záujme čestnosti a stability…. nech sa strčí.“
„Máš pravdu, kašlať na nich všetkých!“ Povedal som, aby sme zmenili tému.
Pozrela na mňa a na tvári vykúzlila niečo ako pôvabný úsmev.
„Koro, ja som dospelá žena, mňa sa nemusíš báť… to len aby si vedel…“
Dal som jej pusu na líce, trochu z vďačnosti za jej slová a trochu aby som ju potešil.  Bola sobota ráno, mal som opicu väčšiu ako gorila, no aj tak som mal znova chuť na pohárik. A tiež som mal chuť nadýchať čerstvého vzduchu.
„Pôjdem!“ povedal som.
Predsa len ju to trochu zasiahlo, ale zvládla to statočne.

Keď som vyšiel von, všimol som si, že stromy začali opúšťať prvé listy. Ako malý som si prírodné cykly uvedomoval oveľa viac.  Teraz to bol už len taký mechanický zvyk. Kontakt s prírodou som stratil niekde medzi nástupom počítačov a rozšírením mobilov tesne po nástupe nového tisícročia.

©

Featured post

Svet sa točí, my nie (3 kapitola)

3.

„Jedna zlá žena vie narobiť viac zla ako celá armáda, či celé stádo politikov,“ to bola veta, s ktorou som sa ráno zobúdzal a ktorá sa vo mne zahniezdila z predspánkovej „četby“. V telke nič nebolo a tak som si otvoril akýsi slovenský román, kde sa hlavný hrdina neustále sklamával v ženách. Celkom ma zaujal a tak sa moje bdenie pretiahlo asi do tretej. Väčšinou som zaspával pri telke, tentokrát ma však ukolísali peripetie sklamaného hrdinu. Tešil som sa, že prichádza piatok a tak som to oslávil nočným čítaním.

„Jedna zlá žena vie narobiť viac zla ako celá armáda, či celé stádo politikov.“ Je zvláštne ako to podvedomie pracuje. Napriek tomu, že sa mi nič nesnívalo, alebo som si to aspoň nepamätal, toto si moje vedomie oskenovalo a premietlo mi to hneď ráno tesne po zobudení. Napriek všetkým výskumom aj tak stále nevieme ako naša myseľ funguje.
Potom som si uvedomil, že vo vrecku džínsov vyzlečených v strede izby počujem vyzváňať mobil. Keď som sa k nemu konečne doterigal, pozrel som najprv na displej, ale bolo to utajené číslo. Neznášam utajené čísla.
„Áno?!“ Neznášam ich, ale aj tak ich kvôli mojej práci musím zdvíhať.
„Ahoj, čo robíš dnes doobeda.“
„Nič.“ Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomil, kto to je.  „Do Tempa mám prísť až poobede.“
„Fajn, tak o hodinu v Poluse, dáme si branch či ako to dnes volajú.“
„O hodinu a pol.“
„Dobre.“
Bola to Jana zo Služby. Z Firmy, Služby, Tajnej služby. Asi pred 7 rokmi, keď som ešte robil  na voľnej nohe si ma v nej oťukávali. Jana bola moja spojka. Robil som testy a tak podobne, potom sa však niečo zvrtlo. Jana vravela, že to stopol niekto zhora, niekto kto ma dobre poznal. Mne to ale bolo dosť jedno, bral som to len ako dobrodružstvo. Ju som potom stretol náhodne v Seventiens, dali sme sa do reči a zostali sme v kontakte. Raz za čas ma kvôli niečomu zavolala a ja som jej nemal prečo nepomôcť. Nikdy nešlo o donášanie, len o nejakú fotku či informáciu. Týchto ľudí si netreba pohnevať. Ona mi na oplátku niekedy vybavila zlé parkovanie a tak podobne.
