9.

Ondrej Kittner patril do partie, s ktorou som pred pár rokmi chodil hrávať squash. Potom ma z toho začali  bolieť kolená. Boli to milí chlapíci, len väčšinou priveľmi súťaživí. Samozrejme aj ja som bol v športe poriadne ambiciózny, dokonca ma niektorí pri ňom pokladali až za nerváka, čo samozrejme nebola pravda. Áno kričal som, hádzal raketu a tak podobne, ale to len preto, že som sa potreboval odreagovať. No dobre, tak trochu som pri športe nervák bol. Trošku.
Ondra som nepoznal tak dobre, aby som sa s ním pravidelne stretával, ale ani tak zle, že by som ho bez problémov nezavolala na obed.
Keď vošiel do malého útulného sushi baru, všimol som si, že pribral. A dosť. Mal okrúhlu tvár s malým nosom a blonďavé vlasy, ktoré mu lemovali tvár. Pohyboval sa ešte komótnejšie ako obyčajne a málokto by povedal, že pod tou maskou ťarbavca sa nachádza mrštný a nadaný športovec.
„Už aj ja som si načal kolená,“ povedal po tom ako sme si podali ruky a usadili sa.
Keď si sadol, jeho pivné brucho bolo ešte markantnejšie. Na jeho konci mu z nohavíc vyliezala košeľa.
„Chalani ešte hrávajú, ale ja som to už zabalil. A kto vie či sa k tomu ešte vrátim. Na ľavom mi vyoperovali meniskus, pravé zas bolí ako hovädo a nevedia čo mu je. Aby som sa trochu vykompenzoval, hrám aspoň poker na nete. Je to celkom sranda. Skúšal si to?
„Asi raz, možno dva razy. Prišiel som o 10 Euro a mal som toho dosť.“
„No hej, poker je veda. Treba to vedieť, počítať, blafovať a tak…“
„Zaujímavé…“
„Čo mám robiť. Keď začne Marte hrabať, zavriem sa, poviem, že musím ešte robiť na prípade a trochu si zahrám…“
S porozumením som pokýval hlavou.
„…ľuďom úplne hrabe a tie tlaky čo sú dnes. Kradnú čím ďalej viac a tým viac sa aj boja. O rok budem môcť ísť do dôchodku a naozaj uvažujem, že začnem nový život… ale kto vie?“
„No hej, vy môžete ísť skôr… a nebude ti to chýbať?“
„Čo myslíš, že mi nebude chýbať… samé stresy a nahovno plat?“
„Napätie..“ Nadhodil som.
„Daj pokoj,  v tomto štáte , kde nič nefunguje to nie je napätie… to je v telke… je to každodenný boj o holý krk.“
Skúmavo som na neho pozrel.
„Počuj Ondro, potrebujem sa ťa niečo opýtať. Samozrejme, ak nemôžeš hovoriť, pohoda.“
„Tak to vysyp!“
„Ide o Malíka.“ Oznámil som.
Zarazil sa, ale zostal prívetivý.
„Dopočul som sa, že si na tom robil?“
„Odkiaľ to vieš?“ Potom mávol rukou. „Jasné vy novinári.“
„Môžeš mi o tom povedať?“
Nepovedal nič, len na mňa ďalej spýtavo hľadel. Nemohol som mu povedať celú pravdu, ale ani klamať som dobre nevedel.
„Nejde o článok. Saša Mrázová bola moja prvá žena. Prvá a posledná. Podľa všetkého sa zabila. Bola pravou rukou Malíka a jeho rodina. A Malík sa zabil deň po nej. Chcem zistiť o čo ide. Neviem prečo. Jednoducho ma to celé mrzí, mám pocit, že jej to dlžím a nechcem, aby sa to niekomu len tak prepieklo…“
„A to ti mám veriť, že nejde o článok?“ Pousmial sa. „To hovor vieš komu…“
Nepovedal som na to nič.
„Pozri, samozrejme nesmieš ma nikde citovať alebo čo, ale… na mieste sme nenašli nič, čo by nasvedčovalo cudzie zavinenie… laborka tiež nepreukázala, žiadne stopy násilia ani jedy v tele… ak ho k tomu aj niekto donútil, musel ho zhypnotizovať alebo čo… motívy sme neskúmali, šéfstvo zhora zatrhlo akékoľvek špáranie sa v tom… veď vieš teraz pred voľbami sú všetci strašne nervózni.. tá Mrázová… dve samovraždy za sebou, to bola asi náhoda. Aj keď,“ poškrabal sa na temene okrúhlej hlavy. „Keby to bolo na mne, trochu by som si na to posvietil. Tá samovražda bola až príliš dokonalá. Všade sterilne poupratované, akoby ten dom nikdy nikto nenavštívil…!
„A čo rodina?“
„Odcestovala deň predtým do Španielska. Mal dve dcéry. Dcérušky vysoká trieda, každá kabriolet za 50000…!“
„Vypočúvali ste ich?“
„Nie som im telefonoval. Ani na pohrebe sme neboli.“
„A po nich ste odtlačky alebo stopy v dome tiež nenašli…?“
„Hm, nie… teda neviem, ale to ti môžem zistiť… zaujímavé…“
Myšlienky sa mu vydali po svojej vlastnej ceste.
Číňanky v sushi bare boli príjemne nepríjemné ako vždy. Človek by si vedel predstaviť, že by ho vedeli aj mučiť s tým okato umelým úsmevom. Sushi bar mal svoju domácu pani, nejakí belosi jej krajanské otrokyne vôbec nezaujímali. Pre ich osud bolo dôležité čo povie mamasita Li.
Dali sme si all you can eat a Ondro do seba nasúkal zo 30 kúskov sushi napriek tom,  že ryžu, na ktorej je prichytené surové mäso robia v týchto baroch tak sýtu ako sa len dá.
„Ondro Kittner, postrach sushi barov.“
Zasmial sa a spokojne si potľapkal ovisnuté brucho.
„Pribral som 15 kilo. Keď to takto pôjde ďalej, budem nosiť traky…“
„Alebo kimono.“
Znova sa zasmial.
„Hasíš, čo ťa nepáli,“ povedal na ulici keď sme lúčili. „Ale ako sa hovorí, kto chce kam, pomôžme mu tam… zavolám ti..“

Keď som prišiel k autu, všimol som si, že hneď vedľa mňa parkovala mne známa X5. Vo vnútri sedeli dva páry očí, ktoré ma sústredene pozorovali. Otočil som k nim, oni však hneď zmenili uhol pohľadu. Bez rozmýšľania som k nim vyrazil. Zdalo sa mi, že blondína niečo vyštekla na šoféra, ten naštartoval a ufujazdili preč skôr ako som dorazil k autu.
„Asi by som si mal teraz zavolať zásahovú jednotku, či nemám v aute bombu,“ pomyslel som si.
„Aj keď dnes sa už nezabíja ako v 90tych rokoch. Dnes sa už zabíja samovraždou… ale taká nehoda je tiež spôsob!“

Ani mne samému to nebolo smiešne.