11.

V nedeľu sme hrali ligu v Modre. Hraciu miestnosť mali v miestnej základnej škole. Na stenách viseli detské obrázky a dospelí chlapi si medzi nimi žmýkali svoje opotrebované mozgové závity. Bolel ma trup a pravá ruka, ktorou som ten kop stlmil. Oproti mne sedel starý rozložitý chlap, z ktorého vyžarovala rozvážnosť a odhodlanie. Napriek tomu, že ako biely otváral hru klasickým otvorením D2-D4, Jf6, ktoré musel použiť nespočetne veľa krát vo svojom živote, dumal nad ním akoby to robil po prvý krát. Otvorenie väčšinou prebieha rýchlo, on však nad všetkým neskutočne dlho premýšľal. Aj keď sa konečne rozhodol, ktorou figúrkou potiahne, vzal ju do rúk a neuveriteľne dlho otáľal, kým ju zdvihol zo šachovnice. Položil ju na jedno políčko, na druhé, späť na prvé a až potom ju definitívne pustil. Pravidlá mu to dovoľovali, len musel potiahnuť tou figúrkou, ktorej sa dotkol. V druhej polovici partie som si už bol istý, že to robí zámerne. To som už ale napriek sľubnej pozícii strácal pešiaka. Keď videl, že to so mnou nebude až také ľahké, začal hlučne smrkať. Na začiatku to robil len občas, teraz však trúbil ako umierajúci slon. Vždy pritom vytiahol zasoplenú vreckovku a utieral sa do nej. No a do toho sa tváril tak sebavedome a normálne, dokonca prívetivo, že to človeka odzbrojovalo, aby sa akokoľvek ozval. Všetci už dohrali a my sme sa stále trápili. Ostatní stáli naklonení okolo nás a ja som si uvedomoval, že s každou minútou rastie percento pravdepodobnosti, že sa stanem ďalšou obeťou chrípkovej epidémie, ktorá práve zúrila. Napriek tomu som však bojoval. Keďže na začiatku stratil priveľa času, snažil som sa udržať ho v strednej hre tak dlho ako sa dalo. Nevymieňal som figúry ustupoval som a keď to bolo potrebné dokonca aj opakoval ťahy. V koncovke už úplne znervóznel, zostávali mu len 2 minúty. AJ trúbiť zabudol. Ja som tiež ťahal rýchlo, aby nemal čas rozmýšľať keď som bol na ťahu ja. A tak sa stalo, že som sa stal hrdinom dňa. Môj bod totiž rozhodol o našom víťazstve. Chalani boli nadšení, lebo sme si takto udržali nádej na postup do vyššej ligy.

Šli sme piati jedným autom a cestou domov sme sa ešte zastavili v Bratislavskom pivovare na pive. Dvaja, čo pokračovali do Zohora si dali po dve kofoly a pokračovali v ceste domov. My statní sme si dávali miestne pivo, z ktorého ma väčšinou bolela hlava. Začali ma štípať oči a nos som už mal mierne zapchatý. Asi sa tej chrípke nevyhnem. Bolo však dobre. S Karolom a Jožom, ITečkármi sme rozoberali zápas, Barcelonu a Sagana.
Asi pri treťom sa ma Karol spýtal.
„Ty Koro, vieš, že sa na teba niekto vypytoval?“
„Ako to myslíš?“
„Tak ako hovorím, minulú nedeľu keď si nemohol, prišiel chlapí k nám do klubu, ukázal preukaz…“
„Aký preukaz?“
„A čo je viem, bol tam štátny znak…“
„Tvrdil, že je z kriminálky, ale podľa mňa bol tajný…“ Pridal sa do rozhovoru Jožo.
„Tajný?“
„Nechcel vedieť nič konkrétne, iba aký si chalan, či si nervák, či poznáme tvoje frajerky…“ Pokračoval Karol.
„Aj tak sme to celé hrali do autu… nie sme blbí.“ Pokračoval Jožo.
„Vieš, čo to malo byť?“ Spýtal sa Karol.
Pokrčil som plecami. Pokrčil som plecami a odvrátil zrak. V rohu, na opačnej strane sály si práve sadal za stôl Mečúň. Bol ku mne čelom, ale nezbadal ma. Oproti nemu sedela nejaká žena. Zdala sa mi povedomá, ale nedovidel som tak ďaleko.