Polus bolo ich miesto. Mali to blízko a tak sa tam radi stretávali. Pre mňa to však bola druhá strana mesta. Rýchlo som sa umyl, obliekol a vyrazil. Pri tejto premávke človek nikdy nevie koľko to bude trvať. Keď už som bol vonku a vyberal som z vrecka kľúče od auta, rozhodol som sa, že pôjdem električkou. Pekne v pohode, bez stresu. Možno tam budem aj skôr. A je predsa piatok. A v piatok človek nikdy nevie, čo sa udeje.
Električky som mal rád. Teda mal som ich rád, keď v nich nebolo veľa ľudí a ja som mal dobré miesto na sedenie. V čase rannej špičky a bez sedadla to bolo dosť peklo. Keďže však bolo už deväť, ranná špička ustávala a tak sa to celkom dalo. Ľudia nezúčastnene hľadeli von oknom alebo listovali vo svojich mobiloch. Keď sme išli okolo prázdnoty, kde voľakedy stálo PKO zas a znova mi prišlo z tejto krajiny zle. V aute to tak človek nevníma, musí sa venovať jazde. Spomenul som si ako sme tam chodili na lov. Tak sme tomu vtedy hovorili, keď sme sa prepašovávali na rôzne beánie a plesy. Slovo „lov“ znelo honosne, veľa sme toho však nikdy “netrafili“.
V električke sa objavil revízor. Asi polhodinu študoval môj mobil, v ktorom som mal smsku v podobe lístku. Akosi som sa mu nepáčil. Okuliarnatý s neupravenými vlasmi a s brašnou od fotoaparátu. Evidentne som nebol jeho typ. Keby mohol utopil by ma  v lyžičke vody alebo pokojne aj v Dunaji, keby ho nikto nevidel. A možno by to urobil aj keby ho niekto videl a bolo to dovolené. Napríklad počas vojny či revolúcie, keď neplatia zákony. Vzkypela vo mne z jeho správania žlč, ale nechcel som prísť do Polusu neskoro.  A to by sa určite stalo keby som sa s ním posekal. Mal také oduté buldočie pery a mastné vlasy. Páchol nejakým lacným sladkým sprejom.
„Máte šťastie, určite ste si ho zakúpili až keď ste ma zbadali…“
Kúsal som si do vnútornej strany pier namiesto odpovede. On sa ešte chvíľu na mňa s provokatívnym úsmevom díval.  Chcel ma rozobrať. Chvíľu zvažoval ako bude ďalej postupovať, ale keďže som mu nedal žiadnu reakciu, trochu sklamane sa pobral provokovať iného pasažiera. Predsa len bol deň, električka plná ľudí a nad ním viseli zvyšky právneho štátu, ktoré ho nútili kontrolovať sa.
„To určite,“ pošepkal som si pre seba keď už som mal pocit, že ma nepočuje.
„Hovoril si niečo?!“ Prudko sa otočil a zvýšil hlas.
Nevšímal som si ho.
„Veď preto.“
„Že si chuj,“ tentokrát som si to však len pomyslel.
Podobné incidenty sa mi stávali pomerne často. Bol som ako krmítko pre agresívne zakomplexované vtáky. O to horšie, horšie pre tých tupákov bolo to, že som mal za sebou pomerne dlhý a úspešný výcvik v ju-jitsu, takže ak prišlo naozaj do tuhého, vyvrcholenie bývalo prekvapivé.

Stretnutie sme mali foodcourte. Jana čosi usilovne ťukala do mobilu a zdvihla hlavu až keď som prišiel celkom k nej, chvíľu predtým ako som ju stihol pozdraviť. Určite ma zaregistrovala už oveľa skôr. Tréning je tréning.
„Počkaj, len toto dopíšem.“
Ženy ma mali rady, ale na druhej strane som im niečím ubližoval. Nikdy som nepochopil čo vo mne ich nútilo, aby sa vo vzťahu so mnou premenili na harpie, ktorým by závideli aj ich grécke pramatky. S Janou to bolo iné, také milé a korektné, nikdy o nič nešlo. Bola to nenápadná osôbka, ktorá pod maskou šedej myši skrývala osobnosť pantera. Viem si predstaviť ako ju milovali úradníčky a nadriadení. Presná, výkonná, nikoho neohrozujúca. Mala trochu chlapčenskú postavu, obliekala sa decentne a nosila okuliare s výrazným rámom. Keď doťukala vstala, podala mi ruku dali sme si suchú pusu na obe líca.
„Videla si to PKO. Teraz som tadiaľ šiel a zas a znova ma to omráčilo…“
Mrdla plecami.
„Čo narobíš.“
„Ty nie si z Bratislavy, že?“ Vedel som, že je z Ružinova.
„Ako to stým súvisí.“ Nedala sa chytiť.
„Takže McDonald zvíťazil?“ Spýtal som sa vidiac na tácke pred ňou kávu a Cheesburger. „Počkaj chvíľu, aj ja si niečo vezmem.“
Priniesol som si to isté. Gumené kalórie čo tak dobre chutili. Kapitalizmus neporazíš. O sto rokov si možno budú myslieť, že sme boli vyšinutí blázni požierajúci odpad.
„Počuj Koro, nechcel by si ísť k nám.“
Skoro mi vypadli oči z jamôk.
„Od kauzy Slováka predsa nesmiete spolupracovať s novinármi.“
Pousmiala sa.
„Či?“
„Aký si ty novinár? Živnostník, ktorý občas niečo nafotí.“
Nemôžem povedať, niekde v hĺbke moje druhé ja tá ponuka zaujala. Inak ako vtedy, keď ma tam volali.
„Myslíš to vážne, či ma len tak testuješ?“
„A išiel by si?“
„Neviem.“
„Tak to preverím… Vieš, vo firme nastali zmeny a vzduch je teraz čistejší.“
„Aké zmeny?“
Rovnako sa pousmiala ako pred chvíľou.
„Zmeny.“ Zopakovala s rovnakým neutrálnym tónom. „Mám ešte ďalšiu vec. Čo si mal so Sašou Mrázovou?“
„Nič.“ Odpovedal som podráždene.
„Kornel neblázni!“ Presne túto vetu používala matka keď ma chcela mentálne odzbrojiť. „Toto nie je hra o fazuľky. Je to domino kde sa strácajú tabličky. Je ti to jasné? Pekne mi všetko povedz. Ver mi.“
Buď potrebovala informácie a to ostatné bolo len také zastrašovanie alebo ma chcela naozaj vystríhať. Alebo oboje.
„Ty mi povedz prečo ťa to tak zaujíma? Že bola milenkou kápa?“
Teraz vytreštila oči ona. Menej ako ja, ale badateľne.
„Odkiaľ to vieš?“
Teraz som sa iba pousmial ja.
Začala si hrýzť pery. Nikdy predtým som to u nej nevidel, ale celkom jej to pristalo. Na tvári sa jej objavil urputný výraz akoby sa pre niečo rozhodovala. Potom sa jej mimické svaly uvoľnili a upokojila sa.
„Niečo sa deje Koro. Všade je zmätok. Nič nefunguje ako predtým. Možno začala vojna a my vo firme s tým nič nenarobíme.
„Vojna?“ Zopakoval som zdesene.
„Upokoj sa. Všetci na Slovensku vieme, že tu máme 2 veľkých drakov a tí doteraz žili v relatívnom prímerí. Teraz to však vyzerá… hľadajú si výhodnejšiu pozíciu pre útok. Povedz mi čo vieš o Saši a Marošovi.“
Zdvihol som obočie a prižmúril oči.
„Priezviská už radšej nepoužívajme. Volajme ich záhradník a jeho žena.“
„Fúha, aké ty máš básnické črevo. Nechceš písať balady ako taký Botto? Ako sa len volal vlastným menom…“
„Koro! No tak…“
Nechcelo sa mi do toho. Naozaj. Bolo to ako sa vrátiť po rokoch na miesta, kde vás mučili. Celé roky som to mal kdesi vo vnútri zamknuté. Chodil som okolo toho, poškuľoval po tom, držal som kľučku dvier od tej trinástej komnaty, ale nikdy som neotvoril. A pritom to bola banalita, historka, ktorá sa vo svete množí rýchlejšie ako rakovinové bunky. Uhnúť sa už nedalo, niečo som jej musel povedať.
„Saša bola moja žena. Miloval som ju a ona ma ojebala ako nikto na svete. O všetko čo som mal. No a Maroš bol môj najlepší kamarát.“
Zvraštila obrvy.
„Ako to, že to nevieme!?“
„Brali sme sa vo Vegas po škole a tu sme to nikdy nepriznali. Bolo nám to jedno. Veď to bolo pred 15 rokmi, Janka. Pätnástimi rokmi! Koho vtedy zaujímala.
„Preverím to.“
Chvatne sa postavila a keď bola tak dva metre odo mňa dodala: „Ozvem sa.“ Bez toho aby otočila hlavu.