S chalanmi som si dal ešte jedno na cestu a pobrali sme sa domov. Ráno sme všetci vstávali do práce. Ešte pár krát som sa pozrel Mečúňovým smerom, neviem či si ma všimol, ale tú ženu som nerozoznal. Pred krčmou som sa rozlúčil s Karolom a Jožom a odbočil som opačne ako oni.
„Máš tu niekde nablízku nejakú čajočku, čo?“ dobrotivo si rypol Jožo. „Ach vy umelci…“
Nereagoval som, len som sa neurčito uchechtol. Popár minútach, keď som mal istotu, že sú ďaleko, som sa otočil a vrátil sa pred pivovar. Bolo dosť chladno, ale nedalo mi to. Hádam budem mať šťastie a zistím, s kým to tam je. Hnusák hnusný, len sa na tú jeho slizkú hranatú hlavu pozriem a mám koprivku. Blížila sa polnoc, chlad sa zvyšoval a ja som si tam stále podupkával premrznutý na kosť. Už aj ja som pokašliaval, a pri tom som si pripomínal, toho starého prefíkanca, ktorého som porazil. Vymýšľal som pri tom všelijaké spôsoby ako vojsť dovnútra a zistiť s kým tam toľko vysedáva a popíja. Žiadny sa mi však nezdal dobrým riešením.
Zrazu sa dvere otvorili a vyšiel z nich Mečúň v družnom rozhovore so Žanetou. Takže Žaneta. Čo tá tu robí? Vyzerali ako veľmi dobrí starí známi. Dokonca sa mu zavesila na rameno. Taxík už čakal na Dunajskej. Keď sa lúčili posunul jej veľmi nenápadne obálku, ona si potom so spokojným úsmevom sadla do auta a odišla.
Ja som sa pobral ďalej za Mečúňom, ktorý pokračoval ďalej pešo. Kráčal presne ako bulo. Ako bulo, ktorý zliezol z lazov a teraz sa tvári, že je pán sveta, teda prinajmenšom Bratislavy. Ukradne si pár miliónov a už mu nestačí ani americký prezident. A pritom vždy bol a bude len taký riťolezecký jebko.
Tomu koho potrebuje, alebo si aspoň myslí, že mu bude užitočný vlezie do útrob zadom a vylezie ústami. Peter Mečúň – jebo sveta.
Kráčal obozretne akoby mal pocit, že ho niekto sleduje. Ja som však bol presvedčený, že ma nevidí. Niekde na Palisádoch zabočil do tmavej uličky. Čosi ma varovalo, aby som tam za ním nešiel. Zvedavosť však bola silnejšia. Z tmy sa vynorila postava a zrazila ma na zem úderom do zátylku.

To bolo všetko. Neviem ako dlho som tam ležal, keď som sa však prebral, už svitalo. Taxikár videl v akom som stave a nechcel ma zobrať. Napriek tom, že na hlavu som si dal čiapku, aby na temene nebola vidieť zlepená krv. Keď som ho prenasledoval, mal som ju vo vrecku vetrovky. Ukázal som mu novinársky preukaz a povedal som, že nie som opitý, iba dobitý. Naveľa povolil. Sadol som si dozadu s úľavovým pocitom, že o chvíľu budem doma. Doma, v teple. Dve bitky za dva dni, to by bolo na každého veľa.

Keď som prišiel domov, dal som si dlhú horúcu sprchu, napísal som mail do roboty, že som chorý. Nepovedal by som, že som zaspal, jednoducho som upadol do bezvedomia.
Ráno mi bolo zle asi ako nikdy.

©Peter Tigrov

Reklamy