Dostal som chuť na ešte jeden cheesburger, nech umriem na otravu.

©

Featured post

Svet sa točí, my nie (2 kapitola)

2.

Nič sa mi nesnívalo, aspoň si nepamätám, ale aj tak som ráno zaspal. Keď som potom uháňal do roboty tak som chytil snáď chytil všetky červené v Bratislave. Na chodbe v redakcii som stretol Nora. Ledva na mňa pozrel. Vyzeral akýsi zničený.
„Očakáva ťa starý,“ zasipel medzi zuby miesto pozdravu.
„Fúha!“ Vydralo sa zo mňa.
Šéfredaktor alias Martin Bočkay sedel vo svojej obľúbenej, rádoby intelektuálnej póze s prekríženými nohami a s rukou fingovane si podopierajúcou bradu. Bol to vychudnutý plešivejúci metrosexuál, ktorý celý život čakal na tento post a teraz si to plnými priehrštiami užíval. Nikdy nezvyšoval hlas a nikdy vám nepovedal nič priamo. A preto ste po stretnutí s ním mali chuť sa osprchovať alebo si prinajmenej umyť ruky. Človek pri ňom málokedy vedel odhadnúť mieru reálnej hrozby. Bol ako mentálny chameleón a vy ako virtuálna mucha, ktorú sa z rozmaru chystá uloviť.
„Pán Karovič.“
„Dobrý deň pán šéfredaktor.“ Chcel som sa ospravedlniť za to, že idem o hodinu neskôr na poradu, ale akosi mi to nevyšlo.
„Vy ste živnostník pán Karovič, pravda?“ Neznášal som tie jeho starosvetské výrazy, keď chcel pôsobiť svetaznalo.
Mal som sto chutí odpovedať „Pravda“ s poriadnym nádychom irónie.
„Áno, pán šéfredaktor.“ Strašne som sa usiloval, aby v mojom hlase nebolo cítiť opovrhnutie alebo sarkazmus. A mal som chuť dodať: „Ako takmer všetci.“
„Asi viete, koľko sa nám sem hlási fotografov… A mladých…“
„Určite veľa.“
Tento job som potreboval, bola to moja jediná istota. Svadby a rodinné albumy, z toho sa vyžiť nedá.
„Hovoril som o tom už aj s pánom Kornerom. Jednoducho sme ľudské bytosti a musíme sa tak aj správať… Tá včerajšia záležitosť…“ Otočil hlavu smerom k oknu.
Pochopil som. V novinách sa to stáva pomerne často a v princípe všetci vieme, kto je tabu. Ide o tých naozaj bohatých, nie o tých čo by nimi len chceli a preto sa tak radi kade tade predvádzajú, o ich frajerky a rodiny a potom o zopár vplyvných intelektuálov, ktorí majú dobré konexie. Ako k tomu príde matka toho zrazeného chlapca z predvčerajška, či pozostalí po tom dedkovi, ktorého si v nemocnici 48 hodín nikto nevšímal, to neviem. A ani to vedieť nechcem. Je mi len ľúto keď ich vidím dobrovoľne bľabotať  v šoku do novín bezprostredné komentáre po tých tragédiách s nádejou, že si uľavia a možno i s podvedomou radosťou, že sa o nich píše.
„Rozumiem.“
„To som rád… viete, že nemám rád nedochvíľnosť…“
„Ospravedlňujem sa“, vydral som zo seba s obrovskou námahou.

Na wécku som si pooplachoval, dôkladne tvár a umyl ruky. Inak sa nedalo. Keď som prišiel do kancelárie, Noro sa na mňa už usmieval. Modré oči sa mu pritom trochu zohriali. Naša kancelária pozostávala s trochu väčšieho openspacu s piatimi stolmi pre novinárov a kútikom pre fotografov. Počítače boli oblepené farebnými lepkami, na stene hučala klimatizácia a všade sa rozliezala hudba z akéhosi rádia pre mladých. Kancelária bola prázdna. Sedel v nej Noro.
„Aj dnes mi ťa pridelili, tak si vezmi svoje pakšametle a ideme. Náš starý to je rozprávka, že?“ Uškrnul sa.
„Ale hororová. Ani vlastne neviem, čo ma na ňom tak serie…“
„Aj tebe pripomenul, že si vlastne živnostník? To je jeho obľúbené… On už má ale deti po výške… lenže čo tí moji puberťáci, ako sa uživia. Ledva si vedia namazať chlieb s maslom. Ja v ich veku som už písal…“
Noro bol môj rovesník. Mal 37, ale nebol z Bratislavy. Pochádzal z východu a aj žurnalistiku študoval v Prešove. Mal troch synov, ženu z Martina, hypotéku na trojizbový byt v Petržalke a Renault z druhej ruky na parkovisku pred panelákom. Spoznal som ho pred 5 rokmi, keď som nastúpil do tohto slávneho denníka a nikdy sme spolu nemali žiaden konflikt, čo je v našej branži pomerne vzácne. Novinári a umelci sú hádam tí najpokryteckejší ľudia na svete.
Firemnú C4 šoféroval Noro. Sústredene pozeral na cestu pred seba a hlavou pohupoval do rytmu Nirvany, ktorú práve hrali v rádiu.
„Naozaj si poznal toho chlapíka zo včerajška?“
„Hm…“
„Aj jeho ženu?“
„Hm.“
„Nie je ti do reči?“
„Kam vlastne ideme?“ Prepočul som otázku.
„Neuveríš… Jankovičová chce dať rozhovor.“
„Tá Jankovičová-Jankovičová?“
„Presne tá.“

Zaparkovali sme v podzemnej garáži pod parlamentom. Jankovičová nás čakala v Parlamentnej reštaurácii. Naživo sa mi zdala ešte jebavejšia ako v telke. Nebola zaujímavá, to nie, ale jebavá to veru áno. Napriek štyridsiatke mala tvár hladkú akoby jej ju niekto vyhladil WS naparovačkou a na nose bolo cítiť rukopis známeho plastického chirurga Kolomana Wallnera. Chrbát jej ofukoval asi dvadsaťpäťročný vyštafírovaný zajačik, akiste osobný asistent. Sadli sme si a objednali kávu. Milo sa na nás usmievala, asi tak ako sa usmieva tarantula keď je najedená a do siete sa jej chytia ďalšie muchy. Ako poslankyňa za vládnu stranu a milenka vicepremiéra si mohla dovoliť všeličo. Pred pár dňami na tlačovke naznačila, že má podozrenie o tunelovaní štátnej vodárenskej spoločnosti. Noro sa z nej nijako neposieral, vždy si zachovával svoj odstup. Podali si ruku, zapol sa mikrofón a išlo to:
„Pred pár dňami ste vyslovili určité podozrenia, v akom je to teraz štádiu?“
„Žiaľ podozrenia sa nepotvrdili. Kontrolná komisia nezistila žiadne porušenie predpisov….. bla bla bla… štátna vodárenská totiž…. bla bla“
Norovi po prvej otázke viditeľne ovisli kútiky úst a očí. Bolo mu jasné, že po prvej vete bolo po zaujímavom rozhovore.
„Prečo ste nespravili aj na toto vyhlásenie tlačovku?
„Veď viete, veľa novinárov, veľa otázok. A váš denník premiér ešte ako tak berie.“ Rozprávala trochu afektovane a neobratne. Asi tak by rozprávala upratovačka keby sa stala riaditeľkou školy. Keď jej asistent podával plášť, oči mi nevdojak pristali na jej umelých kozách. Všimla si to a mal som pocit, že ju to na chvíľu tak žensky potešilo. Sú ženy čo sú jednoducho samice a sú s tým spokojné.
„Správu ste mali už včera, prečo teda až dnes…“
„Mali sme povyk, kvôli nejakej samovražde.“ Vyhuplo z nej a vzápätí to viditeľne oľutovala až sa jej Chanel náušnice zachveli.
„Premiér bol odcestovaný, čakali sme, čo na to povie…“ Snažila sa to zahovoriť.
„Koľko sa normálna žena nadrie, aby si mohla kúpiť hentaký Chanel kostým…“ Povedal som, keď sme už uháňali v aute naspäť do redakcie.
„Tá si ho nikdy nekúpi.“ Povedal a pridal hlas v rádiu.
Ja som ho stíšil.
„Čo myslíš? Dohodli sa…?“
„Hm…“
„Myslím kvôli tej vodárenskej…?
„Hm…“
Evidentne kamsi uletel a tak som znova pridal hlas.
„Samozrejme, že sa dohodli,“ pomyslel som si. „Niekde sa poharkali, Jankovičová urobila bububu a už  sú východniari s Bystričanmi v rámci strany zase jedna ruka.
Aspoň na niečo dokážu tie naše nezávislé denníky poslúžiť.

Keď sme sa vrátili do redakcie Noro si sadol za svoj počítač, aby to celé spracoval. Evidentne sa mu do toho nechcelo. Mňa si odchytil Jano Palička, ktorého všetci volali Palica. Tiež patril k inventáru nášho denníka a na starosti mal všetko čo zaváňalo nazvime to smrťou v ľude. To znamená dopravné nešťastia, opité zakáľačky v rodinách na dedinách, zmiznutia, atď. Medzi obyčajnými ľuďmi vzbudzoval akúsi prazvláštnu dôveru a tak mu vždy všetko vysypali ani sami nevedeli ako. Mal asi sto kilo, okrúhlu mäsitú tvár a pod prvou bradou ešte ďalšie dve. Keď sa mu niekto zdôveroval, vyzeral ako stelesnené porozumenie, v hlave však už kalkuloval ako z toho všetkého vytiahnuť čo najväčšiu čítanosť a klikanosť. Bez akýchkoľvek výčitiek, či vnútornej zainteresovanosti. Jediné čo ho naozaj bavilo a k čomu mal oduševnený vzťah boli motorky. Na tie nedal dopustiť a keď o nich rozprával prasacie očká sa mu roznežnili a celý až očervenel od vzrušenia. O dcére, ktorá mu zostala z akéhosi nepodareného vzťahu nikdy nerozprával a ja som mal pocit, že sa s ňou ani poriadne nestretáva. Táto práca ho jednoducho bavila, bral to ako hru a inak mu to bolo celé jedno. Ľudsky sa na neho nedalo v ničom spoľahnúť, ale aspoň nebol nervák.
Stáli sme v zápche smerom na Šamorín a on mi neustále niečo mlel do ucha. Mal som pocit, že ma chce presvedčiť, aby som si aj ja kúpil motorku.
„Stačí ako ma všetci ohrozujú, keď som v aute… čo potom motorka.“
On si však nedal povedať.
„Vieš aký to je pocit, nevieš si to predstaviť… svet vidíš úplne inak… a tie endorfíny…“
Mal som toho dosť a začal som sa hrať s androidom. Ešte chvíľu pokračoval, ale potom to pochopil.
„Vieš, kto bola tá žena zo včerajška…?“ Zmenil tému.
Vytrhol ma z čítania novín.
„Prosím“
„Tá mŕtva…“
„Hm..“ mal som pocit akoby na chvíľu preletel tvárou úsmev poznania. Akoby o mne a o Saše vedel.
„Bola poslankyňa.“
„Áno, áno mestská poslankyňa. A ešte?“
„Herečka.“ Nevdojak som hral jeho hru.
„A ešte?“
„Hm..“
„Milenka…“ Tak predsa o nás vedel.
„Kápova milenka…“
Vypleštil som na neho oči.
„Veru tak Koro, kápova milenka… preto mali včera taký povyk a premiér letel už večer z Bruselu.“
Nejaký imbecil nám vošiel do cesty. Pozrel do bočného zrkadla a zazdalo sa mi, že čierna X5 ide asi 5 áut za nami. „Začínam byť paranoidný,“ pomyslel som si.
„Hovado“, utrúsil pokojne medzi zuby Palica.
„Volala mi to jedna upratovačka z parlamentu… dal som jej za to padíka, aj keď samozrejme robiť sa s tým nič nedá.“ Usmial sa cynicky sám pre seba. „Čudoval by si sa koľko toho obyčajní ľudia vedia… sú oveľa všímavejší ako takzvaná stredná trieda… a človek nikdy nevie.“
„Kto vie k čomu smerovala tá posledná veta,“ pomyslel som si, ale po Dunajskú lužnú som už nič nepovedal.
Žena, ktorej vlak prešiel muža bola úplne zničená. Nechcela s nami vôbec hovoriť, ale Palica ju po chvíli predsa len spracoval. Vylučovala sebevraždu, ale priznala že sa včera večer pohádali a odvtedy nebol doma.
„No, občas sme sa vedeli posekať.“
Nechal som ich tak a šiel si urobiť zopár záberov z miesta činu. Policajti z toho neboli nadšený, ale nechali ma tak. Telo tam už nebolo, ale všade bola krv. No, zajtra veru čo to predáme. Foto priamo z miesta nešťastia, to vždy zaberá. Palica zanechal bývalú pozostalú a trpezlivo sa vypytoval ostatných zvedavcov postávajúcich za pruhovanou červeno-bielou páskou.
„Poznáte tú rodinu?“ „Áno?“ „A myslíte, že bol nešťastný…“ „Aha vyhodili ho z roboty…“ „Pil?“
Susedská láska na Slovensku jednoducho nemá hraníc. Keby sa nebožtíci mohli vrátiť späť a počúvali by čo sa o nich hovorí, určite by boli prekvapení ako vlastne žili, kým boli, čo urobili alebo neurobili. Začali by pochybovať či vlastne prežili to čo prežili a pýtali by sa ešte raz pred posledný súd s tým, že predtým ich určite súdili za život niekoho iného.

Zotmelo sa a tak sme sa mlčky vracali naspäť do redakcie. Zápcha smerom do mesta nebola taká hrozná, ale bola. Palica sa pri tom vypočúvaní trochu spotil a tak ho bolo cítiť na celé auto. Pri pravidelnom sťahovaní okna sa to však dalo vydržať. Ja som si vo foťáku pozeral zábery, ktoré som urobil. Vybral som už tie najsugestívnejšie, v kancelárii ich preberiem s Palicom lebo Palica si dával na fotkách obzvlášť záležať a hor sa domenko.
Keď sme zaparkovali pred budovou, Palica ledabolo poznamenal:
„A zajtra si už na kápovu milenku nikto nespomenie.“
Neviem prečo, ale zasiahlo ma to.
„Fotky mi stiahni do kompu, ja sa idem ešte najesť.“
Toto Palica ešte nikdy neurobil, vždy chcel zábery podrobne skonzultovať.
„Všetko je raz prvý krát,“ zafilozofoval som si sám pre seba, ale nepríjemného pocitu som sa nevedel striasť.

©

Featured post

Svet sa točí, my nie (1 kapitola)

1.

Začalo sa to veľmi jednoducho. Ležala na zemi mŕtva a vyzeralo to na jasnú samovraždu. Vraždy predsa nebývajú takéto prosté. Maroš kľačal na kolenách, objímal jej bezvládne telo a reval ako malé decko.
Bolo to také sugestívne, že som si musel ísť zapáliť. Von samozrejme. Prestal som fajčiť pred rokmi, ale zo zvyku som so sebou nosil vždy zopár cigariet. Boli svedkami mojej silnej vôle. Teraz to však nešlo vydržať. Maroša som poznal hádam odjakživa. Spoznali sme sa ešte vtedy, keď mal nádej stať sa slušným človekom. Ale kto vie ako to s nami vlastne je, možno sa už rodíme so všetkým tým svinstvom a časom z nás len vypláva naša pravá podstata. Jeho vzlyky sa zarývali priamo do srdca. Nič tak sentimentálne som nezažil celé roky. A to som už videl  vo svojom živote všeličo.
Vyšiel som von a dychtivo som do seba vťahoval nikotín zo zostárnutej cigarety. V hlave sa mi rojili spomienky a nevdojak sa miešali s čímsi, čo by sa dalo nazvať sklamanie, smútok, či zlá predtucha. Nemal som už túto Bratislavu rád. Zunovala sami. Človek si tu za žiadnych okolností nemohol vykonávať svoju prácu bez toho, aby nebol stále do niečoho osobne zatiahnutý. Do nejakej bačoriny. A ja som bol už z toho unavený. Jednoducho som nemal nervy na to, aby som stále stretával vlastnú minulosť, mladosť, ktorá sa tak pokazila a díval sa na ľudí, ktorým namiesto ideálov zostalo iba čosi ako ambícia a prázdnota. Aj Maroš si vlastne o sebe vždy myslel, že je niekto iný ako v skutočnosti bol. Mal o sebe predstavu, že je majster sveta a pritom bol len malý podrazák. A vždy keď si to niekde vo svojom nevedomí nechtiac uvedomil alebo mu to niekto pripomenul, začal byť neočakávane agresívny. Tvár sa mu zmenila a podobal sa na malého neovládateľného démona.
Zahanbil som sa, že práve teraz myslím na takéto veci. Z tej cigarety mi začalo byť akosi nevoľno a tak som ju chytro zahasil. Jakubovo námestie bolo tiché akoby boli tri hodiny ráno a pritom mi na mobile svietilo ledva jedenásť. Len kde tu sa svietilo a v zopár oblokoch bolo cítiť odrazy z hučiacej plazmy.  Nikdy ma neprestane fascinovať tá obdivuhodná ľudská výdrž v sledovaní televíznych hlúpostí. Námestie opatrne brázdili 3 tigrované mačky a zvedavo si ma obzerali. Zvažovali či sa priblížiť alebo nie. Nakoniec si to rozmysleli. Na druhom konci námestia, bližšie k Šafku zastalo tmavé SUV, také akých je v Bratislave kopec a vyplo svetlá.  Mal som pocit, že ma z toho auta niekto dôkladne pozoruje. Bol to len pocit, nič iné, lenže napriek tomu, že som sa považoval za pomerne racionálneho, život ma naučil takéto pocity nepodceňovať.
Noro ma vyrušil z môjho rozjímania.
„Tak čo Koro… nemyslíš, že by si mohol konečne urobiť zopár fotočiek.“
„Myslím… len som si musel zapáliť… veď si ho počul!“
„Počul, počul… ako nejaká ženská.“
Nora som mal rád, bol to dobrý reportér a nebol až taká sviňa. Robil si len svoju prácu, ale nevyžíval sa v tom ako podaktorí.
„Počuj Noro… veď vieš, že je to môj starý kamarát…“
„Každý v tomto meste bol niekedy s niekým kamarát, kašli na to a urob tie fotky, nech sme čím skôr doma…“
„A čo zelenáči?“
„Veď si ich videl… za stovku by sme sa v tom byte mohli aj vyšťať. Starý vždy nájde spôsob ako podchytiť ich šéfa!“ Uškrnul sa a pritom mu vrchná gamba ovisla, spodná sa stiahla a odhalila tak rad nepravidelných a zhnednutých dolných zubov.
Vošli sme opäť do bytu. Keď som tu bol naposledy všade bolo rozvešané detské oblečenie a vládla tu živá rodinná atmosféra. To však mohlo byť pred takými 6 rokmi. Rýchlo to veru ubehlo. Teraz tu však všade vládol neprirodzený poriadok, akási sterilita. Vzdychol som, vytiahol svoj Canon a hľadal nejaký decentnejší a predsa akože pôsobivý záber. Maroš zdvihol hlavu, zarazil sa a vyčítavo ma pozoroval. V očiach sa mu zaleskol pásik nevraživosti.
„To myslíš vážne?“
„A čo mám robiť? Je to môj job…“
„Nebuď hyjena… aspoň kvôli nej.“ Smutne pokýval smerom k nevládnemu telu. „Aj tak tu vlastne nemáte čo robiť… kto vás sem pustil… pýtam sa ťa ako ste sa sem dostali?“
„Ako spolupracovníci vyšetrovateľov… mali ste si to uvedomiť skôr.“ Odpovedal sebavedome Noro.
Maroš na neho tiež nenávistne zagánil a potom sa pomaly obrátil ku mne. Nozdry sa mu dramaticky rozširovali a telo sa mu naplo. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy.
„Poď Noro, kašlime na to. Je to vlastne môj kamarát.“
„Bol som tvoj kamarát.“
„Áno bol to môj kamarát.“
„Ako chceš Koro, ale vieš ako bude starý zúriť, ak to nebude ono. Chlapci zelení si už svoje zobrali… a vieš, že nie vždy sa nám podarí dostať až na miesto činu.“ Uškrnul sa. „A táto tu bola dokonca herečka, nie?“
„Poslankyňa miestneho zastupiteľstva.“
„Ja viem, ale predtým herečka.“
Vyšli sme na ulicu. Znova som dostal neodolateľnú chuť zapáliť si, tentokrát som jej však odolal. Čierne SÚV stalo zaparkované na tom istom mieste. Vypnuté svetlá, vypnutý motor. Stále som však mal pocit, že v ňom niekto je. Rozlúčil som sa s Norom.
„Nejdeš do redakcie? A čo fotky?“
„Pošlem ti ich mailom hneď ako prídem domov… som ustatý.“
„Ako chceš.“
Auto som mal zaparkované až na nábreží, asi 300 metrov od Jakubovho námestia. Večer v týchto miestach nijako nezaparkujete pokiaľ nie ste policajt alebo záchranka. Cestou som prešiel pár metrov okolo toho esúvéčka, ktoré ma tak znervózňovalo. Hodil som doň rýchly pohľad a napriek zadymeným sklám som mal pocit, že sa v ňom zaleskli dlhšie blond vlasy. Rýchlo som sa odvrátil a zrýchlil krok. Dunaj si pokojne tiekol tak ako zvyčajne, v tom tichu som mal pocit, že ho počujem šelestiť.
„Mám rád túto rieku,“ pomyslel som si. „Nemám rád toto mesto, ale mám rád túto rieku. V tomto meste niet spravodlivosti a nádeje. Rieka však tečie doďaleka a tam niekde za horami sa dá normálne žiť… možno.“
Sadol som do mojej Fábie a chvíľu som nechal len tak bežať motor. Bol som unavený. Na dovolenke som nebol už vyše roka. Nemal som s kým a keby aj bolo s kým, nechcelo sa mi. Na oblohe sa objavil mrak a odraz hviezd na hladine celkom zanikol. Prichádza jeseň. Jeseň ešte ujde, ale Vianoce sú hotové peklo. Hovel som si v tejto smutnej chvíli slobody.  Celkovo sa zdá, že nič nemusím, ale predsa som otrokom.
Vyšiel som na Vajanského nábrežie a pomaly som si to dával smerom k Riverparku. Ulice boli pusté, električky už nechodili. Pri Danube som videl odbáčať mojím smerom tmavé SÚV. Bola to X5 so seneckou poznávacou značkou. Znova sa v ňom niečo zabelelo. Auto počkalo kým prejdem, odbočilo mojím smerom a v tesnom závese ma sledovalo. Nerozumel som tomu a dosť ma to vytáčalo. Mal som chuť zastať a urobiť scénu, lenže nikde nikoho nebolo, iba ak kde tu nejaký stratený podnapitý chodec. Radšej som nechcel nič riskovať. O zuby či život sa dá prísť veľmi ľahko a my čo sme vyrastali v deväťdesiatych rokoch to vieme veľmi dobre. Na Lafranconi auto odbočilo do Mlynskej doliny a tak som si jemne vydýchol. Vlastne dosť vydýchol. Keď som bol v Líščom údolí začal mi vyzváňať telefón. Dlho som ho hľadal, lebo som si stále nespojazdnil to blbé hadsfree.
„Ahoj Koro, vykašli sa prosím na tie fotky… v mene nášho starého kamarátstva. Načo sa vyžívať na ľudskom nešťastí… nebýval si taký.“
Zložil som. Znova som mal chuť na tie prekliate cigarety. Na červenej na konci Karlovky som jednu vyhľadal a zapálil si.
„Kokot jeden! Chuj jeden vypatlaný!“
Keď som prišiel dom môjho bytu v Dúbravke zapol som počítač, vybral 2 fotky a poslal ich Norovi. Také nezáživné a v podstate nič nehovoriace.
„Môj malý kompromis.“ Pomyslel som hoci kompromisy som z duše nenávidel a vlastne som ich ani nebol schopný. Hm, nebol som ich schopný, ale musel som ich robiť každý deň ako všetci.
Zdvihol som hlavu. Môj byt ma očakával ako vždy: pokojne a v neporiadku. Rozmýšľal som či si otvorím fľašu vína, už bolo však dosť neskoro a tak som si to v mene ranného vstávania radšej rozmyslel. Osprchoval som sa a zaspal som spánkom prenasledovaný

©

Featured post

Vytvorte si webové stránky alebo blog na WordPress.com.

Up ↑